Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

21. 1. 2011

Liturgické hnutie a nová omša

Jozef Duháček

Na prvom zasadaní druhého vatikánskeho koncilu v debate o liturgickej konštitúcii, kardinál Ottaviani položil otázku: "Plánujú títo otcovia revolúciu ?" Potom pokračoval : "Usilujeme sa vyvolať znepokojenie, či dokonca škandál medzi kresťanským ľudom, zavádzaním zmien do ctihodného a stáročiami osvedčeného rítu, ktorý je nám tak drahý? S rítmi Svätej omše nemožno zaobchádzať ako s kusom odevu, ktorý sa mení podľa vkusu každej generácie. "
Starý a slepý kardinál znepokojený revolučným potenciálom liturgickej konštitúcie pokračoval v reči, prekročil desaťminútový limit a na pokyn kardinála Alfrinka mu technici odpojili mikrofón. Pokorený Ottaviani sa vrátil na svoje miesto, zatiaľ čo koncilní otcovia veselo tlieskali a novinári, ktorým sa podľa tvrdenia otca Louisa Bouyera koncil pokorne podriaďoval, boli nemenej veselí, keď v ten večer písali príspevky do svojich listov.

Keď sa smejeme, neuvažujeme a keby sa neboli smiali, mohli sa aspoň niekoľkí z biskupov zamyslieť či Ottaviani náhodou nemá pravdu. Teraz vieme, že mal. Skutočne išlo o liturgickú revolúciu takého druhu, s akým by len málo z 3000 biskupov zhromaždených v bazilike Sv. Petra súhlasilo, ak by aspoň trochu tušili jej pravú povahu. Revolúcia bola naplánovaná už pred koncilom a nová schéma dekrétu o liturgii bola jej manifestom. Dokument vlastne možno volať aj Bugniniho manifestom, pretože to bolo jeho dielo a podarilo sa mu zaistiť jeho schválenie len krátko pred tým, ako ho Ján XXIII odvolal z postu sekretára prípravnej liturgickej komisie a aj z jeho kresla na Lateránskej univerzite. Bugniniho spojenci uspeli nad ich vlastné očakávanie a zaistili, že biskupi prijali túto schému bez podstatných zmien. "Všetko to bola veľká zábava" napísal arcibiskup Dwyer, "a keď bolo treba hlasovať, hlasovali sme tak ako nám naše strany poradili, nezdržiavali sme sa vlastným uvažovaním, ušetrili sme si tak more problémov."

Msgr. Klaus Gamber, významný liturgický expert v knihe "Reforma rímskej liturgie" o postoji koncilných otcov ku zmenám v liturgii zavedených pod menom koncilu píše: “To čo môžeme s absolútnou istotou povedať je, že Novus Ordo Missae, ktorá sa teraz vynorila, by si rozhodne nezískala podporu väčšiny koncilných otcov.” Prečo však biskupi podporili liturgickú konštitúciu? Arcibiskup Lefebvre to vysvetľuje takto: "Koncil zanechal niekoľko časovaných bômb." Tieto bomby boli, dvojzmyselné či nejasné pasáže vložené liberálnymi peritmi do koncilných dekrétov. Odpoveď na Ottavianiho otázku teda znie, že väčšina z 3000 biskupov určite o revolúciu neusilovala, ale niektorí vplyvní periti sprevádzajúci biskupov túto revolúciu bez okolkov spustili. Douglas Woodruff, editor koncilného bulletinu Tablet v jednej zo svojich správ píše: " tento koncil bol koncilom peritov, v aule síce mlčali ale veľmi účinne pôsobili v komisiách a na svojich biskupov.” Biskup Lucey z Cork and Ross tiež uvádza, že periti, napriek tomu že nesmeli voliť, boli mocnejší než biskupi, "pretože si získali priazeň kardinála alebo hlavy národnej skupiny biskupov a boli nesmierne vplyvní pri navrhovaní koncilných dokumentov." Kardinál John Heenan z Westminsteru hovorí: "Téma, ktorá bola najpodrobnejšie prediskutovaná bola liturgická reforma. Bolo by však presnejšie povedať, že biskupi len boli presvedčení, že liturgia bola detailne prediskutovaná. Spätne však vidíme, že príležitosť na diskusiu bola daná len pre niektoré, všeobecné princípy. Následné zmeny boli oveľa radikálnejšie ako Ján XXIII a biskupi zamýšľali pri schvaľovaní dekrétu o liturgii. Pán Boh nedopusť," varoval Heenan, "aby periti ovládli komisie, ktoré koncil ustanoví pre svoju interpretáciu."

