Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

12. 12. 2010


Koniec doktora Martina

Jozef Duháček

Lutherova mŕtvola ešte nevychladla, keď už, ako tvrdil jeho chválorečník Michael Coelius v pohrebnej reči prednesenej 20.februára 1546, rozširovali mnohí ľudia falošné správy o jeho smrti a "že diabol vymyslí ešte viac všelijakých a horších rečí pretože mu nejde o Luthera, ale o jeho učenie." Teda je jasné, že hneď po Lutherovej smrti kolovali o nej nepekené zvesti a keďže Eisleben bolo čisto lutheránske mesto, tieto reči museli vzniknúť len medzi lutheránmi z jeho najbližšieho okolia, jeho služobníkmi a tými, ktorí pri jeho smrti boli alebo boli k mŕtvole privolaní. Katolícki spisovatelia zaznamenali tieto povesti, takže čítame že "Luther náhlou, nečakanou a pritom biednou smrťou zahynul", "že bolo vidieť na mŕtvole pokrivené ústa (tortura oris) a odymenú (infuscatam) pravú stranu" (správa cujusdam civis Mansfeldensis), že "mal vyplazený jazyk ako obesenec", (Claudius de Saintes), že "mal skrútené ústa, zčernalé líca (maxillas nigricantes), červený a zdeformovaný krk, akoby ho niekto uškrtil" (P. Coster SJ 1570, a aj správa Mansfeldskej grófky). Spôsob Lutherovej smrti zostal tajomstvom, ku ktorému malo kľúč len niekoľko osôb.To trvalo do roku 1592, keď znamenitý katolícky apologéta a dejepisec Thomas Bozius zverejnil správu očitého svedka, vlastného Lutherovo sluhu. V diele "De signis ecclesiaae (v koline, V Rime 1592, 1593 T.II. lib XXIII xap.3) píše takto: "Luther, keď sa skvelo navečeral a veselý sa odovzdal spánku, v tú noc zahrdúsený zhynul. Počul som toto svedectvo od jeho služobníka, ktorý ako chlapec mu posluhoval, ale vrátil sa k nám (i.e. konvertoval na katolícku vieru), že Luther si sám povrazom biednu smrť spôsobil. Ale hneď, že všetkým domácim, ktorí o veci vedeli bola uložená prísaha, aby túto udalosť, pre česť evanjelia nerozširovali" (Lutherum sibimetipsi laqueo iniecto necem miserrimam attulisse sed datum protinus cunctis domesticis rei consciis ius iurandum ne factum divulgarent, Kryštúfek Smrt Lutherova, Čas.kat.duch. 1892).

Táto správa, podoprená vnútornými i vonkajšími dôvodmi našla prijatie u katolíckych autorov. Krátko nato, bola výpoveď tohoto sluhu spísaná, vytlačená a tiež zaslaná do Ríma. Najprv ju vydal Henrich Sedulius v Praescriptiones adversus haereses, Antverpiae 1606 uisťujúc o jej autenticite a pôvode a fide digno viro.Táto správa znie (čitateľ odpustí trochu komplikovanú barokovú syntax): "Sluhu Martina Luthera, opýtaného istým zbožným mužom na smrť svojho pána Martina, úprimná odpoveď a pravdivé vyznanie: Hoci ma povzbudzujú k odvrhnutiu strachu pred ľudskou nevôľou a urážkami a nabádajú ma k náležitému vydaniu svedectva zbožné prosby, však oveľa naliehavejšie ma k tomu ženie úcta k najvyššiemu Božstvu a všetkým Svätým. Viem dobre, že všade treba vzdávať slávu podivným skutkom Božím a že mám poslúchať rozkazu Božieho viac ako rozkazov ľudských. Tak napriek tomu, že mi veľmi dôrazne velikáni Nemecka hrozili, aby som nikomu zo smrteľníkov nehovoril o hroznom konci svojho pána Martina Luthera, predsa to nezatajím, ale zjavím ku cti Kristovej a vyrozprávam k poučeniu celej Katolíckej cirkvi, čo som sám videl a medzi prvými sa dozvedel a kniežatám v Eislebene zhromaždeným sám oznámil, súc nehnaný k nikomu nenávisťou ani k inému láskou či priazňou. Stalo sa teda, keď Martin Luther raz medzi znamenitými velikánmi (heroes) svojim chutiam trochu viac povolil, takmer opitý sa od nás nechal na lôžko odviesť a spať uložiť, my sme mu popriali dobrý spánok a odišli sme do svojej komory, kde sme nič osudné netušiaci ticho zaspali. Ale na druhý deň, vrátiac sa k svojmu pánovi, aby sme mu s obliekaním pomohli, videli sme - pre Boha! toho istého pána Martina vedľa lôžka visiaceho biedne obeseného (Martinum juxta lectum suum pensilem et misere strangulatum). Pri tomto zaiste hroznom pohľade na obesenie sme boli zachvátení nesmiernou hrôzou, ale nerozpakovali sme sa dlho. Ponáhľali sme sa k jeho kumpánom a kniežatám zo včerajšej pitky a oznámili sme im Lutherov biedny koniec. Oni, zachvátení nemenším strachom než my, začali hneď všetko sľubovať a mnoho nám dohovárať, aby sme predovšetkým o veci navždy verne pomlčali a aby nič na javo nevyšlo. Potom nám kázali ohyzdnú mrtvolu Lutherovu odrezať, na lôžko uložiť a medzi ľudom rozširovať, že môj pán Martin, náhlou smrťou zo sveta odišiel. Čo by sme boli na prosbu týchto kniežat, tak ako boli aj strážcovia Božieho hrobu zvedení veľkými sľubmi, urobili, keby nás akási nepremožiteľná sila pravdy nebola inak presvedčila. Tá síce občas zo strachu pred ľuďmi, z úcty, alebo z nádeje na zisk niekedy môže byť utlmená ale kôli pichľavému ostňu svedomia nikdy nemôže byť trvalo potlačená." (cf Majunke, Luther's Lebensende, Mainz 1891).

