Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

7. 1. 2011


O bludároch, odpadlíkoch a nevercoch

Franz Spirago, profesor náboženstva

(Tieto pasáže pochádzajú z Katolíckeho katechizmu vydaného roku 1907. Porovnajme ich s hmlistými a indiferentnými formuláciami moderných katechizmov. Uvažujme o tom v akej zúfalej situácii sa dnes nachádza svätá katolícka Cirkev a modlime sa za zachovanie pravej Viery.)

Kresťanská viera je cesta do neba. Bohužiaľ nie všetci ľudia sa nachádzajú na tejto ceste, mnohí sú na bludných cestách.

I. Kresťanskú vieru nemajú :

1. bludári (heretici)
2. neverci

1. Bludári, alebo tiež kacieri (heretici), sú tí, čo jednotlivé zjavené náboženské pravdy tvrdošijne zavrhujú.

Nazývajú sa bludármi, lebo v niektorých veciach viery blúdia. Tí čo iných ľudí zvádzajú k bludu, nazývajú sa učiteľmi bludov. Učitelia bludov sú mole, ktoré rozožierajú drahocenné rúcho Kristovo – Cirkev (povedal sv. Gregor Veľký). Urazená pýcha zaviedla učiteľov bludov na zlé cesty (povedal sv. Irenej). Učiteľmi bludov boli napr. Arius, kňaz v Alexandrii, ktorý popieral božstvo Kristovo ( kvôli nemu sa zišiel cirkevný snem v Nicai r. 325), Macedonius, biskup carihradský, ktorý zapieral božstvo Ducha Svätého (kvôli nemu sa zišiel snem v Carihrade r. 381), Ján Hus, kňaz v Prahe, ktorý napádal menovite učenie o Cirkvi ( zaoberal sa ním snem v Kostnici r. 1414), mních Martin Luther z Wittenbergu, ktorý napádal hlavne božskú ustanovizeň pápežstva a učiaci úrad Cirkvi (bol odsúdený na sneme Tridentskom 1545–1563), Henrich VIII., anglický kráľ, ktorý z nenávisti proti pápežovi, pretože jeho platný sobáš zrušiť nechcel, vyhlásil sa za hlavu anglickej cirkvi, zaviedol anglikánsky blud v Anglicku a hrozne prenasledoval katolíkov; taktiež bývalý profesor na vysokých školách a kapitulský prepošt Döllinger v Mníchove, ktorý popísal mnohé podarené vedecké diela, ale preto že nebol prizvaný k predprácam na I. Vatikánskom sneme r. 1870, z urazenej pýchy ostro napádal uznesenie tohto snemu o pápežskej neomylnosti a preto bol z Cirkvi vyobcovaný r. 1871 a zomrel bez obrátenia r. 1890. On je hlavným pôvodcom tzv. starokatolíckeho bludu. A mnohí ďalší.

Ako vidno, učitelia bludov boli takmer všetci, bohužiaľ, kňazmi. Ľudia rozširujúci bludy sú podobní falšovateľom peňazí, ktorí nemajú právo raziť peniaze a falošné predvádzajú ako pravé. Oni sú vrahovia, lebo kazia ľuďom cestu, ktorá vedie do života večného (táto cesta je viera) a posúvajú ich na chodník, ktorý vedie do večnej smrti. Kristus vystríha pred nimi a hovorí: „Varujte sa lživých prorokov, čo prichádzajú k vám v rúchu ovčom (t.j. krásne hovoria a lichotia), ale vnútri sú draví vlci (t.j. plní zlosti). Po ovocí (t.j. po ich živote) spoznáte ich.“ (Mat. 7, 15.) Aké verejné reči viedol len napr. Luther, koľké nadávky vyšli z jeho úst. Už z toho poznáme, že nebol poslaný od Ducha Svätého. Podobne je to aj s ostatnými. Učiteľom bludov nejde nikdy o čistotu viery, ale o uspokojenie svojich zlých žiadostí, napr. pýchy alebo telesnej rozkoše; náboženské náuky sú len zámienkou, pod ktorou chcú dosiahnuť svoje zlé ciele. Pritom sa vždy snažia využiť u ľudí niektorú slabú stránku. (Tak napr. Luther sľúbil kniežatám cirkevné statky, kňazom, že sa môžu ženiť atď.) Robia to tak, ako had v raji s Evou.

K bludárom (heretikom) patria i rozkolníci (schizmatici), ktorí vlastne len hlavu Cirkvi uznať nechcú, ale pritom ustavične upadajú do bludov. Rozkolníci sú napr. nezjednotení Gréci (pravoslávni), ktorí sa r. 1053 na popud ctižiadostivého petriarchu Michala Cerularia odtrhli od Ríma; i ruská cirkev, ktorá sa roku 1587 od gréckej odlúčila. Bludárstvo (heretizmus) považovala Cirkev vždy za jeden z najväčších zločinov. Už sv. Pavol sa vyslovil: „Ale keby i ... anjel z neba hlásal vám iné evanjelium, okrem toho, čo sme vám my kázali, nech je prekliaty“. (Gal. 1, 8.) A sv. Hieronym hovorí (!) : „Nikto nie je tak bezbožný, že by ho bludársky človek v bezbožnosti neprevyšoval“. Bludári (heretici) sú z Cirkvi vyobcovaní (vylúčení); od tohto trestu ich môže rozhrešiť len pápež alebo od pápeža splnomocnený biskup (Pius IX. 12. 10. 1869).