Presne to sa však stalo. Liberáli skonštruovali liturgickú konštitúciu ako zbraň na spustenie revolúcie a po koncile im táto zbraň bola naivne odovzdaná. Arcibiskup Dwyer pri spätnom pohľade poznamenáva, že bolo obrovskou chybou "aby implementácia konštitúcie padla do rúk tých, ktorí boli alebo úplne neschopní, alebo absolútne bezohľadní. Tak vznikol liturgický establišment, ktorý sa správa ako slon v porceláne, ktorý s nemotornou bezstarostnosťou dupe po črepoch rozmlátenej liturgie." Čo títo "experti" naozaj plánovali sa ukázalo 24. októbra 1967 v Sixtínskej kaplnke, keď bola Annibalom Bugninim pred biskupskou synodou slúžená Missa Normativa. Znie to neuveriteľne, ale bol ustanovený ako sekretár pokoncilnej komisie pre liturgickú reformu a teda získal moc zaviesť nový rítus, ktorý plánoval už pred tým, ako ho Ján XXIII prepustil. Prečo Pavol VI dosadil človeka prepusteného jeho predchodcom na takýto kľúčový post nebolo doteraz uspokojivo zodpovedané. Za Missu Normativu hlasovalo menej ako polovica biskupov, ale s aroganciu, ktorá sa pre establišment stala charakteristickou, bola táto skutočnosť ignorovaná. V roku 1969 bola Missa Normativa pod menom Novus Ordo Missae ustanovená ako rímsko katolícky omšový obrad. Zmeny, ktoré NOM oproti Misse Normative priniesla boli minimálne, najdôležitejšia bola, zaradenie okresaného rímskeho kánonu ako prvej eucharistickej modlitby, čo sa udialo na výslovný príkaz Pavla VI. Msgr. Gamber povedal "V tej chvíli bol tradičný rímsky rítus starší viac ako tisíc rokov zničený" Nová omša je plodom Bugniniho schémy, ktorá je však posledným trpkým plodom, kedysi slávneho liturgického hnutia.

Najväčším so všetkých liturgických znalcov, akých táto zem nosila, bol bezpochyby Dom Prosper Guéranger a jeho zásady a jeho dielo bolo sv. Piom X úplne schvaľované a podporované. Týchto dvoch mužov dnes označujeme za zakladateľov liturgického hnutia. Je možné nájsť spojenie medzi autorom Institutions Liturgiques (Dom Guéranger) a hrobárom omše Annibalom Bugninim? Je a toto spojenie odhaľujú samotné vatikánske autority. Pavol VI napísal 20. januára 1975 opátovi v Solesmes: "Uznávam vplyv práce Doma Guérangera, v ktorom dnešné liturgické hnutie ctí svojho zakladateľa."
Predslov k Institutio Generalis nového misálu tvrdí, že súčasné reformy sú pokračovaním diela sv.Pia X. Záver predslovu uvádza " II. vatikánsky koncil zvŕšil úsilie priviesť veriacich bližšie k liturgii, úsilie ktoré pozorujeme už štyri storočia a obzvlášť v poslednej dobe, vďaka liturgickej horlivosti Pia X a jeho nástupcov." Jestvuje nespočetné množstvo pokoncilných liturgikov nárokujúcich si kontinuitu či dokonca homogénny vývoj medzi liturgickým hnutím Doma Guérangera a sv.Pia X a dielom Annibala Bugniniho. Dom Guéranger naozaj hnutie spustil, ale toto sa odchýlilo od svojich pôvodných zámerov a oprávnené je skôr tvrdenie, že súčasná podoba liturgického hnutia je len karikatúrou Guérangerových princípov, deviáciou a znehodnotením skvelého ovocia, ktoré pôvodné hnutie prinieslo. Už v jeho počiatkoch sa, ako ukážeme, vyskytli pokusy prekrútiť a zneužiť toto grandiózne podujatie, ktoré mohlo priniesť Cirkvi tak veľa dobra.