Theodor Petreius prijal výpoveď tohoto služobník do Catalogu haereticorum (Kolin 1629) a dodáva "čo som aj ja sám v istom spise v kolínskej knižnici zaznamenané videl". Tu treba uvážiť, že aj Petreiova aj Boziova i Seduliava kniha dostala tri aprobácie, cisársku, biskupskú a rehoľnú. Ak by teda cenzori neboli presvedčení o vierohodnosti tejto správy, neboli by knihy spomínané aprobácie dostali. Autori 17. storočia opierajúc sa o tieto potvrdenia prevzali Seduliovu správu do svojich spisov. Lutherovmu skutku sa bude málokto čudovať, ak vezme do úvahy jeho ohromnú vnútornú rozorvanosť a časté myšlienky na samovraždu.Prví protestanskí svedkovia Lutherovej smrti, ktorí chcú byť "očitými" svedkami, sú len veľmi kalnými prameňmi. Čo jeden tvrdí iný popiera. Aby sa predišlo rečiam, ktoré sa okamžite začali šíriť, zišli sa traja kazatelia, ktorí boli vtedy v meste, Ján Aurifaber, spolustolovník a famulus Lutherov, Justus Jonas, superintendent a hlavný kazateľ pri kostole Panny Márie v Halle a Michael Coelius, mansfeldský dvorný kazateľ, a zostavili spoločnú správu o posledných dňoch a smrti svojho majstra s názvom História o kresťanskom skone ctihodného pána doktora Martina Luthera. Tento spis bol preložený do rôznych jazykov, vytlačený v stotisícovom náklade a rozposielaný po celom Nemecku. Neskôr ho pripočítali do kropusu lutherovej spisby a teraz je pre všetkých protestantov "istým zdrojom informácii" o konci zakladateľa ich náboženstva.

Použitá literatúra:

F. Kryštúfek Církevní dejepis 1895
F. Kryštúfek Smrt Lutherova, Časopis .kat.duchovenstva, 1892
P. Majunke Luther's Lebensende Mainz 1891
P. Majunke Luther's testament an die Deutsche nation, Mainz 1891
P. Majunke Die historiche kritik uber Luther's Lebensende, Mainz 1891
P. Majunke An letztes Wort an die Luther-Dichter, Mainz 1891

9. 12. 2010


Vianočná novena (úryvky)

sv. Alfonz Maria de Liguori

Rozjímaj, ako od hriechu Adamovho nechal Boh uplynúť štyritisíc rokov a až potom poslal na zem svojho Syna vykúpiť svet. A cez ten čas, ach, aké neblahé mrákoty pokrývali zem! Pravý Boh nebol známy, ani ctený, okrem jediného kútika sveta. Všade panovala modloslužba, takže ľudia vzdávali božskú poctu zlým duchom, zvieratám a kameňom. Avšak tu sa čudujme Božej múdrosti. Boh totiž odkladal s Vykupiteľovým príchodom, aby si ho ľudia tým viacej vážili; odkladal s ním, aby lepšie poznali zlobu hriechu a nevyhnutnú potrebu Spasiteľovej pomoci a milosti. Keby bol Ježiš Kristus prišiel hneď po Adamovom hriechu, boli by si tohto vzácneho dobrodenia málo vážili. Preto ďakujme dobrotivému Pánu Bohu, že sa nám dal narodiť, keď už bolo veľké dielo nášho vykúpenia dokonané. Ajhľa, tak už nadišla blažená doba, ktorá bola nazvaná plnosťou času: „Keď prišla plnosť času, poslal Boh svojho Syna ... aby vykúpil tých, ktorí boli pod zákonom“.