2. Neverci sú tí, ktorí chcú veriť iba tomu, čo zmyslami môžu spozorovať a rozumom pochopiť.

Nevercom bol apoštol Tomáš; tento nechcel veriť vo vzkriesenie Krista, kým neuzrie na rukách jeho jazvy od klincov, nevopchá prst do rán Kristových a nevloží ruku do boku jeho. (Ján 20, 25.) Tomášovi sa podobajú mnohí ľudia; chcú veriť len tomu, čo vidia, rukami chytiť a snáď ešte i žuvať môžu; všetko ostatné zavrhujú. ... „Ó, koľko musia veriť neverci, aby neverili“, povedal sv. Klement M. Hofbauer.

Nevera pochádza predovšetkým zo zlého života. ... Zašpinené zrkadlo ukazuje zle alebo nijako. Ani duša, ktorá je zrkadlom, prijímajúcim svetlo božské (sv. Maxim) nechápe pravdy viery, keď je neprávosťami zašpinená.

II. Strata kresťanskej viery.

Vieru stratí ten, kto :
1. je ľahostajný k náukám viery
2. kto o pravdách viery dobrovoľne pochybuje
3. kto číta protináboženské knihy alebo noviny
4. kto vstupuje do protináboženských spolkov alebo do miešaného manželstva

2. Kto dobrovoľne pochybuje o pravdách viery, ten pomaly celkom stratí svoju vieru. Pochybovanie o viere pochádza od diabla. ... Kto pochybuje o pravdách Bohom zjavených, neľúbi sa Bohu, lebo mu neverí. ...

3. O vieru príde i ten, kto číta knihy proti nej napísané. To vidíme na pražskom kňazovi Husovi; ten čítal spisy anglického bludára Wicliffa (vl. menom Wig-Lőw, syn židovského konvertitu z grófstvaYorkshir, pozn. BM), stal sa sám veľkým heretikom a priniesol biedu na svoju českú vlasť. Spálený bol v Kostnici r. 1415. Aj obaja bludári Zwingli, kazateľ v hlavnom chráme curyšskom vo Švajčiarsku a Kalvín v Ženeve boli najviac len spismi Lutherovými na zlé cesty zavedení. Isté je i to, že cisár Julián Apostata (Odpadlík) len preto stal sa neverným katolíckej viere, lebo v Nikomedii čítal Libaniove proticirkevné spisy. Také proti viere namierené spisy, čo v najnovšom čase došli veľkého rozšírenia, sú obzvlášť tie, ktoré pochádzajú od bezbožných mudrcov Rousseaua, Voltaira a iných z časov francúzskej revolúcie, ďalej spisy Renena a francúzskeho romanopisca Zolu. Cirkev ako láskavá matka upozorňuje svoje deti na také viere nepriateľské spisy a zakazuje ich čítať.

4. Medzi spolkami viere nepriateľskými je najnebezpečnejší spolok slobodných murárov. Posledným cieľom slobodomurárov je: podkopať potajme a čiastočne aj verejne, všetky jestvujúce vlády, cirkevné i svetské, zboriť ich a založiť pomaly veľkú slobodomurársku svetovú republiku (text bol vydaný v roku 1907. Vtedy podobné vety často vyvolávali úsmev v domnení, že niečo také ako „svetová slobodomurárska republika“ je nerealizovatelné. Hľaďme kde sme dnes po sto rokoch. Svetová republika sa nám všade predkladá ako nevyhnutný fakt !!! Pochybuje ešte niekto? Avšak dnešné katechizmy a klérus mlčia. pozn. BM) ... Kto vstúpi do spolku slobodných murárov, navštevuje ich schôdzky alebo ich len podporuje, je z Cirkvi vyobcovaný, t.j. nemá účasti na modlitbách Cirkvi a nesmú sa mu vysluhovať sv. sviatosti. Od tohto trestu môže rozhrešiť kajúceho hriešnika len pápež; ale kajúcemu slobodomurárovi môže dať na smrteľnej posteli rozhrešenie i jednoduchý kňaz.

III. Takí ľudia, čo svojou vinou bez kresťanskej viery umrú, nebudú blahoslavení.

Kto nemá vieru, už teraz je biedny; pomysli si len na pohanov. Taký sedí „vo tme a tieni smrti“. (Luk. 1, 79) Pravdy náboženstva mi pripadajú ako nejaké bájky (sv. Kl. M. Hofbauer) Kristus hovorí: „Kto neverí bude zatratený.“ (Ján 3, 18.) O bludárovi hovorí sv. Pavol, že je svojim vlastným súdom odsúdený. (Tit. 3, 11.) Modli sa teda, milý kresťan, každý deň za obrátenie bludárov a nevercov. Nasleduj v tom svätých. Sv. Klement M. Hofbauer hovorieval: „Ó, keby som mal milosť, že by som obrátil všetkých nevercov a bludárov; na svojich ramenách a pleciach nosil by som ich do svätej katolíckej Cirkvi !“



Preložil Štefan Mišík, kňaz biskupstva spišského

Prevzaté z Katolíckeho katechizmu, vydaného Spolkom sv. Vojtecha v Trnave, A.D. 1907