Liturgické hnutie možno definovať (spolu s Dom Rousseaoum) ako "obnovu liturgickej vrúcnosti medzi klérom a veriacimi." Osoba, ktorá v roku 1903 dala hnutiu definitívny impulz práve nastúpila na Petrov stolec. Pius X, trpel úpadkom liturgického života. Súc si vedomý, že sa vynára trend obnovy liturgie rozhodol sa vykonať všetko pre to aby sa hnutie rozbehlo a prinieslo plody. Hneď po svojom zvolení 22. novembra vydal motu proprio Inter sollicitudines o liturgickej hudbe obnovujúce gregoriánsky spev a počas svojho ponifikátu všemožne hnutie podporoval. Pre Pia X. aj pre Dom Guérangera je liturgia striktne teocentrická. Jej cieľom je predovšetkým uctievanie Boha a nie výuka ľudu, hoci aj tá má miesto v liturgii. Zdôraznili však, že pastoračný rozmer liturgie je až druhoradý. Nová omša toto poradie prevrátila a prvoradý v nej je práve pastoračný rozmer. Zásluhu na tom, že sme z Piovho učenia mohli vyťažiť tak mnoho má Dom Lambert Beauduin, ktorý však nedokázal celý život zachovať správnu hierarchiu cieľov liturgie a od učenia sv. Pia X. sa neskôr značne odchýlil.

Dom Beauduin, pracoval za Leva XIII ako misionár medzi robotníkmi v Liege. V roku 1906 vstúpil do opátstva Mont Cesar a stal sa benediktínom. Jeho predchádzajúce pôsobenie medzi sekulárnym klérom trvalo poznačilo jeho zmýšľanie a neprestajne sa zaoberal problémom apoštolátu a pastorácie a v tomto svetle videl aj liturgiu. Rýchlo, nasledujúc Pia X, odhalil v liturgii prostriedok k formovaniu veriacich v kresťanskom živote. V roku 1909 založil liturgické hnutie na Mont Cesar, ktoré si získalo takmer okamžitý úspech.
Modernisti, ktorých sv. Pius X. účinne potlačil, si uvedomili, že keď sa ku kormidlu Cirkvi nemôžu dostať teologickou cestou, otvoreným vyložením svojich kariet, treba nájsť inú cestu, ako zmeniť Cirkev na modernistickú a liturgia sa ukázala ako najlepší spôsob. Revolúcie vždy využívajú energiu samotného živého organizmu, ktorú potom zneužijú a krok za krokom ho postupne zničia. Keďže liturgické hnutie už dozrelo a prerástlo vo významnú silu, na obdivuhodný prostriedok duchovného oživenia a prinieslo mnohé dobré plody, revolucionári využili jeho silu a potenciál a ukryli sa nepozorovane v jeho mohutnom prúde a tam sa nerušene pustili do práce. Kto z katolíckej hierarchie sa pred Mediator Dei znepokojoval a robil si starosti o liturgiu? Nikto, liturgia bola skrátka istota, pevný bod v premenlivom svete.

Od roku 1920 sa začalo ukazovať, že liturgické hnutie sa odchýlilo od pôvodných úctyhodných zámerov. Dom Beauduin ako prvý začal prehnane zdôrazňovať výchovný a vyučujúci aspekt liturgie a potom pojal úmysel urobiť z liturgie slúžku "ekumenického hnutia", ktorému bol nekonečne oddaný. Dom Pius Parsch, ktorý sa zaskvel skvelým výkladom sv. omše skĺzol k zneužitiu liturgie pre hnutie biblickej obnovy. Dom Odo Casel urobil z liturgie nástroj fanatického antikvarianizmu (ressourcement) a absolútne osobnej koncepcie "kresťanského mystéria", ktorým podmínoval tradičné katolícke chápanie sviatostí. Toto boli prví revolucionári, ktorých však poľahky prekonala druhá generácia, mladých a dravých vlkov, zasadajúcich v rôznych predkoncilných a pokoncilných komisiách. Tak ako každá iná revolúcia, aj táto požrala svoje deti a prví revolucionári boli čoskoro odstránení a nahradení radikálnejšími postavami. Tvárou v tvár novej podobe hnutia bol Dom Beauduin vystrašený: "Sme svedkami fenoménu permanentného prekračovania hranice, vlastnosti každej revolúcie, včerajší revolucionári sú nahradení dnešnými agitátormi."