***
Prv než prišiel Mesiáš na zem, svet bol pohrúžený vo tmách nevedomosti a hriechu. Sotva v jednom kútiku zeme, totiž v Judsku, poznali pravého Boha. „Známy je v Judstve Boh“. (Ž. 75, 2.) Ale inde sa všade klaňali bohom – diablu, zvieratám a kameňom. Všade panovala noc hriechu, ktorý oslepoval duše, ktorý ich zatápal neresťami a ktorý im bol na prekážku, že nepoznávali poľutovaniahodného stavu, v ktorom žili ako Božie nepriateľkyne, odsúdené do pekla: „Položíš tmu a nastáva noc: v tej sa hemží všetka lesná zverina“. (Ž. 103, 20.) A od týchto mrákot oslobodiť svet prišiel Pán Ježiš: „Nad obyvateľmi krajiny tône smrti zaskvelo sa svetlo“. (Iz. 9, 2.) Oslobodil ho od modloslužby, keď ho poučil o pravom Bohu; oslobodil ho od hriechu svetlom svojho svätého učenia a svojich Božských príkladov. „ Na to sa zjavil Boží Syn, aby zbúral diablove diela“. (I. Ján. 3, 8.)


***
Prv než prišiel Vykupiteľ, všetci ľudia úpeli na zemi v biednom, poľutovaniahodnom stave. Boli totiž úplne synmi hnevu a nebolo nikoho, kto by ich zmieril s Bohom, spravodlivo rozhnevaným pre ich hriechy. To dalo prorokovi prorokovi Izaiášovi podnet k povzdychu: „ Hľa, ty si sa rozhneval, preto že sme hrešili ... niet toho ... kto by povstal a kto by sa teba pridŕžal.“ ( 64, 5-7) A akoby nie, veď to bol Boh, ktorého človek urazil; a keď je iba biedny tvor, urážky nekonečnej velebnosti nemohol napraviť žiadnym utrpením. Bolo treba, aby iný Boh zadosťučinil Božej spravodlivosti. Ale okrem jediného Boha iného nebolo a ani nemohlo byť. Ten však, ktorý bol urazený, nemohol predsa sebe samému zadosťučiniť. A tak bolo naše postavenie úplne beznádejné. Ale „ poteš sa, poteš sa, môj ľud, vraví váš Boh ... že sa doplnila jeho bieda.“ Boh sám totiž našiel spôsob, ako by spasil človeka a akoby zadosťučinil jak svojej spravodlivosti, tak i svojmu milosrdenstvu. „Spravodlivosť a pokoj sa bozkávajú“. (Ž. 84, 11.) A ako sa to stalo? Sám Syn Boží sa vtelil, prijal podobu hriešnika a podobral sa zadosťučiniť za pokolenie ľudské; a svojím utrpením a svojou smrťou dal dokonalú náhradu Božej spravodlivosti za trest, ktorý si ľudia zaslúžili a tak uspokojil i Božiu spravodlivosť i milosrdenstvo Božie. Aby teda vyslobodil ľudstvo od večnej smrti.


***
Aby sme pochopili, aká to bola veľká Božia láska k ľuďom, keď sa Boh z lásky k nám vtelil a keď sa stal malým dieťaťom, museli by sme vedieť, aký veľký je Boh. Avšak ktorý ľudský alebo anjelský rozum môže vystihnúť Božiu veľkosť, ktorá nemá hraníc ani konca? Sv. Ambróz hovorí: „Povedať, Boh je omnoho väčší než nebesia, väčší než všetci králi, všetci svätí a anjeli, je vlastne urážkou Boha; práve tak, ako by urazil knieža, kto by mu povedal, že je omnoho väčší než lupienok alebo komár. ... Čo sme teda oproti Bohu? A čo sú všetci ľudia, všetci panovníci tu na zemi a všetci svätí a anjeli v nebi oproti nekonečnej Božej veľkosti? Sme naskrze ako zrnko piesku oproti celej zemeguli, ba ešte menej. „ Všetky národy sú pred ním, ako by ich nebolo.“ (V. 17.)
A hľa, tento tak veľký Boh stal sa malým dieťaťom. A prečo? „ On sa stal maľučkým“ , odpovedá sv. Ambróz, „aby teba povýšil v dokonalosti; on bol v plienkach obvinutý, aby teba uvoľnil od pút smrti; on bol na zemi, aby si ty prišiel do neba“. ... Hľa, Boh, ktorý môže všetko, je tak poviazaný plienkami, že sa nemôže ani pohnúť ...

