Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

26. 9. 2010


O zmysle facky

Hermann Wodak

Chceme dnes hovoriť o zmysle facky.
Jedná sa o ten povzbudzujúci ľudský prejav, ktorý následkom náhleho vzplanutia citu končí na tvári spolublížneho.
Sú už takí ľudia, že pri pohľade na nich má človek snivé túžby vykonávať celé hodiny túto činnosť. Takzvané tváre „na facky“ majú akúsi vrodenú vadu, ktorá ich k takejto výzve odsudzuje. Nech je im to odpustené!
Veď aj Sväté písmo zaznamenáva jedno miesto, v ktorom je struhnuté zaucho znázornené ako chvályhodný výkon. Ba, hovorí sa dokonca, že pohotovosť k druhému zauchu je predpokladom prvého, ktoré bolo už uštedrené.
Pamätáme si asi z mladosti z vyučovania náboženstva, že ono miesto v Biblii o pravom a ľavom líci vyvolávalo ťaživý, takmer rmútivý pocit – akýsi spôsob duševnej skúšky. Bolo zľahka cítiť pálčivé svrbenie s nasledujúcim nádychom zahanbenia. Človeku sa do určitej miery zdálo, že je „morálne fackovaný“, aj keď tento náznak priam starostlivo a vopred odkazuje toto zvláštne pojednanie o facke na pole etiky.
K prapojmu facky patria súčasti náhlej reakcie, hmatateľného napomenutia, nie úplne neláskavého potrestania. Facka je svojpomocné trestné právo; samosudcovstvo s pedagogickými podstatnými ťahmi: posledný zvyšok telesného trestu, ktorý stredoveké právo výprasku zanechalo nervovo oslabenému novoveku.
Udelenie zaucha vyžaduje odstupňované vedomie viny u postihnutého, vedomie, že boli porušené mravy a slušnosť. Vyžaduje prekročenie hraníc, ktoré zostávajú viditeľné len jemnej ľudskej duši. Predpokladá zasiahnutie do tých ľudských práv, ktoré sa nedajú chytiť do veľmi deravej siete paragrafov „ meštiackeho zákonníka.“

A ak neviete stále, milí čitatelia, čo vlastne mienim, tak požiadajte niekoho o praktické splnenie vašej teoretickej zvedavosti. Doporučujú sa v tomto prípade tie facky, ktoré rozdávajú mladé dievčatá. Mladé dievčatá majú krásny spôsob ako rozdávať zauchá. Dávajú ich s pôvabom a krásnym rozhorčením. Korenie a pôvab týchto facičiek je v priamej korelácii ku kráse uštedrovateliek. Získavame ich za neprístojné chovanie, za skoky cez hranicu mrvopočestnosti aj za smelé poklesky v otázkach taktu. Na tomto poli sa vyskytujú vskutku čarovné facky. Sám som doteraz , bohužial, žiadne také zaucho nedostal. Ale to zostáva predovšetkým spisovateľovou vinou. Pričiní sa už nejako o to, aby tiež dosiahol svoj cieľ.

Matky majú dobrý spôsob dávania faciek. Dostal som takú. Musím priznať, že matka nemala nepravdu, aj keď ja som bol v práve. Jednalo sa o čítanie knihy, ktorá bola podľa jej názoru zlá, podľa môjho dobrá. Moja matka vykonala trestajúce napomenutie s pôvabom a veľkou intenzitou. Bol som porazený. Presvedčujúci argument, ktorý bol umiestnený na mojej tvári, bol prosto odzbrojujúci. Čo má človek robiť, ak je nedospelý a ak miluje matku viac než literatúru? – Uč sa nariekať, bez utrpenia. Bola to zahanbujúca česť, ktorú som musel vytrpieť.
Spomínam si ešte na iný podivuhodný spôsob fackovania. Stalo sa to krátko pred nedeľnou omšou v dedinskom kostole. Farár kráčal pred zhromaždenou obcou k oltáru a objavil cestou niekoľko chlapcov, ktorí medzi sebou kvákali. Vtom pleskli dve facky v chráme Pána – až sa organ rozozvučal. Obec stíchla v slávnostnej nálade. Tieto zauchá povzbudzujúce k pobožnosti ucítil každý náhle na svojej vlastnej tvári. Boli to milostivé facky, ktoré sa hodili ako hrubé pokrievky na hrubé sedliacke hrnce. Na tvári svätého Petra, ktorého socha stála oproti mne akoby som postrehol úsmev.

Facky sú k určitým účelom nepostrádeteľné. Aj dnes. Prihodila sa tu nedávno, pre jej podnet dosť neobvyklá bitka medzi robotníkmi. Jeden chlap sa chvastal so smiechom svojim kamarátom oplzlými rečami o Matke Božej Márii. Jeho široko prúdiaci príval slov bol náhle zarazený špecifickým druhom facky. Iný proletár mu totiž zasadil dobre mierenú „po hube“, ktorá spôsobila vypadnutie dvoch zubov. Účinok na divákov bol komický. Spôsob obhajoby nepoškvrnenosti Matky Božej bol všeobecne odobrený. – Ľutujeme, že existujú náboženské vojny, nemôžeme im však uprieť hlbší zmysel. Facka nášho kresťanského proletára vo forme „po hube“ bola oneskorená náboženská vojna súkromného muža. Víťaza ozdobíme čerňou, tlačeným vavrínom novinových riadkov.

