Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

13. 1. 2011


Ressourcement

Jozef Duháček

Ressourcement je modernistická technika použiteľná a používaná pre podkopanie pozitívnych základov tradičnej interpretácie viery. Je to nástroj nouvelle theologie, ktorý však jej vyznávači stavajú do iného, oveľa ušľachtilejšieho svetla. Ressourcement, je podľa nich návrat k najstarším zdrojom, tradíciám a symbolom Cirkvi. Dnešný klérus rozdeľujú do dvoch táborov, na aggiornamentos, teda vyznávačov budúcnosti a budúcej Cirkvi vymaňujúcej sa z tridentského puta a na ressourcement tábor tých, ktorí sa pozerajú hlboko do minulosti, pred Trident a hľadajú pôvodné, jednoduché a menej rímske zdroje a formy. Oba tábory odmietajú Cirkev vo forme v akej sme ju poznali krátko pred koncilom, oba tábory hlásajú potrebu nastolenia novej formy pokoncilnej Cirkvi, avšak tú formu hľadajú na diametrálne odlišných miestach. Je ale na návrate ku starým a zabudnutým spisom najstarších cirkevných autorov niečo zlé? Je zlé znova oprášiť Origena, Tertuliana, Hyppolita a iných velikánov z úsvitu kresťanstva? Nerobili tak aj scholastici? Veď aj Tomášova Summa je plná odkazov na Augustína či Damascénskeho.

Na tomto mieste treba starostlivo rozlišovať medzi ressourcementom a pozitívnou teológiou. Pozitívna teológia je metóda vyvinutá cirkevnými otcami a zdokonalená scholastikmi, ktorá pozostáva zo štúdia zdrojov, najskôr v ich prirodzenom literárnom kontexte, potom v ich usporiadaní podľa tém tak, aby mohli slúžiť ako ultimátna podpora danej téze. (Vyznavači nouvelle theologie obviňujú scholastikov z toho, že používajú zdroje len k tomu, aby získali "dôkazy z autority", ale títo samozvaní milovníci historickej teológie zabúdajú na to, že scholastické dôkazy sú výsledkom oveľa starostlivejších a dôkladnejších štúdií pôvodných zdrojov, zahŕňajúcich intenzívne štúdium pôvodiny, komentárov a komentárov komentárov, sofistikované divisiones textus, florilegia a podobne. Toto dôkladne literárne aj historické uchopenie klasických textov môžu dnešní učenci scholastikom iba závidieť). Majstrom pozitívnej teológie bol Tomáš Akvinský, čo dosvedčujú nie len obe Summy a dišputy k rôznym otázkam (Písmo, Augustín, Aristoteles), ale skvelým príkladom vyžitia plodov pozitívnej teológie je jeho pôsobivá biblická patrológia Catena aurea.

Ressourcement však zachádza oveľa ďalej, než len k dôkazu z autority. Je to kolektívne úsilie neomodernistických teológov - expertov na históriu dogmy - nahradiť tradičné chápanie viery selektívnym hromadením citácií a reinterpretácií rôznych, často obskúrnych zdrojov a textov takým spôsobom, že to diskredituje tradičné chápanie viery založené na všeobecnom, mnoho storočí trvajúcom konsenze cirkevných otcov, učiteľov Cirkvi, významných teológov, koncilov, pápežov a veriacich. Pod nádherným pláštikov návratu ku koreňom sa nám predkladá tvrdenie, že práve my a práve teraz konečne opäť správne rozumieme viere, rozumieme jej tak, ako jej treba rozumieť, ako jej rozumeli a chápali ju pôvodní kresťania a že sme konečne nadobro skoncovali s obdobím tisícročnej scholastickej nechápavosti a päťstoročnej kliatby toho hrozného "tridentského" náboženstva. Oslobodili sme teológiu z pút aristotelskej logiky a zavádzame nové, duchovnejšie a pravdivejšie kresťanstvo, také ako bolo od počiatku zamýšľané, také ako by malo byť.Milovníci novej teológie však používajú aj iné techniky, ktoré s§ len dôsledkom tohto podivného návratu ku koreňom a aplikujú ich nielen v teológii ale v každom aspekte cirkevného života prinášajúc tak, "obnovu", "novú jar" a "nové letnice". Sú to:

(A) nová "historická" teológia a jej neomodernistická epitstemólogia: pravda už nie je súlad skutočnosti s pojmom, ktorý si o nej intelekt tvorí, ale súlad medzi intelektom a životom (adaequatio intellectus et vitae), teológia potom nie je veda o Božských skutočnostiach obsiahnutých v zjavení, ale je to len opis rôznych spôsobov akým teologicky zmýšľajúci rozum korešponduje so životným štýlom v rôznych dobách. Hodnota teologických výpovedí otcov, učiteľov, koncilov je teda platná len v kategóriách danej doby a miesta.

(B) opustenie scholastiky. Pod zámienkou návratu k Otcom, sa v skutočnosti k Otcom nevracia, tí sú až príliš scholastickí, namiesto toho však príjma historické uvedomenie si patristického myslenia. To však vylučuje ahistorický spôsob uvažovania použitý scholastických postupoch. Preto sa dobrý vyznávač modernej teológie musí vrátiť k Otcom a zároveň opustiť celú scholastiku. Tomizmus, už tiež nie je vedou o Bohu, ktorá je inšpirovaná a vedená myšlienkami sv. Tomáša, je to len historický popis toho, čo Tomáš povedal a napísal.

(C) logicky, je nutné tomizmus absolútne odstrániť a nahradiť vágnymi existenciálnymi filozofiami ako fenomenológia a personalizmus, ktoré nám pomôžu ospravedlniť neomodernizmus.

(D) odstránenie vedeckého spôsobu uvažovania, ktoré je dôsledkom existencializmu a ktoré má spolu s modernizmom spoločného menovateľa.Všetky tieto metódy sú prostriedkami smerujúcimi k skutočnému cieľu aggiornamenta - zničeniu tradície a novej interpretácii katolíckej viery a ressourcement je pre svoju efektívnosť, zvodnosť a zdanlivú vedeckosť najobľúbenejší.

Ako sa však dostal na výslnie? Na začiatku 20. storočia bola katolícka teológia, aspoň sa to tak javilo, absolútne a bezvýhradne oddaná tradícií komentárov k Tomášovi Akvinskému. Táto tradícia, zvaná neoscholastika, započala v 16. storočí prácami Thomasa Cajetana a definitívnu podobu dostala v Suarezovi, Banezovi a Jánovi od Sv.Tomáša. Jej charakteristickým znakom bol predpoklad, že teológia postupuje deduktívne, od absolútne prvých princípov ďalej ku konklúziam rôznych stupňov istoty, používajúc aristotelskú logiku. Tento systém bol oprávnene považovaný za najlepšie zodpovedajúci potrebám katolíckeho teológa a bol dostatočne životaschopný, aby sa stal na stáročia jedinou teologickou metódou a encyklikou Leva XIII Aeterni Patris z roku 1879 sa tomizmu a jeho neoscholastickej interpretácii dostalo po zásluhe uznanie a ocenenie, ako tej najvhodnejšej pre vyjadrenie katolíckych právd. Napriek pokusom Blondela, Rousselota a Maréchala skrížiť neoscholastiku s modernými filozofickými bludmi (nazvali to transcendentný tomizmus, ku ktorému sa hlásil neskôr Rahner), bola táto stále najvplyvnejšou a najvýznamnejšou katolíckou filozofickou metódou začiatku 20. storočia.