***
Ježiš sa narodil v Betleheme v maštali. Tam nemala chudobná Matka ani vlny, ani peria, aby z nich útlemu dieťaťu pristrojila postieľku. Čo teda urobila? Ustlala mu trochu slamy do jasieľ a tam ho položila ... Ale, ó Bože, to bolo veľmi tvrdé a bolestné lôžko pre novorodeniatko! Detinské údy sú priveľmi útle a citlivé a zvlášť údy Ježiškove, ktoré Duch sv. stvoril nad iné útle, aby živšie cítili muky: „Telo spôsobil si mi“. (Žid. 10, 5.) Preto mu tak tvrdé lôžko bolo veľmi bolestnou a spolu potupnou mukou; či kedy položili dieťa človeka akokoľvek chudobného na slamu, keď prišlo na svet? Slama je stelivom pre dobytok a pre Syna Božieho nebolo na zemi iného lôžka ako obyčajná slama?


***
Ježiš Kristus mohol človeka spasiť bez toho, žeby bol trpel a umrel. Ale nie, aby nám ukázal, ako veľmi nás miluje, vyvolil si nadmieru trudný a strastný život. Preto ho prorok Izaiáš nazval „mužom bolesti“, lebo celý život Ježiša Krista bol samá bolesť. Jeho utrpenie nezačalo sa až na sklonku, ale hneď na začiatku jeho života. ... Sestra Maria Magdalena Orsisni sťažovala sa jedného dňa Ukrižovanému, hovoriac: „Ty, ó Pane, visel si len tri hodiny na kríži, kdežto ja už niekoľko rokov znášam túto muku.“ „Bláznivá“, povedal na to Ježiš, „čo hovoríš? Už od materinského života trpel som všetky muky svojho života a svojej smrti.“

***
Ajhľa, trojaká nepravá láska, ktorej podlieha človek od Adamovho hriechu: láska k rozkošiam, láska k bohatstvu, láska ku cti a k sláve, z ktorých potom pochádza ľudská pýcha. Preto, aby nás Božie Slovo svojím príkladom naučilo umŕtvovaniu zmyslov, ktoré udusuje lásku k rozkošiam, stalo sa „z blaženého usúženým“. Aby nás odvrátilo od príchylnosti k vozdajším majetkom, stalo sa z bohatého chudobným. A konečne, aby nás naučilo pokore, ktorá víťazí nad láskou k cti a sláve, stalo sa zo vznešeného nízkym. ... Pán zjavil sv. Margarete Kortonskej, že v svojom tuzemskom živote nezakúsil ani najmenšej citeľnej potechy. „Veľké ako more je tvoje potrenie.“ (Nár. J. 2, 13.) Život Ježiša Krista bol trpký ako more, ktoré, pretože nemá ani kvapky sladkosti, je celé trpké a slané. ...
A hľa, sotva prichádza na svet, už utrpením začína svoju obeť; avšak toto utrpenie je celkom iné ako utrpenie ostatných ľudí. Iné deti netrpia v materskom živote, lebo sú tam vo svojej prirodzenej polohe a keď niečo trpia, aspoň o tom nevedia, lebo nemajú užívania rozumu. Ale malý Ježiško musel deväť mesiacov znášať tmu toho žalára, musel znášať i tú trýzeň, že sa nemohol ani pohnúť a bol si toho dobre povedomý, čo trpí. ...
Potom opustil žalár materinského života, ale prečo? Hádam aby žil v radosti? Nie, ale aby ešte viacej trpel, lebo sa ráčil narodiť práve v zime a to v jaskyni, ktorá bola dobytčou maštaľou ... A prišiel na svet v takej chudobe, že nemal ani ohňa, aby sa zohrial, ani dosť teplých plienok, aby bol chránený od zimy. A podobne i ďalší život Ježiša Krista bol samé utrpenie a samá strasť.

***
Ba i v spánku, vraví Bellarmin, srdce Pána Ježiša hľadelo na kríž. „Svoj kríž Kristus mal zavše pred očami. Keď spal, jeho srdce bedlilo a neprestalo myslieť na kríž.“
Čo však nášho Vykupiteľa najviac trápilo a čo mu strpčovalo život, neboli tak bolesti mučenia, ako skôr pohľad na hriechy, ktoré budú ľudia páchať i po jeho smrti. ... Preto sme i my tým vinní, že celý život nášho Spasiteľa bol taký trpký a taký trudný. ...
A ako to napravíme? Keď budeme trpezlivo znášať utrpenia a kríže, ktoré nám teraz zosiela k nášmu prospechu. A sám nám udáva spôsob, ako s trpezlivosťou znesieme tieto útrapy: „Polož ma ako pečať na svoje srdce“. (Pies. Š. 8, 6.) Vštep si ma do svojho srdca ako Ukrižovaného, t.j. maj na pamäti môj príklad a moje bolesti, ktoré som vytrpel pre teba a tak pokojne ponesieš všetky kríže.