Je ešte iný príbeh o zauchu, na ktorom nebola Matka Božia bez účasti. Stará rýnska legenda hovorí o jednom kolínskom kanovníkovi, ktorý bol tak veľkým nepriateľom žien, že odvodzoval hriech sveta jedine od ženy a dokonca na svojom smrteľnom lôžku vrhol divokú apotézu proti ženskému rodu. A keď práve v ohni hnevu uľavoval svojmu zarmútenému srdcu, zostúpila soška Panny Márie zo svojho podstavca, pristúpila k jeho lôžku a vlepila mu zaucho sprava i zľava, takže skonal blažene sa usmievajúc. Táto najzázračnejšia zo všetkých faciek, mala metafyzickú šťavu.

Po prečítaní týchto riadkov uznáme, že zmysel facky je hlbší, než sa všeobecne domnievame. K poznaniu zaucha patrí zdĺhavé štúdium a obsiahla skúsenosť. Tieto denné muchy trestného súdu, ktoré vystupujú s traskavým doprovodom, ktoré sú nepostrádateľnou náhradou beznádejnej diskusie, by mali opäť zľudovieť. Pretože ony majú prednosť komiky. Muž, ktorý vo filme dostáva facky, je smiešny klaun, ktorý je povolaním zaviazaný k tragike; tu sa propaguje to zaucho, ktoré sa psychoanaliticky nedá pojať. Je to ten delikátny druh faciek, ktorý dopadá na zem ako oslobodzujúci dážď z ťažko nabitého ovzdušia medzi dobrým a zlým.

K zauchu oprávňuje len talentovaný temperament, prirodzený inštinkt a súdno-silná odvaha. To je dnes už vzácne. Dnešné zauchá sú väčšinou zahalené kopance, rany päsťou a iné surovosti. Je treba sa naučiť dávať dômyselné facky. Len fackami sa dá zbaviť svet tých malých sprostôt.
Všetky druhy faciek, zauchá, pohlavky, lisknutia, nesmú byť oceňované ako obyčajné vzruchy afektu, nie ako výbuch hnevu alebo nenávisti. Tryskajú z priameho, poctivého a mocného hnevu. Vystreľujú z rozumu a počujeme ich plesknúť o nerozum. Musia dopadnúť ako fejtónistické nápady na ospalosť ducha.
A ak je fejetón dobrý, tak sa mu nedá uprieť podobnosť s fackou, ktorá sa udeľuje s okrídlenou iróniou na rozkaz ducha.

Prekl. E.H.

Encykliky Pia XII.

V nakladateľstve Spolok sv. Vojtecha vyšli nedávno, v rámci edície Pápežské dokumenty, aj dve encykliky pápeža Pia XII. : Haurietis aquas (o úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu) a Fidei donum (o misiach v Afrike).

Z hľadiska súčasného "korektného" cirkevného postoja je obzvlášť zaujímavá druhá zo spomenutých encyklík, obsahujúca pevné a jenoznačné vyjadrenia, ktoré by sme dnes v cirkevných dokumentoch márne hľadali: "Bezpochyby iba apoštolovi Petrovi a jeho nástupcom, biskupom Ríma, zveril Pán Ježiš celé svoje stádo." Podáva tiež odlišný pohľad na "národno-oslobodzovacie" hnutia 50. rokov v Afrike, ktoré vygenerovali také perly rodu ľudského akými boli a sú Robert Mugabe, Mobutu Sese Seco, Heile Mengistu a ďalší: "Vieme, že v mnohých oblastiach Afriky sú šírené nepokoje. Šíria ich príslušníci bezbožného materializmu, podnecujú vášne, šíria nenávisť jedného národa proti druhému, zneužívajú niektoré smutné podmienky života, aby ovládli duše chybnými nádejami alebo rozsievali v srdciach vzburu." Alebo o roli bielych Európanov pri kolonizácii Afriky "... aby uznali Európe zásluhy na ich pokroku; Európe, bez ktorej vplyvu na všetkých poliach by mohli byť zachvátení slepým nacionalizmom a upadnúť do chaosu, či otroctva. "

19. 9. 2010


Nerozlišujúca poslušnosť je hriechom

Rozhovor s arcibiskupom Marcelom Lefebvrom

(Nasledovný rozhovor s arcibiskupom mal byť publikovaný v roku 1978 v katolíckej tlači pokiaľ by Konferencia biskupov USA nehrozila exkomunikaciou za jeho publikovanie. V skutočnosti biskupi zakázali akémukoľvek katolíckemu médiu zverejniť tento rozhovor s Arc. Lefebvrom. Interview bolo publikovane na talianskej tradicionalistickej webstranke "Tradizione - Cattolicesimo & Politica" http://www.tradizione.biz/forum/viewtopic.php?p=218457#218457 Upravena verzia interview bola publikovana v tyzdenniku The Spotlight vo Washingtone D.C. vo vydani 18.Jula 1988.)

