Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

30. 1. 2011


Národná monarchia

(úryvky)

Ivan L. Solonevič

Akýkoľvek rozumný program, predkladaný konkrétnemu národu, musí mať na zreteli onen konkrétny národ a nie abstraktného homo sapiens , obdarovaného tými vlastnosťami, ktorými sa ho rozhodol obdarovať autor programu. Tak všetky socialistické programy obdarúvajú všetkých ľudí tými vlastnosťami, ktoré sa väčšine, ťažko povedať či nanešťastie, nedostávajú. Rodinný, vlastnícky a národný pud sa ukázali v praktickej previerke dejín ako skutočne podstatné. Z toho pramení rozpad všetkých „internacionál“ počínajúcich sa od I. svetovej vojny. Z toho pramení teroristický režim socializmu – každého socializmu v dejinách, nenachádzajúceho predpokladané kolektivistické inštinkty ľudstva.

***

Každý národ sveta sa snaží založiť svoju kultúru, svoju štátnosť a nakoniec aj svoje impérium. Ak to nerobí, tak to nie je preto, že by nechcel, ale preto, že nemôže. Alebo preto, že chápe nedostatočnosť svojich síl. Nemá význam hodnotiť toto „sebectvo“ z morálneho hľadiska: jeho červená niť sa vinie naprieč celými svetovými dejinami. Čo môžeme hodnotiť z morálneho hľadiska sú metódy a výsledky budovania impéria.

***
Ak sa skúsime zamyslieť nad obecným významom pojmu monarchie, zistíme, k nášmu krajnému údivu, že monarchia „obecne“ neznamená v skutočnosti nič, ako na druhú stranu, v skutočnosti nič neznamená aj pojem „demokracia“, taktiež obecne. Privykli sme si predstavovať, že každá monarchia je výrazom usporiadania, pri ktorom je hlavou krajiny alebo národa doživotný následník, odovzdávajúci svoje práva a funkciu podľa nástupníctva a doživotne. A napriek tomu, Polsko bolo republikou – Rzecz pospolita – a vládli jej králi, ktorí boli volení. Byzancia bola monarchiou – z jej sto deviatich vládnucich cisárov bolo zavraždených sedemdesiatštyri. V sedemdesiatich štyroch prípadoch zo sto deviatich prestol zdedil cézarovrah „právom“ uchvatiteľa. A pri korunovácii cisára patriarcha Polyeuktos vyhlásil novú dogmu, že sviatosť pomazania za cisára zmýva všetky hriechy, čo zahŕňa aj hriech cézarovraždy – víťaz nie je súdený. Formula, s ktorou feudálna doba usádzala na trón aragónskych kráľov, bola zostavená takto: „My, ktorí stojíme tak vysoko, ako stojíte vy a ktorí môžeme viac ako môžete vy, vyhlasujeme vás za nášho kráľa a vládcu, pod tou podmienkou, že budete chrániť naše privilégia. A ak nie – tak nie.“ Veľký Novgorod – republika – si najímal svoje „kniežatá“ po dohode a zbavoval sa ich kedy sa mu zachcelo. Rímskych cisárov vyberali a zhadzovali z trónu víťazní legionári. Turecká monarchia, ktorá prosperovala viac ako päť storočí , sa javí ako neprerušený rad dvorských prevratov, bratovrážd, synovrážd a jednoducho vraždenia. Tým pádom „ dedičná monarchistická moc“ je len zámerom, tendenciou a nie všeobecným historickým faktom.

Reálnu hodnotu táto moc, ako aj „tendencia“, nemajú žiadnu. Poľský králi boli jednoducho bezmocní a Henrich Valois radšej zutekal od jemu ponúkaného trónu. Japonská monarchia epochy šogunátu bola len náboženskou zásterkou nad mocou japonských feudálov. Anglický kráľ môže mať veľký vplyv, ale nemusí mať aj žiadny, v závislosti od svojich vlastností. Švédsky kráľ nemá dostatočnú moc, aby vyprosil od svojej vlády vízum, na vycestovanie do krajiny nevhodnej pre jeho socialistickú vládu.