***
„Zvestujem vám veľkú radosť.“ Tak povedal anjel pastierom a tak i ja, najmilejší, hovorím vám v túto noc. Prinášam vám novú a radostnú zvesť. Či môže byť väčšia radosť pre úbohých z vlasti vypovedaných a na smrť odsúdených než tá, že už prišiel ich Spasiteľ, nielen aby ich vyslobodil od smrti, ale aby im tiež vymohol, aby sa smeli vrátiť do vlasti? A to vám práve v túto noc oznamujem: „Dnes sa vám narodil Spasiteľ“. Narodil sa Ježiš Kristus a pre vás sa narodil, aby vás vyslobodil od večnej smrti a aby vám otvoril nebo, našu vlasť, z ktorej sme boli vypovedaní za trest našich hriechov.


Preklad: P. Karol Stašík, Ružomberok 1935

3. 12. 2010


Esej o tvorivom princípe politických ústav (úryvky)

Joseph de Maistre

Čím viac skúmame vplyv ľudského konania na tvorenie politických ústav, tým viac v nás rastie presvedčenie, že jeho vplyv je v skutočnosti nekonečne podružný alebo vystupuje iba ako obyčajný nástroj; a neverím, že zostane akákoľvek pochybnosť o nepopierateľnej pravde nasledovných tvrdení:

1. Že základné princípy politických ústav existujú pred písaným zákonom
2. Že ústavný zákon je a môže byť iba výsledkom alebo zdôraznením nepísaného, už predtým existujúceho zákona
3. Že čo je najpodstatnejšie, najviac ústavné a naozaj základné, nie je nikdy napísané a ani nemôže byť, bez toho, aby to ohrozilo štát
4. Že slabosť a krehkosť ústavy je priamo úmerná mnohorakosti písaných ústavných článkov

***
Pri tomto všeobecnom pravidle, že žiadna ústava nemôže byť vytvorená alebo napísaná à priori, poznáme jednu jedinú výnimku – Mojžišovu legislatívu. Táto jediná bola odliata, dá sa povedať ako socha, a napísaná až do najmenšieho detailu úžasným človekom, ktorý povedal: Fiat! Jeho práca nikdy nevyžadovala opravu, vylepšenia alebo akékoľvek zmeny; či už ním alebo inými. Táto jediná sa vzoprela času, lebo mu nebola nič dlžná a nič od neho neočakávala; ona jediná prežila tisícpäťsto rokov; a dokonca aj po tom, čo uplynulo osemnásť nových storočí odkedy ona veľká anathema udrela v ten osudový deň, vidíme ju tešiť sa, ak to tak môžem povedať, z druhého života – stále zaväzujúcu dákym záhadným putom bez ľudského mena rozdielne rodiny ľudské, ktoré ostávajú rozptýlené bez toho, aby boli nejednotné. Takže ako príťažlivosť – a tou istou silou pôsobí na diaľku – vytvára jeden celok z mnohých častí od seba veľmi vzdialených. Táto legislatíva leží očividne pre každé inteligentné svedomie mimo okruhu vyznačeného okolo ľudskej moci; táto veľkolepá výnimka všeobecného zákona, ktorý ustúpil iba raz a ustúpil iba svojmu Autorovi, iba ona ukazuje Božské poslanie veľkého hebrejského zákonodarcu....

Ale keďže každá ústava je božská vo svojej podstate, človek nemôže urobiť v tomto smere nič, kým nespočinie v Bohu, ktorého nástrojom sa tak stáva. Toto je pravda, ktorej celé ľudské pokolenie vždy prisviedčalo tým najhorlivejším spôsobom. Skúmajme históriu, ktorá je experimentálnou politikou, a zakaždým nájdeme kolísku národov obkolesenú kňazmi a Božstvom neustále vzývaným na pomoc v ľudskej slabosti....
Človek vo vzťahu k Stvoriteľovi je majestátny a jeho konanie je tvoriteľské; naopak, keď sa oddelí od Boha a koná sám, neprestane byť mocným, keďže je to privilégiom jeho prirodzenosti; ale jeho konanie je negatívne a smeruje iba k ničeniu....

V dejinách všetkých vekov niet jediného príkladu, ktorý by protirečil tejto maxime. Žiadna ľudská inštitúcia nemôže pretrvať, ak nemá podporu Ruky podporujúcej všetko; to znamená že ak nie je vo svojom pôvode zasvätená Jemu. Čím viac je preniknutá Božským princípom, tým bude trvácnejšia.