Diskutovali ste a zúčastnili ste sa na rokovaniach druhého vatikánskeho koncilu, však?
Áno
Nepodpísali ste a nesúhlasili so závermi tohto koncilu?
Nie. V prvom rade nepodpísal som všetky dokumenty druhého vatikánskeho koncilu kvôli posledným dvom. Nepodpísal som prvý zaoberajúci sa „Náboženstvom a slobodou“ a druhý týkajúci sa „Cirkvi v modernom svete“. Ten druhý je podľa môjho názoru najviac orientovaný smerom k modernizmu a liberalizmu.
Ste v nemilosti nielen pre nepodpísanie dokumentov ale aj pre ich verejné kritizovanie?
Áno. V knihe ktorú som vydal vo Francúzsku obviňujem koncil z chýb v týchto rozhodnutiach a predkladám všetky podklady, na základe ktorých útočím na stanoviská koncilu, najmä na dve rozhodnutia týkajúce sa otázok náboženstva a slobody a „Cirkvi v modernom svete“.
Boli ste proti týmto uzneseniam?
Pretože tieto dve rozhodnutia sú inšpirované liberálnou ideológiou, ktorú nám predošlí pápeži popisovali takpovediac ako náboženskú voľnosť chápanú a propagovanú slobodomurármi, humanistami, modernistami a liberálmi.
Prečo s nimi nesúhlasíte?
Táto ideológia tvrdí, že všetky kultúry sú si rovné, že všetky náboženstvá sú si rovné, že neexistuje jedna a jediná pravá viera. Všetko toto vedie k zneužitiu a zvráteniu slobody myslenia. Všetky tieto zvrátenosti slobody, ktoré boli odsudzované v priebehu storočí všetkými pápežmi boli teraz prijaté druhým vatikánskym koncilom.
Kto tieto rozhodnutia zaviedol na program koncilu?
Verím, že bolo množstvo kardinálov, ktorým asistovali experti na teológiu, ktorí súhlasili s liberálnymi myšlienkami.
Kto napríklad?
Kardinál [Joseph] Frings z Nemecka, kardinál [Franz] Koenig z Rakúska. Tieto osobnosti sa už pred koncilom stretli a diskutovali o uvedených rozhodnutiach a bolo ich presným cieľom robiť kompromisy so sekulárnym svetom, pretaviť myšlienky osvietencov a modernistov do cirkevných doktrín.
Podporovali americkí kardináli tieto myšlienky a rozhodnutia?
Momentálne si na ich mená nespomínam, boli tam niektorí. Avšak hnacou silou v prospech týchto rozhodnutí bol otec John Courtney Murray.
Akú rolu tam zohral?
Veľmi aktívne sa zapájal počas všetkých rokovaní a počas prípravy týchto dokumentov.
Oznámili ste pápežovi (Pavlovi VI) svoje obavy a znepokojenie týkajúce sa týchto rozhodnutí?
Rozprával som sa s pápežom. Vystúpil som pred koncilom. Urobil som tri verejné námietky, dve z nich som predložil sekretariátu. Tým bolo podaných celkovo 5 námietok proti týmto rozhodnutiam druhého vatikánskeho koncilu. V skutočnosti sa zdvihla taká vlna odporu proti týmto rozhodnutiam, že sa pápež pokúsil zostaviť komisiu s cieľom zmieriť jednotlivé názorové strany v rámci koncilu. Mali v nej byť traja členovia, z ktorých jedným som bol ja. Keď sa liberálni kardináli dozvedeli, že moje meno bolo na zozname členov komisie, išli za sv. Otcom a povedali mu priamo, že nesúhlasia s touto komisiou a nebudú akceptovať moju účasť na zasadnutí tejto komisie. Tlak na pápeža bol taký veľký, že tento sa svojej myšlienky vzdal.
Urobil som všetko čo sa dalo, aby som zastavil tieto rozhodnutia, ktoré považujem za protikladné a deštruktívne voči katolíckej viere. Koncil bol zvolaný legitímne, ale bolo tomu tak pre to, aby sa všetky tieto myšlienky presadili.
Podporovali Vás aj iní kardináli?
Áno, kardinál [Ernesto] Ruffini [z Palerma], kardinál [Giuseppe] Siri [z Janova] a kardinál [Antonio] Caggiano [z Buenos Aires].
Podorovali Vás aj nejakí biskupi?
Áno, veľa biskupov podporovalo moje stanovisko.
Koľko biskupov?
Bolo to viac ako 250 biskupov. Dokonca sa sformovali do skupiny za účelom obrany katolíckej viery.
Čo sa stalo s týmito všetkými podporovateľmi?
Niektorí zomreli, niektorí sú rozptýlení po svete, mnoho z nich ma v srdci podporuje ale boja sa stratiť pozície, ktoré cítia, že by boli vhod neskôr.
Podporuje Vás niekto dnes? (V roku 1978 pozn. prekl.)
Áno, napríklad biskup Pintonello z Talianska, biskup de Castro Mayer z Brazílie. Mnoho iných biskupov a kardinálov ma často kontaktuje aby vyjadrili svoju podporu ale momentálne chcú ostať v anonymite.
A čo biskupi, ktorí nie sú liberáli, ale napriek tomu Vás kritizujú a oponujú?
Ich odpor je založený na nepresnom chápaní poslušnosti voči pápežovi. Je to pravdepodobne dobre mienená poslušnosť, ktorá siaha až k ultramontánnej poslušnosti z minulého storočia, ktorá v tom období bola dobrá, pretože pápeži boli dobrí. Avšak dnes je to slepá poslušnosť, ktorá má málo spoločné s praktizovaním a prijímaním pravej katolíckej viery. Hierarchia cností začína s troma teologickými čnosťami viery, nádeje a lásky, nasledovaná štyrmi hlavnými čnosťami spravodlivosti, miernosti, rozvážnosti a statočnosti. Poslušnosť je odvodená od hlavnej čnosti spravodlivosti. Preto má ďaleko od prvého miesta v hierarchií čností. Niektorí biskupi nechcú vzbudiť ani najmenšie zdanie, že oponujú sv. Otcovi. Chápem ako sa cítia. Zjavne je to veľmi nemilé ak nie veľmi bolestivé.