Po druhej svetovej vojne sa stalo hnutie nezastaviteľnou silou. Chranení najprominentnejšími prelátmi sa noví liturgisti dostali postupne k moci v komisii pre reformu liturgie, ktorú založil Pius XII a ovplyvnili reformné návrhy tejto komisie na konci Piovho pontifikátu. Vďaka Jánovi XXIII sa stali pánmi predkoncilnej liturgickej komisie a následne dosiahli aby koncilní otcovia prijali ich nejasné, mnohoznačné a protirečivé tézy v dekréte Sacrosanctum Concilium. Pavol VI, kardinál Lercaro a Annibale Bugnini boli sami aktívnymi členmi talianskeho liturgického hnutia a usmerňovali úsilie, ktoré vyvrcholilo v Novej omši.

Ako sa však stalo, že Pius XII, najvzdelanejší pápež storočia, ktorého ortodoxiu nemôže nikto spochybniť, dovolil mladým vlkom získať za jeho ponitifkátu takú moc? Tento skvelý pápež si bol dobre vedomý podvratných prvkov liturgického hnutia. V encyklike Mediator Dei, v tom pravdepodobne najlepšom vysvetlení podstaty a povahy sv. omše, aké bolo kedy napísané upozorňuje na novotárov, ktorí poškvrňujú omšu svojimi omylmi a bludmi a tak nivočia katolícku vieru. Pius XII však, zdá sa, nepoznal, alebo ak poznal tak potom tragicky podcenil skutočnosť, že noví liturgici sú podporovaní a ochraňovaní najvyššími cirkevnými hodnostármi a že experti protežovaní vysoko postavenými kuriálnymi kardinálmi ako Bea či Lercaro sú najhoršími nepriateľmi Cirkvi. To, že Pius nepoznal veľkosť hroziaceho nebezpečenstva je badateľná aj v jeho zle načasovanom prejave ku kongresu v Assisi:
"Liturgické hnutie je niečo ako predzvesť plánu božskej prozreteľnosti pre naše časy, ako vietor Ducha Svätého vejúci v Cirkvi, priťahujúcich ľudí bližšie k tajomstvám viery a pokladom milosti, ktoré pramenia v aktívnej účasti veriacich na liturgickom živote."


Táto deklarácia bola na mieste v roku 1920, nie v roku 1956, kedy sa liturgické hnutie už dávno nestotožňovalo s princípmi Dom Guérangera a sv. Pia X. Najvplyvnejší medzi novými liturgikmi bol architekt pokoncilnej liturgickej revolúcie Annibale Bugnini, hrobár sv. omše, človek ktorý zničil katolícku liturgiu, revolucionár šikovnejší a odvážnejší než ostatní. V tomto čase už bolo liturgické hnutie plné modernistov a ekumaniakov. Nemožno nespomenúť závažne podozrenie zo slobodomurárstva, ktoré na Bugniniho padlo, keď na základe predložených materiálov Pavol VI odvolal Bugininho z postu sekretára Kongregácie pre sviatosti a bohoslužbu a poslal ho do vyhnanstva do Iránu (ako apoštolského nuncia). Bugnini síce členstvo v lóži popieral, ale prepustenie pre podozrenie zo slobodomurárstva prijal.


Liturgické reformy Pia XII nemohli vodcov hnutia uspokojiť. Volanie po nových a odvážnejších reformách sa stále ozývalo a bol potrebný pápež, ktorý by "správne" chápal problému ekumenizmu a ktorý by hnutie bezvýhradne podporoval. Správa o smrti Pia XII bola prijatá s radosťou. Dom Beauduin sa zveril so svojimi nádejami otcovi Bouyerovi:
"Ak zvolia Roncalliho, všetko bude zachránené. On dokáže zvolať koncil a kanonizovať ekumenizmus..... Verím, že máme dobré šance, väčšina kardinálov nevie čo robiť. Sú schopní ho zvoliť." Posvätiť ekumenizmus a s ním aj liturgické hnutie bol hlavný cieľ koncilu. Viac ako 40 rokov rozširovali liturgici svoje omyly, získali vplyv na významnú časť hierarchie a podarilo sa im dosiahnuť nejaké reformy. Všetka tá tichá podzemná práca začala prinášať ovocie. V konštitúcii o liturgii presadili svoje idey, potom boli menovaní do komisie pre uskutočnenie reformy a na princípoch koncilu rozbehli svoju revolúciu.