Prvú výraznejšiu prasklinu v múre však urobil francúzsky jezuita de Lubac (Catholicisme 1938) , ktorý prefíkane primiešal, ku svojmu neoscholastickému curriculu spisy Origena, Augustína, Blondela, Rousselota a Maréchala čím dal prvotný impulz práve ressourcementu, návratu ku koreňom, k prvým interpretom kresťanského zjavenia, k otcom, aby sa tak obnovila a znovuobjavila podstata kresťanstva uprostred krízy viery, ktorá dopadla na Európu. V roku 1942 Lubac a Danielou spustili projekt Sources Chrétiennes s cieľom umožniť frankofónnemu svetu prístup k najčerstvejším prekladom a kritickým vydaniam spisov západných a východných otcov. V roku 1946 vydal Daniélou "Le orientations présentes de la pensée religieuse", manifest ressourcementu, v ktorom otvoril tri témy- návrat ku koreňom kresťanstva biblickými, historickým a liturgickými štúdiami- potreba obohacujúceho dialógu s modernou filozofiou zapojením nástrojov a myšlienok získaných ressourcementom- nutnosť opustiť neoscholastiku jej ahistorickou a hermeneuticky necitlivou systematizáciou.

Treba povedať, že reakcia neoscholastikov ako Garrigou-Lagrange a Labourdette bola rázna a rímska kúria nenechala hnutie, ktoré sa spočiatku šírilo medzi francúzskymi jezuitami, nepovšimnuté. Pius XII v Humani Generis túto "novú teológiu" odsúdil a napriek tomu, že Lubaca ani nikoho z jeho kolegov nikde explicitne nemenoval, mnoho cirkevných aj svetských akademikov chápalo encykliku ako zavrhnutie ich úsilia. Generál jezuitov nariadil odstránenie Lubacových kníh z jezuitských knižníc a zakázal mu pedagogickú činnosť. Cenzurovaného Lubaca veľa stúpencov opustilo a do podozrenia upadli aj Daniélou a Bouillard. Lubaca však očistilo, keď ho Ján XXIII požiadal o pomoc pri príprave dokumentov ku koncilu. Počas koncilu sa podarilo progresivistom zamietnuť pripravené schémy, kvôli ich "prílišnej naviazanosti na neoscholastiku a zastarané jazykové i myšlienkové rámce".Nové konštitúcie boli pripravené práve tými teológmi, ktorí za svoje neortodoxné názory pocítili v 50-tych rokoch tvrdú ruku kúrie. Henri de Lubac, Yves Congar, Edward Schillebeeckx a Hans Küng. Koncil sa vydal novým smerom a vyvinul mimoriadne úsilie vytrhnúť teológiu a liturgický život z koreňov a presadiť ich do najstaršej kresťanskej tradície, bez ohľadu na 19. storočí života tejto tradície a s ňou spätého liturgického a doktrinálneho rozvoja. Koncil takmer vo všetkom (Dei verbum, Nostra Aetate, Gaudium et Spes, Lumen Gentium) prijal idey ressourcementu, ktorý sa tak stal hlavným činiteľom, zodpovedným za "novú jar" a "druhý pentecost", inými slovami za dnešnú ohromnú a všetko zasahujúcu cirkevnú krízu.

Po koncile bola neoscholastika odstránená z teologickej scény a teológia sa vydala v zásade dvoma smermi. Jedna skupina, interpretuje koncil ako impulz k prebudovaniu teológie na základoch a metódach modernej filozofie a historiografie, ktorá sa však pod zástavou pluralizmu rozdrobila na vyznávačov najrôznejších pozliepaných nezmyslov. Druhá skupina sa prezentujúca "skutočného" ducha koncilu bola napojená na hnutie ressourcementu. Medzi nimi boli samozrejme pôvodcovia "návratu ku koreňom", Lubac, Daniélou a Congar, k nim pristúpila mladšia generácia, v ktorej vynikali Hans Urs von Balthasar, Joseph Ratzinger, Louis Bouyer a Karol Wojtyla. Ak by niekto pochyboval o vplyve ressourcementu na dianie po koncile stačí mu ukázať že Lubac, Congar, Daniélou, Balthasar si vyslúžili kardinálske klobúky a Wojtyla s Ratzingerom dokonca, dnes už len v slobodomurárskom múzeu vystavenú, tiaru.

Pomocné zdroje:

iteadthomam.blogspot.com
http://www.voxnova.com/
http://www.wikipedia.com/
ressourcement.blogspot.com