Snažíte sa tým naznačiť, že Sv. Otec prijíma tieto vyššie uvedené myšlienky?
Áno prijíma. Ale nie je to len sv. otec. Je to celkový trend. Už som spomenul mená niektorých kardinálov, ktorí zastávajú tieto myšlienky. Pred viac ako storočím tajné spoločnosti, osvietenci, humanisti, modernisti a iní, o ktorých máme teraz mnoho spisov a dôkazov, sa pripravovali na vatikánsky koncil, do ktorého chceli prepašovať vlastné myšlienky humanistickej cirkvi.
Naznačujete, že niektorí z kardinálov by mohli byť členmi takýchto tajných spoločností?
V tomto štádiu nie je veľmi dôležité či sú alebo nie sú. Čo je veľmi dôležité a vážne, je fakt, že všetky zámery a ciele jednajú tak, ako by boli zástupcami alebo služobníkmi tajných humanistických spoločností.
Naznačujete, že títo kardináli prijali takéto myšlienky slobodne, alebo im boli poskytnuté chybné informácie alebo boli podvedení alebo všetko dohromady?
Myslím, že humanistické a liberálne myšlienky sa rozšírili počas 19. a 20. storočia. Tieto sekulárne myšlienky boli rozširované všade, tak v štátoch ako aj v cirkvi. Tieto myšlienky prenikli aj do seminárov a skrz Cirkev a dnes sa Cirkev zobúdza a zisťuje, že je v zvieracej kazajke liberalizmu. Preto sa stretávame s liberálnym vplyvom, ktorý prenikol všetkými vrstvami svetského života počas posledných dvoch storočí priamo vo vnutri Cirkvi. Druhý vatikánsky koncil bol skonštruovaný liberálmi, bol to liberálny koncil, pápež je liberál (v r. 1978 pozn. prekl.) a tí čo ho obklopujú sú liberáli.
Naznačujete, že pápež je liberál?
[pravdepodobne sa tu jedná o Pavla VI. – v čase rozhovoru v r. 1978 sa na pápežskom stolci vystriedali postupne Pavol VI., Ján Pavol I. a Ján Pavol II.]
Pápež nikdy nepoprel že je liberálom.
Kedy pápež uviedol, že je liberál?
Pápež uviedol pri viacerých príležitostiach, že bol naklonený modernistickým myšlienkam, naklonený kompromisu so svetom. Podľa jeho vlastných slov bolo nevyhnutné „postaviť most medzi Cirkvou a sekulárnym svetom“. Pápež povedal, že je potrebné prijať humanistické myšlienky, že je nevyhnutné o týchto myšlienkach diskutovať, že je potrebné viesť dialóg.V tomto momente je potrebné uviesť, že dialógy sú v rozpore s doktrínou katolíckej viery. Dialóg predpokladá zbližovanie dvoch rovných a protistojacich strán, teda v žiadnom prípade nemá nič spoločné s katolíckou vierou. Veríme a prijímame našu vieru ako jedinú pravú vieru vo svete. Všetok tento zmätok končí v kompromisoch, ktoré ničia cirkevné doktríny, na neštastie ľudstva a rovnako tak Cirkvi.
Uviedli ste, že poznáte dôvod poklesu návštevy bohoslužieb a nedostatku záujmu o Cirkev v dnešnej dobe, čo je údajne výsledok rozhodnutí druhého vatikánskeho koncilu. Je to pravda?
Nepovedal by som, že druhý vatikánsky koncil by bol schopný zabrániť tomu, čo sa deje v Cirkvi dnes. Modernistické myšlienky prenikli všade už dávno a toto nebolo dobré pre Cirkev. Ale je pravdou, že niektorí členovia duchovenstva tieto myšlienky vyznávali, tým myslím myšlienky zvrátenej slobody, v tomto prípade voľnosti. Myšlienka, že všetky pravdy sú si rovné, že ktokoľvek môže posúdiť teologicky čo chce, všetko toto sú vskutku humanistické myšlienky totálnej voľnosti bez akejkoľvek disciplíny v myslení, čo vedie k stanoviskám, že ktokoľvek si môže robiť čo chce. Všetko toto je absolútne v protiklade s našou katolíckou vierou.
Povedali ste, že väčšina týchto teologických poradcov a expertov iba predstiera, že zastupujú väčšinu ľudí, že v skutočnosti ľudia nie sú týmto liberálnymi teológmi zastupovaní. Môžete to vysvetliť?