Nový rítus obsahuje všetky omyly, ktoré uzreli svetlo sveta deviáciou liturgického hnutia. Tento rítus je ekumenický, antikvárny, demokratický a takmer úplne desakralizovaný. Prízvukuje modernistické a protestantské bludy, potláča prejavy prameniace zo skutočnej prítomnosti, potláča význam sviatostného služobného kňazstva, obetný charakter omše a jej zmierny charakter. Eucharistia sa stáva viac spoločným sviatkom lásky, než sprítomnením Kristovej obety na kríži. S novou omšou tak liturgické hnutie, ktoré krásne začalo zle skončilo. Nová omša je až znepokojivo podobná liturgii komunity Taizé, rovnako znepokojivá je aj podobnosť medzi tým, čo sa pri výrobe novej omše odstránilo z misálu Pia V. a tým, čo odstránil anglikán Thomas Cranmer keď v roku 1549 prerábal katolícky Sarum Missal na Book of Communion service. Takisto znepokojivá je podobnosť medzi liturgickými princípmi, na ktorých stojí omša Pavla VI a princípmi postulovaných zbojníckou pistojskou synodou odsúdenou encyklikou Pia VI Auctorem Fidei z roku 1794.

Je správne tvrdiť, že vodcovia liturgického hnutia plánovali od samotného počiatku zmenu rítu do formy akú predpísal Pavol VI? Nie. To možno povedať o mladých vlkoch, ktorí ovládli scénu v 50-tych a 60-tych rokoch, ale nemožno to tvrdiť a Beauduinovi, Caselovi, Parschovi či Buyerovi. Ich prvotným cieľom bolo využiť existujúcu liturgiu pre dosiahnutie ich pastorálnych a ekumenických cieľov a nie jej totálne zničenie, títo muži túto liturgiu milovali, poznali a denne slúžili. Tomu nasvedčuje vyjadrenie Louisa Bouyera, ktorý povedal v roku 1969 : "Otvorene to povedzme: dnes prakticky nie je v Katolíckej Cirkvi žiadna liturgia hodná svojho mena" a "v žiadnej inej oblasti nie je väčší rozdiel medzi tým, čo koncil vypracoval a tým čo skutočne máme" a tiež: “tí, čo sa podujali aplikovať koncilné nariadenia sa úmyselne obrátili chrbtom k tomu, čo si Beauduin, Casel, Parsch vytýčili dosiahnuť, k čomu som sa aj ja márne snažil aspoň trochu prispieť." Ten istý povedal v roku 1975: "Katolícka liturgia bola zničená. Pod zámienkou prispôsobiť ju tak, aby ju ľahšie akceptovali sekularizované masy, sa v skutočnosti zmenila na klauniádu ....... nemusíme na výsledky čakať dlho, máme tu rýchly pokles počtu praktizujúcich katolíkov ..... je mnoho tých, čo neprejavili ani najmenšiu stopu záujmu o túto pseudomisionársku liturgiu, hlavne mladých, a sami seba klamú (reformátori liturgie pozn.) mysliac si, že ich získajú svojím šaškovaním."
Joseph Gelineau, opisovaný Arcibiskupom Bugninim ako "jeden z veľkých majstrov medzinárodného liturgického sveta" nám s obdivuhodnou úprimnosťou a bez najmenšej stopy ľútosti odkazuje: "Nech si tí, ako aj ja sám, ktorí poznali a spievali slávnu latinskú gregoriánsku omšu, spomenú, ak môžu a nech ju porovnajú s dnešnou omšou. Nie len slová, melódie a gestá sa zmenili. Pravdu povediac, je to úplne iná liturgia. Treba povedať jasne a zrozumiteľne: Rímsky rítus, aký sme poznali, už nejestvuje. (le rite romain tel que nous l'avons connu n'existe plus). Bol zničený (il est détruit).”

Použitá literatúra:

M. Davies, Liturgical movement
D. Bonneterre, Liturgical movement from Guéranger to Beauduin to Bugnini
M. Davies, Pope John’s Council
M. Davies, Pope Paul’s New Mass
K. Gamber, The Reform of the Roman Liturgy
M. Lefebvre, Un Leveque Parle
The Tablet, 27
Catholic Standard
The Tidings
L. Bouyer, The Decomposition of Catholicism
Religieux et clercs contre Dieu
A. Bugnini, The Reform of the Liturgy
J. Gelineau, Demain la liturgie