História ľudstva je v prvom rade monarchistickou históriou. Republikánsky Rím a Atény boli len výnimkou zo všeobecného pravidla. Veľké mocnosti Ázie a Afriky boli vytvorené na monarchickom princípe. Európa – väčšinou tiež na monarchickom. Republikánska Severná Amerika javí sa byť jednou zo súčasných výnimiek, ktorej historickú rolu ešte nemôžeme oceniť: neuveriteľne šťastné geopolitické danosti krajiny umožňujú Spojeným štátom luxus takého politického chaosu, aký by si nemohla dovoliť žiadna iná krajina na svete. Ktorá krajina si môže dovoliť tú rozkoš jestvovania gangsterských organizácii, typu „syndikátu“ mistra Costella , utrácajúcich na podplatenie úradníkov pol miliardy dolárov za rok – pravdaže nie jeden rok? Ktorá iná krajina si môže dovoliť luxus takej politickej váhavosti, ktorá sa zachovala až do našich tragických čias? Všetky zahraničnopolitické danosti Spojených štátov, sú dané hradbami dvoch oceánov a všetky vnútropolitické dané úžasným bohatstvom nahromadeným za hradbami týchto oceánov. Za týchto okolností môžete roky a roky prešľapovať na mieste, vyhýbať sa nevyhnutnosti a prelievať z plného do prázdneho.

***
Národ, nachádzajúci sa v permanentnej bojovej pohotovosti, si nemôže dovoliť luxus povoľkania v parlamentnej slobodienke. Bojová pohotovosť jestvuje na svete od čias Adama a Evy až do súčasnosti. Národy, ktorých postavila príroda mimo túto pohotovosť, sa môžu zabávať volebnými komisiami.

***
Amerika a Anglicko, chránené prielivom a oceánmi môžu „ hľadieť a čakať“. Francúzsko utrpelo pohromu v roku 1971, v roku 1914 ho zachránila účasť Ruska vo vojne a v roku 1940 utrpelo ďalšiu pohromu. Krajina, ktorá bola dlhý čas osudom Európy, do krajnej miery Západnej Európy, v súčasnosti (kniha bola dopísaná koncom II. svetovej vojny, pozn. prekl.) existuje len vďaka vonkajšej pomoci – vojenskej i finančnej.

***
Republikánska forma zriadenia nijako negarantuje práva lokálnych zriadení – Francúzsko nemá žiadne lokálne zvláštnosti v zriadení. Monarchistické Rusko malo rôzne formy samosprávy; od republikánskeho vo Fínskom veľkokniežactve až po autoritatívne v Chive a Buchare. Monarchistické Nemecko mala čisto republikánske formy samosprávy – hanzové slobodné mestá – aj čisto monarchické ako Bavorské kráľovstvo. Republikánske Poľsko nemalo nikdy žiadne lokálne zriadenie. „Republikánsky“ Veľký Novgorod bol prísne centralizovaný. Monarchistické Nemecko bolo nezmerne bohatšie, silnejšie, organizovanejšie a kultúrnejšie ako republikánske Francúzsko. Okrem toho: monarchistické Nemecko a Rusko išli „hore“ a republikánske Francúzsko „dole“.

***
Štátna moc sa vytvára troma spôsobmi: nástupníctvom, voľbou alebo uchvátením – monarchia, republika, diktatúra. No v praxi sa všetky tieto možnosti zmiešavajú: uchvatiteľ moci ustanoví sa dedičným monarchom, volený prezident urobí to isté, alebo chcel by urobiť. Volený „kancelár“ Hitler, ustanoví sa uchvatiteľom moci.

***
Voľba a uchvátenie sa javia byť, tak povediac racionálnymi spôsobmi. Dedičná moc je naopak mocou náhodnou, ale nespornou, už pre to jediné, že udalosť narodenia je jednoducho neodškriepiteľná. Môžete súhlasiť alebo nesúhlasiť s princípmi monarchie vo všeobecnosti, ale v jej rámci nemôžete poprieť opodstatnenosť zákona predstavujúceho právo následníctva trónu prvému synovi vládnuceho monarchu. ... Žiadna voľba, žiadne zásluhy ale taktiež žiadne spory. Moc prechádza bez sporov a bezbolestne: kráľ umrel, nech žije kráľ!
Ľudský jedinec, rodiaci sa náhodou ako následník trónu, sa dostáva do takého postavenia, ktoré mu zabezpečuje najlepšiu profesionálnu prípravu, aká je len technicky možná. Panovník Nikolaj Alexandrovič bol vierohodne jedným z najvzdelanejších ľudí svojich čias. Najlepší profesori Ruska vyučovali ho právo, stratégiu, dejiny a literatúru. Dokonale komunikoval v troch cudzích jazykoch. Jeho vedomosti neboli jednostranné, ako poznatky ľubovoľného špecialistu. Jeho poznatky boli, ak sa môžeme tak vyjadriť, „organické“.

z knihy Narodnaja monarchija

preklad B.M.