Väčšinou ľudí myslím všetkých ľudí čo si čestne zarábajú na živobytie. Myslím ľudí na zemi, ľudí zdravého sedliackeho rozumu v kontakte so skutočným svetom, pominuteľným svetom. Títo ľudia predstavujú väčšinu ľudí, ktorí uprednostňujú tradície a poriadok pred chaosom. Existuje hnutie všetkých týchto ľudí po celom svete, ktoré sa pomaly spája do úplnej opozície k zmenám ich náboženstva, ktoré boli urobené v ich mene.Títo ľudia dobrej vôle boli tak traumatizovaní týmito dramatickými zmenami, že teraz odmietajú chodiť na bohoslužby. Keď prídu do modernistického kostola nestretávajú sa s tým čo je sväté, mystickým charakterom Cirkvi, všetkým čo je skutočne božské. Čo vedie k Bohu je božské a oni viac nestretávajú Boha v týchto kostoloch. Prečo by mali prísť na miesto kde Boha niet? Ľudia to vnímajú veľmi dobre a liberálni kardináli a ich poradcovia vážne podcenili lojalitu väčšiny ich pravej viere. Ako inak by ste vysvetlili, že akonáhle otvoríme tradicionalistický kostol alebo kaplnku, každý sa do nej ponáhľa odvšadiaľ? Máme iba stále priestory. Sv. omše sa slúžia počas celého dňa, aby sme vyhoveli veriacim. Prečo? Pretože títo ľudia nachádzajú znova to, čo cítia, že potrebujú: posvätné, mystické, úctu k svätému. Napríklad na letisku ste videli rozličných ľudí, ktorí neprišli kvôli mne, prichádzať ku kňazom, ktorí ma tam čakali a ľudia im potriasali rukou – úplne cudzí ľudia. Prečo? Pretože tam kde ľudia nájdu kňaza, skutočného kňaza, kňaza ktorý sa správa ako kňaz, ktorý sa oblieka ako kňaz, sú k nemu okamžite priťahovaní a nasledujú ho. Toto sa deje tu v Spojených Štátoch, deje sa to v Európe a všade na svete. Ľudia na ulici, ktorí prichádzajú pozdraviť kňaza, prichádzajú mu z ničoho nič poblahoželať a povedať mu ako sú radi, že vidia skutočného kňaza, povedať mu, že sú radi, že ešte existujú nejakí kňazi.
Naznačujete, že oblečenie a rúcho robí nejaký rozdiel v kvalite kňaza?
Rúcha a šaty sú samozrejme iba symbol, ale to čo predstavujú je to, čo ľudí priťahuje, samozrejme nie symbol samotný.
Prečo, ako sa zdá, prikladáte takú dôležitosť rituálom Tridentskej svätej omše?
Určite netrváme na rituáloch iba pre ne samotné, ale berieme ich iba ako symbol našej viery. V tomto kontexte veríme, že sú dôležité. Avšak bola to podstata a nie rituály Tridentskej omše čo bolo odstránené. (pozn. pápež Pavol VI pripustil, po tom čo uviedol Novú omšu, že Tridentská sv. omša sa datuje päť a viac storočí do minulosti a živila vieru bezpočtu svätých.)
Môžete byť konkrétnejší?
Nové modlitby počas Ofertória nevystihujú katolícky pojem obetovania. Jednoducho vyjadrujú len koncept obyčajnej účasti na chlebe a víne. Napríklad Tridentská sv. omša adresovala Bohu modlitbu „Prijmi ó, svätý Otče, nebeský a večný Bože, túto nepoškvrnenú obetu, ktorú ti predkladá Tvoj nehodný služobník, môj živý a pravý Bože, na uzmierenie za moje nespočítateľné hriechy, urážky a nedbalosť“. Nová omša hovorí „Obetujeme ti tento chlieb ako chlieb života.“ Nie je tam ani zmienky o obetovaní a obeti. Ten text je vágny a nepresný, inklinuje k dvojznačnosti a bolo ním zamýšľané to, aby bol akceptovateľný pre protestantov. Je však neakceptovateľný pre pravú katolícku vieru a doktrínu. Jeho podstata bola zmenená v prospech zmierenia a kompromisov.
Prečo ako sa zdá uprednostňujete latinskú svätú omšu pred sv. omšou v ľudových jazykoch ako bola schválená druhým vatikánskym koncilom?
V prvom rade otázka latinskej omše je druhoradou otázkou, za istých okolností. Avšak z iného uhla pohľadu je to veľmi dôležitá otázka. Je dôležitá pretože je to cesta akou ustáliť slová našej viery, katolíckych dogiem a doktrín. Je to cesta, ktorou sa nezmení naša viera pretože prekladmi, ktoré môžu ovplyvniť tieto latinské slová, nemusí byť vyjadrená presne pravda našej viery tak, ako je vyjadrená a zakotvená v latinčine. Je to vkutku veľmi nebezpečené pretože sa môže milimeter po milimetri stratiť viera samotná. Tieto preklady neodrážejú presné slová premenenia. Tieto slová sú v ľudových jazykoch zmenené.
Môžete uviesť nejaký príklad?
Áno, napríklad v národných jazykoch sa hovorí že Predrahá Krv bola vyliata „za všetkých“, kým v latinskom texte (dokonca aj v tom poslednom revidovanom znení) sa hovorí že Predrahá Krv bola vyliata „za mnohých“ a nie „za všetkých“. Všetci a mnohí to je rozhodne rozdiel. Toto je však iba malý príklad, ktorý poukazuje na nepresnosti súčasného prekladu. (Pozn.: Viacero pápežov vysvetľovalo tento rozdiel: „za všetkých“ hovorí o dostatku Kristovej Krvi na spásu nás všetkých, ale On na poslednej večeri zvolil výraz „za mnohých“ z dobrého dôvodu, aby tak poukázal na výdatnosť / účinnosť Jeho Predrahej Krvi, ktorá prostredníctvom svätej omše v skutočnosti zachráni mnohých, nie všetkých. Viď Katechizmus tridentského koncilu).
Môžete citovať preklad, ktorý by vyslovene protirečil katolíckym dogmám?