***
Každý národ, tak ako každý jednotlivec, má poslanie, ktoré musí plniť. Bolo by márne popierať, že Francúzsko má v Európe dominantný vplyv, vplyv, ktorý však trestuhodne zneužilo. Predovšetkým bolo na čele náboženského systému a nie bezdôvodne sa jeho kráľ nazýval najkresťanskejším: Bousset tento bod nezdôraznil bezdôvodne. Ale keďže zneužilo svoj vplyv na podkopanie morálky v Európe, neprekvapí, že musia byť použité hrozné prostriedky, aby sa navrátilo k svojmu správnemu smerovaniu.

Dávno sme nevideli také desivé tresty postihnuvšie toľkých hriešnikov. Niet pochýb, že medzi týmito nešťastníkmi je veľa nevinných, ale je ich oveľa menej než si ľudia myslia....

Je hrozivé vidieť význačných vzdelancov padať pod Robespierrovu sekeru. Z ľudského hľadiska žiaden smútok nad nimi nie je prehnaný, ale božská spravodlivosť neberie ohľad na matematikov alebo vedcov. Príliš veľa francúzskych intelektuálov napomáhalo príchodu Revolúcie; príliš veľa ich s ňou súhlasilo a povzbudzovalo kým, podobne ako Tarquiniova palica, sekala iba vládnuce hlavy. Podobne ako mnohí iní, aj oni hovorili: Veľká revolúcia nemôže byť bezbolestná. Ale ak mysliteľ ospravedlňuje takéto prostriedky k cieľu hovoriac: Stotisíc vrážd je nič, ak máme byť slobodní; potom ak Prozreteľnosť odpovie: Prijímam tvoje odporúčanie, ale ty budeš jednou z obetí, potom kde je nespravodlivosť? Súdili by sme inak na našich súdoch?....

Jeden z najväčších možných zločinov je bez pochýb útok na zvrchovanosť, pretože žiaden iný nemá také hrozné následky. Ak zvrchovanosť sídli v jednom mužovi a tento muž sa stane obeťou násilia, zločin útoku na majestát zväčší ohavnosť onoho skutku. Ale ak si tento zvrchovanec nezaslúžil takýto osud žiadnym svojím previnením, ak mu jeho cnosti dokonca priťažili, taký zločin sa nedá ani popísať. Toto je prípad smrti Ľudovíta XVI.; ale je dôležité poznamenať, že nikdy taký veľký zločin nemal toľko spolupáchateľov. Smrť Karola I. mala oveľa menej, aj keď proti nemu bolo možné vzniesť obvinenia, ktoré si Ľudovít XVI. nezaslúžil. Je však veľa dôkazov o citlivej a statočnej starosti oňho; dokonca aj kat, ktorý bol povinný poslúchnuť, sa neopovážil zverejniť svoje meno. Ale vo Francúzsku kráčal Ľudovít XVI. pomedzi 60.000 ozbrojených mužov, ktorí nenašli ani jednu guľku na pomoc svojmu kráľovi, ani jeden hlas sa nezdvihol v prospech nešťastného panovníka, a provincie mlčali rovnako ako hlavné mesto. Vydali by sme sa napospas, hovorilo sa. Francúzi, ak toto považujete za dobrý dôvod, tak nehovorte viac o svojej statočnosti alebo priznajte, že ju zneužívate!....

Každá kvapka krvi Ľudovíta XVI. bude stáť Francúzsko potoky; možno až štyri milióny Francúzov zaplatia svojimi životmi za veľký národný zločin protináboženského a protispoločenského povstania, korunovaného kráľovraždou....

Ale je to tu, kde si môžeme uvedomiť poriadok v neporiadku, pretože je očividné, aj keď málokto nad tým uvažuje, že veľkí zločinci Revolúcie môžu padnúť iba pod údermi svojich komplicov. Ak by sila samotná mohla priniesť to, čo sa nazýva kontrarevolúcia, a nahradiť kráľa na tróne, nebolo by prostriedkov vykonávania spravodlivosti.

O revolúciách

Joseph de Maistre

(úryvky z knihy Úvahy o Francúzsku)

Všetci sme pripojení k trónu Najvyššej Bytosti pružnou reťazou, ktorá nás obmedzuje bez toho, aby nás zotročila. Nič nie je v univerzálnom poriadku vecí obdivuhodnejšie ako konanie slobodných bytostí a božskej ruky. Otroci môžu konať dobrovoľne a zároveň bezpodmienečne. Naozaj konajú podľa svojej vôle, ale bez narušenia všeobecných plánov. Každá z týchto bytostí prebýva v strede sféry aktivity, ktorej diameter sa odlišuje podľa vôle Večného Geometra, ktorý môže rozšíriť, obmedziť, zastaviť alebo usmerniť vôľu bez toho, aby zmenil jej prirodzenosť.
V dielach človeka je všetko biedne tak ako ich autor; pohľady sú obmedzené, prostriedky strnulé, motívy nepružné, pohyby bolestivé a výsledky jednotvárne. V božských dielach sú úrovne nekonečnosti otvorene predložené aj v tej najmenšej časti. Jej moc sa vykonáva bez námahy, všetko sa v jej rukách poddáva, nič jej neprekáža, a pre ňu všetko, dokonca aj prekážky, sú prostriedkami; a nepravidelnosti vnesené konaním voľných konateľov zapadajú do všeobecného poriadku.