Áno. Napríklad v latinskom texte je Panna Mária označovaná ako „Semper Virgo“ teda „vždy panna“. Vo všetkých moderných prekladoch bolo slovo „vždy“ vymazané. To je veľmi závažné, pretože je veľký rozdiel medzi „panna“ a „vždy panna“. Je nanajvýš nebezpečné pohrávať sa s prekladmi tohto typu. Latinčina je takisto dôležitá na zachovanie jednoty Cirkvi, pretože keď človek cestuje, a ľudia cestujú dnes viac a viac do cudziny, je pre neho dôležité nájsť rovnaké odozvy ako počúvajú od kňaza doma, či už je to v USA, Južnej Amerike, Európe alebo akejkoľvek inej časti sveta. Sú doma v hociktorom (katolíckom) kostole. Je to ich katolícka omša čo sa slúži. Od detstva vždy počúvali latinské slová, ich rodičia pred nimi taktiež a rovnako ich starí rodičia pred nimi. Je to identifikačný znak ich viery. Dnes, keď ľudia idú do cudzieho kostola nerozumejú ani slovo. Naopak cudzinci čo prídu sem taktiež nerozumejú ani slovo. Čo je dobré na navštevovaní svätej omše v angličtine, taliančine či španielčine keď nikto nerozumie ani slovu?
Ale nerozumeli by všetci títo ľudia latinčine ešte menej? Aký je v tom rozdiel?
Rozdiel je, že latinčina na katolíckej svätej omši bola vždy vyučovaná prostredníctvom výuky náboženstva od detstva. Existovalo mnoho kníh o tejto tematike. Bola vyučovaná počas celých vekov, nie je to také zložité si zapamätať. Latinčina predstavuje presné vyjadrenie, ktoré bolo známe katolíkom po generácie. Vždy keď v kostole zaznieva latinčina okamžite to vytvára správnu atmosféru na velebenie Boha. Je to rozlišovací jazyk katolíckej viery, ktorý spája všetkých katolíkov po celom svete bez ohľadu na ich národné jazyky. Nie sú dezorientovaní alebo bezradní. Hovoria: „Toto je moja omša, toto je omša mojich rodičov, je to omša hodná nasledovania, je to omša nášho Pána Ježiša Krista, večná a nemenná Omša Svätá“. Preto z pohľadu jednoty je to veľmi dôležité symbolické pojivo, je to znak jednoty všetkých katolíkov. Ale ide o oveľa vážnejšie veci ako jednoduchú zmenu jazyka. Pod rúškom ekumenizmu ide o pokus o zblíženie (kompromisnícke a bezcenné) s protestantmi.
Aké máte o tom dôkazy?
Je to pomerne evidentné nakoľko bolo 5 protestantov (Pozn. v skutočnosti bolo vyslancov šesť), ktorí pomáhali pri reforme našej liturgie. Arcibiskup z Cincinnati, ktorý bol prítomný počas týchto rokovaní uviedol, že nielenže bolo týchto päť protestantov prítomných, ale zastávali aj veľmi aktívnu rolu v debate a podieľali sa priamo na reforme našej liturgie.
Kto boli títo protestanti?
Boli to protestantskí vyslanci zastupujúci rozličné protestantské denominácie, ktorí boli povolaní do Ríma, aby sa podieľali na reforme našej liturgie, čo priamo vedie k názoru, že za tým bol istý zámer. Boli to Dr. George, kanonik Jasper, Dr. Sheperd, Dr. Smith, Dr. Koneth a Dr. Thurian. Msgr. Bugnini (Pozn. hlavný autor „Novej omše“) tento zámer ani neskrýval. Veľmi jasne ho vyslovil. Povedal „Chystáme sa vytvoriť ekumenickú omšu tak, ako sme vytvorili ekumenickú Bibliu“. Všetko toto je veľmi nebezpečné, nakoľko je to naša viera na čo sa útočí. Keď protestant slúži rovnakú omšu ako my interpretuje texty odlišne nakoľko jeho viera je odlišná. Preto sa jedná o dvojznačnú omšu. Ide o pochybnú a viactvárnu omšu. Už to nie je katolícka svätá omša.
Akú ekumenickú bibliu ste mali na mysli?
Existuje ekumenická biblia vytvorená pred 2 – 3 rokmi (text je z roku 1978), ktorá bola uznaná mnohými biskupmi. Neviem či ju Vatikán verejne schválil, ale to jej používanie neobmedzilo nakoľko sa používa v mnohých diecézach. Napríklad pred dvoma týždňami biskup z Fribourgu vo Švajčiarsku prenechal protestantským pastorom výklad tejto ekumenickej Biblie pre všetky deti na katolíckych školách. Hodiny boli rovnaké pre katolíkov aj pre protestantov. Čo má takáto ekumenická Biblia spoločné so Slovom Božím? Keďže Slovo Božie nemožno meniť, všetko toto vedie iba k väčšiemu zmätku. Keď si pomyslím že Arcibiskup z Houstonu v Texase nedovolí katolíckym deťom byť birmovaný pokiaľ nepôjdu spolu s rodičmi a neabsolvujú 15 dňový kurz od miestneho rabína a miestneho protestantského duchovného...ak by rodičia odmietli poslať ich deti na takéto poučenie, potom by [deti] nemohli byť birmované. Musia predložiť podpísaný certifikát od rabína a protestantského kazateľa, že tak deti ako aj ich rodičia poctivo absolvovali poučenie a iba potom môžu deti byť birmované biskupom. Toto sú absurdity, pri ktorých skončíme ak sa vydáme cestou liberalizmu. A nielen toto, dnes dokonca voláme k budhistom a moslimom. Mnoho biskupov bolo zahanbených keď bol nedávno vyslanec pápeža prijatý ponižujúcim spôsobom moslimami .
Čo sa stalo?
Nepamätám si špecifické detaily, ale incident sa odohral v lýbijskom Tripolise, kde sa vyslanec pápeža chcel pomodliť s moslimami. Títo moslimovia odmietli a išli si svojou oddelenou cestou a modlili sa ich spôsobom, pričom ponechali vyslanca napospas, že ani nevedel čo má robiť. Toto len dokladá naivitu týchto liberálnych katolíkov, ktorí si myslia, že stačí ísť a hovoriť s moslimami, aby okamžite prijali kompromis voči ich vlastnému náboženstvu. Samotný fakt snahy mať blízky vzťah s moslimami iba vyvoláva v moslimoch opovrhnutie voči nám. Je dobre známym faktom, že moslimovia nikdy nezmenia nič zo svojho náboženstva, to je úplne nepredstaviteľné. Ak teda prídu katolíci zbližovať naše náboženstvo s ich náboženstvom bude to viesť iba k zmätkom a pohŕdaniu, čo budú brať ako pokus o diskreditáciu ich náboženstva a nebudú brať ohľad na to naše. Oveľa viac si vážia niekoho kto povie „Som katolík, nemôžem sa s vami modliť pretože nemáme rovnaké presvedčenie“. Takýto človek je oveľa viac rešpektovaný moslimami ako ten čo hovorí, že všetky náboženstvá sú rovnaké, že veríme v rovnaké veci, že máme rovnakú vieru. Cítia sa takýmito rečami urazení.
Ale neobsahuje Korán dojímavé verše chváli na Pannu Máriu a Pána Ježisa?
Islam akceptuje Ježiša ako proroka a má veľký rešpekt k Panne Márii a toto určite znamená, že islam je nášmu náboženstvu bližší ako napríklad taký judaizmus, ktorý je nám oveľa vzdialenejší. Islam vznikol v 7. storočí a do určitej miery prosperoval z kresťanského učenia tých dní. Judaizmus na druhej strane je dedičom systému, ktorý ukrižoval nášho Pána a členovia tohto náboženstva, ktorí nekonvertovali ku Kristovi sú tí, ktorí stoja v radikálnej opozícii k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Pre nich neexistuje otázka akéhokoľvek uznania nášho Pána. Sú v opozícii k samotnej podstate a existencii katolíckej viery v tomto bode. Avšak obaja pravdu mať nemôžeme. Buď je Ježiš Kristus Synom Božím a Pánom a Spasiteľom alebo nie je. Toto je prípad, kedy nemôže byť urobený ani najmenší kompromis bez toho aby sa tým nezničila samotná podstata katolíckej veiry. A toto sa netýka len náboženstiev, ktoré sú v priamom protiklade s božskosťou Ježiša Krista ako Syna Božieho, ale ide tu taktiež o náboženstvá, ktoré bez toho aby Mu oponovali Ho neuznávajú.
Preto máte veľmi jasno a ste dogmatický v tejto otázke?
Úplne dogmatický. Napríklad moslimovia majú veľmi odlišné chápanie Boha od toho nášho. Ich predstava Boha je veľmi materialistická. Nie je možné povedať, že ich Boh je ten istý ako náš Boh.
Ale nie je Boh tým istým Bohom pre všetkých ľudí na svete?
Áno. Verím, že Boh je rovnakým Bohom pre celý vesmír na základe viery katolíckej Cirkvi. Ale predstava Boha sa líši od náboženstva k náboženstvu. Naša katolícka viera je jediná a jedine pravá viera. Ak niekto v ňu neverí absolútne, nemôže o sebe tvrdiť, že je katolíkom. Naša viera je jedinou tak, že nemôžeme na svete robiť žiadne kompromisy. Boh v poňatí moslimov hovorí: „Keď pôjdete do raja, budete stonásobne bohatší ako ste teraz na zemi. Toto sa týka aj počtu žien, ktoré máte tu na zemi“. Toto vnímanie Boha je ťažko tým, čo predstavuje náš Pán a Spasiteľ.
Prečo prikladáte väčšiu dôležitosť pápežovi Sv. Piovi V. ako pápežovi Pavlovi VI. ? Obaja sú predsa rovnako pápežmi. Neakceptujete doktrínu pápežskej neomylnosti? Myslíte si, že táto doktrína sa vzťahuje na jedného viac ako na druhého?
Na jednej strane cítim, že pápež sv. Pius V. chcel vyjadriť svoju neomylnosť, pretože použil všetky termíny ktoré pápeži tradične a všeobecne používali, keď chceli prejaviť svoju neomylnosť. Na druhej strane pápež Pavol VI. sa vyjadril, že nechce hovoriť z pozície neomylnosti.
Kedy to naznačil?
Naznačil to tým, že nevyjadril svoju neomylnosť pri žiadnej otázke viery tak, ako to robili ostatní pápeži v dejinách. Žiaden z dekrétov druhého vatikánskeho koncilu nebol vydaný s váhou neomylnosti. Ďalej nikdy nevyslovil neomylnosť v otázkach omše. Nikdy nepoužil slová, ktoré použil pápež sv. Pius V, keď sa Pavol VI. rozhodoval či bude nová omša vpašovaná medzi veriacich. Nemôžem porovnať oba akty vyhlásenia (promulgácie) nakoľko sú úplne odlišné.
Povedal niekedy pápež Pavol Vi., že neverí v pápežskú neomylnosť?
Nie. Nikdy to nepovedal kategoricky. Ale pápež Pavol VI. je liberál a neverí v nemennosť dogiem. Neverí, že dogma musí byť nemenná navždy. Je za určitú evolúciu podľa prianí ľudí. Je za zmeny, ktoré pramenia v humanizme a modernizme a toto je dôvod prečo má taký problém ustanoviť pravdu navždy. V skutočnosti má odpor k tomu urobiť to osobne a je veľmi nesvoj kedykoľvek takéto prípady nastali. Tento postoj odráža ducha modernizmu. Pápež (Pavol VI.) nikdy doteraz nevyslovil svoju neomylnosť vo veciach viery a morálky. (pozn.: to sa týka slávnostnej a mimoriadnej neomylnosti).
Vyjadril sa niekedy pápež že je liberál alebo modernista?