Ak si predstavíme hodiny, ktorých pružiny sa líšia v sile, váhe, rozmere, forme a uložení a ktoré aj napriek tomu ukazujú presný čas, sformujeme si predstavu o konaní slobodných bytostí vo vzťahu k Stvoriteľovým plánom.

V politickom a morálnom svete, podobne ako vo svete hmotnom, existuje zvyčajný poriadok a tiež výnimky z tohto poriadku. Normálne vidíme série účinkov spôsobených tými istými príčinami; ale v istých epochách vidíme konanie zastavené, príčiny paralyzované, a nové účinky.
Zázrak je účinok zapríčinený božskou alebo nadprirodzenou príčinou, ktorá pozastavuje alebo protirečí bežnej príčine. Ak uprostred zimy pred tisíc svedkami človek rozkáže stromu, aby sa zrazu pokryl lístím a plodmi, a strom poslúchne, každý povie, že to bol zázrak a pokloní sa pred divotvorcom. Francúzska revolúcia a všetko to, čo sa teraz deje v Európe, je svojím spôsobom tak zázračné ako okamžité zarodenie stromu v januári. Lenže namiesto toho, aby sme ostali v úžase, pozeráme sa na to inak alebo tárame nezmysly.

V hmotnom poriadku, v ktorom človek nehrá úlohu ako príčina, je vcelku ochotný obdivovať to, čomu nerozumie. Ale vo sfére svojej vlastnej aktivity, kde je on slobodnou príčinou, ľudská pýcha ho ľahko zvedie, aby videl neporiadok tam, kde je jeho konanie zastavené alebo narušené. Určité konanie, ktoré v je ľudských silách, vyúsťuje do istých účinkov pri zvyčajnom priebehu udalostí; ak minie cieľ, vie prečo, alebo si aspoň myslí, že vie. Pozná prekážky, uvedomuje si ich a nič ho neprekvapí.

Ale v revolučných obdobiach sa reťaz, ktorá ho viaže, zrazu skráti; jeho konanie je oklieštené a jeho prostriedky ho klamú. Potom unášaný neznámou silou sa proti nej postaví a namiesto pobozkania ruky, ktorá ho objíma, si ju nevšíma alebo na ňu zaútočí.
„Vôbec tomu nerozumiem“ je módna fráza. Je to rozumná reakcia, ak vedie k prvej príčine, ktorá práve ľuďom ukazuje veľkolepý výjav; je to hlúposť, ak vyjadruje iba rozmrzenosť alebo sterilnú skľúčenosť. „Ako teda,“ kričia zo všetkých strán, „je možné, že vyhrávajú tí najhorší ľudia vo vesmíre? Ohavná kráľovražda má taký úspech, aký si jej páchatelia len mohli želať. Po celej Európe je monarchia ochromená. Jej nepriatelia nachádzajú spojencov dokonca aj na trónoch! Všetko sa tým podliakom darí! Aj tie najväčšie podniky sa na ich strane uskutočňujú bez ťažkostí, kým tí dobrí komicky zlyhávajú vo všetkom, čo podniknú. Verejná mienka prenasleduje vernosť po celej Európe! Najpoprednejší štátnici pochybili! Najväčší generáli sú pokorení! Etc.“ Bez pochýb, keďže prvou podmienkou nariadenej revolúcie je, že neexistuje nič, čo by mohlo jej vzniku zabrániť, a že tí, čo by jej chceli zabrániť, nič nezmôžu. Ale nikdy nie je poriadok viditeľnejší a nikdy nie je Prozreteľnosť hmatateľnejšia, ako keď je nadradená sila nahradená ľudskou, pričom človek koná výlučne sám. Toto vidíme aj v týchto chvíľach.

Najnápadnejšou vecou pri Francúzskej revolúcii je táto ohromná sila, ktorá zlomí každú prekážku. Je to smršť, ktorá unáša všetko ako steblo slamy, a nikto, kto sa jej postaví, neobíde beztrestne. Čistota pohnútok bola schopná urobiť odpor úctyhodným, ale nič viac – a táto žiarlivá sila postupujúca priamo k svojmu cieľu zavrhuje rovnako Charetta, Dumourieza a Droueta.
Správne sa poukázalo, že Francúzska revolúcia viac vedie ľudí, než ľudia vedú ju. Tento postreh je úplne oprávnený, a hoci ho možno viac alebo menej aplikovať na každú veľkú revolúciu, nikdy nebol viac viditeľný než v súčasnosti.

Lotri, čo sa zdajú akoby viedli Revolúciu, sú s skutočnosti len jej nástrojmi, a keď sa začnú usilovať ovládnuť ju, hlboko padnú. Tí, ktorí založili Republiku, to urobili bez toho, aby ju chceli a bez toho, aby vedeli, čo robia. Zviedli ich udalosti; a predchádzajúca úprava by nebola uspela.
Robespierre, Collot či Barère nikdy nezamýšľali založiť vládu alebo panovanie teroru, to okolnosti ich k tomu nebadateľne priviedli. Títo naozaj tuctoví ľudia vykonávali nad previnivším sa národom najdesivejší despotizmus v dejinách a určite sa svojej moci divili viac než ktokoľvek v kráľovstve.
Ale vo chvíli, keď títo nechutní tyrani zavŕšili mieru zločinu potrebnú pre túto fázu Revolúcie, zvrhol ich vánok. Ich gigantická moc, pred ktorou sa triaslo Francúzsko i Európa, neobstála pri prvom útoku; a keďže pri skrz-naskrz zločinnej revolúcii nemôže byť nič veľkolepé a vznešené, Prozreteľnosť chcela, aby prvý úder zasiahol septembristov, aby spravodlivosť samotná bola znehodnotená.

Často zostávame v údive, že tuctoví muži boli lepšími sudcami Francúzskej revolúcie než tí obdarení prvotriednym talentom, že oni v ňu oddane verili, kým hotoví politici v ňu neverili vôbec. To je preto, lebo táto viera je jednou z čŕt Revolúcie, pretože Revolúcia mohla uspieť len vďaka šírke a sile revolučného ducha alebo inak povedané: viere v Revolúciu. Takže ľudia bez talentu a vzdelania vedeli šikovne riadiť to, čo nazvali revolučný voz. Trúfli si na hocičo bez strachu z kontrarevolúcie, vždy šli vpred bez obzerania sa a všetko sa im darilo, lebo boli iba nástrojom sily, ktorá vedela viac než oni. Vo svojej revolučnej kariére sa nedopustili žiadnej chyby z toho istého dôvodu ako Vaucansonov flautista nevylúdil žiaden falošný tón.
Revolučný príval sa úspešne rozlial do viacerých smerov. Najviditeľnejšie postavy Revolúcie získali svoju moc a slávu iba vďaka tomu, že tento prúd v danej chvíli nasledovali. Hneď ako mu chceli vzdorovať alebo čo i len ustúpiť bokom či už izolovaním sa alebo prílišným hraním vo svoj vlastný prospech, zmizli zo scény.

Pozrite sa na Mirabeua, ktorý bol takou nápadnou postavou Revolúcie; v podstate bol iba kráľom trhoviska. Zločinmi, ktoré spáchal, a knihami, ktoré napísal, sekundoval ľudovému hnutiu. Postavil sa za masu, ktorá už bola v pohybe a tlačil ju do smeru, ktorý už bol určený; jeho moc nikdy nesiahala ďalej. S ďalším hrdinom Revolúcie zdieľal moc nanajvýš agitovať medzi masami bez toho, aby masy ovládal – čo je v ťažkých politických časoch pravou známkou tuctovosti. Vzbúrenci menej oslniví než on a v konečnom dôsledku schopnejší a mocnejší než on využili jeho vplyv vo svoj vlastný prospech. Burácal z tribúny, no pritom slúžil len ako naivný prostriedok ich cieľov. Keď zomieral, vyhlásil, že ak by ešte mohol žiť, ‘poskladal by rozsypané časti monarchie’. Keď si v časoch svojho najväčšieho vplyvu žiadal iba ministerstvo, jeho poskokovia ho odstrčili ako malé decko.

V skratke, čím viac niekto rozoberá zjavne najaktívnejšie postavy Revolúcie, tým viac v nich zisťuje iba čosi pasívne a mechanické. Musíme to zopakovať znova a znova: nie ľudia vedú Revolúciu, ale Revolúcia používa ľudí. Majú pravdu, keď vravia, že všetko to ide samo. Tento výrok značí, že Boh sa nikdy predtým neukázal v žiadnom ľudskom podniku jasnejšie ako tu. Ak sa použijú tie najhnusnejšie nástroje, trest príde, aby priniesol ozdravenie.

Preložil: Jaroslav Bublinec