Áno. Pápež toto prezentoval na Koncile (2. vatikánskom), ktorý nie je dogmatickým koncilom. Jasne to vyjadril aj v jeho encyklike nazvanej „Ecclesiam Suam“. Povedal, že jeho encykliky nebudú definovať veci, ale želal si aby boli akceptované ako rady a viedli k dialógu. Vo svojom kréde povedal, že nechcel využiť svoju neomylnosť, čo jasne ukazuje k čomu sa prikláňal.
Máte pocit, že tento vývoj smerom k dialógu je to čo Vám dovoľuje nesúhlasiť s pápežom?
Áno. Z liberálneho pohľadu by mali povoliť tento dialóg. Ak pápež nevyužije svoju neomylnosť vo veciach viery a mravov, človek môže oveľa jasnejšie diskutovať o jeho slovách a skutkoch. Z môjho pohľadu som viazaný tým, aby som oponoval tomu čo sa udialo pretože to ruší a vyvracia neomylné učenia pápežov počas dvoch tisícok rokov. Avšak nie som nadšencom takéhoto dialógu, pretože človek nemôže viesť dialógy o pevných pravdách katolíckej viery. Takže toto je skôr akýsi obrátený dialóg, ktorý mi bol nanútený.
Čo by sa stalo keby pápež zrazu využil svoju neomylnosť, aby Vám prikázal poslúchnuť ho? Čo by ste urobili vy?
V prípade, že by pápež využil svoju neomylnosť ako nasledovník sv. Petra v závažnej a záväznej otázke, verím že Duch Svätý by mu nedovolil byť v akomkoľvek omyle v tom momente. Samozrejme by som potom poslúcholl pápeža.
Ale ak by sa pápež dovolal svojej neomylnosti, aby tak podporil zmeny, ktoré Vy tak prísne odmietate, aký by bol Váš postoj potom?
Taká otázka ani neprichádza do úvahy, pretože naštastie Duch Svätý je vždy tu prítomný a Duch Svätý by zabezpečil, že pápež by nikdy nepoužil svoju neomylnosť na nieco čo by bolo v rozpore s doktrínou katolíckej Cirkvi. Presne preto pápež nevyužil svoju neomylnosť, pretože Duch Svätý by nikdy nedovolil vykonať takéto zmeny pod požehnaním neomylnosti.
Čo ak by sa to ale stalo?
Je to nepredstaviteľné, ale ak by sa tak stalo Cirkev by prestala existovať. To znamená, že by nebol žiaden Boh, lebo Boh nemôže protirečiť sám sebe, čo je nemožné.
Nie je skutočnosť, že pápež Pavol VI. sedí na stolci sv. Petra pre Vás dostatočné na to, aby ste počúvli čokoľvek čo pápež ako námestník Kristov na zemi bude od Vás žiadať, tak ako to robia ostatní katolíci?
Bohužiaľ toto je omyl. Je to nepochopenie pápežskej neomylnosti, kedže už počas 1. vatikánskeho koncilu, keď bola vyhlásená dogma neomylnosti (1870) pápež už bol neomylný. Nebola to náhla zmena. Neomylnosť bola dokonca vtedy oveľa lepšie chápaná ako je tomu teraz, pretože bolo dobre známe, že pápež nebol neomylný vo všetkom pod slnkom. Bol neomylný iba vo veľmi špecifických záležitostiach viery a mravov. V tom čase mnoho nepriateľov Cirkvi robilo všetko pre to, aby zosmiešnili túto dogmu a propagovali nesprávne predstavy.
Napríklad nepriatelia Cirkvi povedali neznalým a naivným, že ak by pápež povedal, že pes je mačka je povinnosťou katolíka slepo prijať túto pozíciu bez akýchkoľvek otázok. Samozrejme je to absurdná interpretácia a katolíci to vedeli. Dnes rovnakí nepriatelia Cirkvi, teraz keď to vyhovuje ich záujmom, pracujú veľmi tvrdo na tom, aby sa rešpektovalo všetko čo pápež povie bez otázok ako neomylné, takmer ako keby jeho slová boli prednesené samotným Pánom Ježišom Kristom. Tento dojem, hoci široko podporovaný je však naprosto chybný. Neomylnosť je extrémne obmedzená a vyvstáva iba vo veľmi špecifických prípadoch, ktoré 1. vatikánsky koncil veľmi dobre definoval a podrobne vysvetlil. Nie je možné povedať, že čokoľvek pápež vysloví je neomylné. Fakt je, že pápež je liberál, že celý tento liberálny trend nastal po 2. vatikánskom koncile a že vytvoril cestu pre zničenie Cirkvi, zničenie, ktoré môže nastať každým dňom. Po tom čo sa všetky tieto liberálne myšlienky infiltrovali do seminárov, katechizmov a všetkých prejavov Cirkvi, sa teraz odo mňa požaduje, aby som sa zaradil do radu a s nimi stotožnil. Pretože som sa s týmito liberálnymi myšlienkami, ktoré môžu zničiť Cirkev nestotožnil, sú tu pokusy o zrušenie mojich seminárov. A presne pre tieto dôvody sa odo mňa žiada, aby som prestal svätiť kňazov. Je na mňa vyvíjaný enormný nátlak, aby som sa týmto myšlienkam podvolil, prispôsobil sa im a prijal túto orientáciu ničiacu Cirkev, čo je cesta, ktorú si nemôžem zvoliť. Nemôžem akceptovať skutočnosť, že sa dostanem do rozporu s tým, čo pápeži hlásali 20 storočí. Buď moji podporovatelia a ja budeme poslúchať všetkých pápežov v minulosti, alebo poslúchneme súčasného pápeža. Ak sa tak stane, potom by sme nepočúvali všetkých predošlých pápežov. Skončilo by to neposlušnosťou ku katolíckej viere a Bohu.
Ale tak ako biskupi v minulosti poslúchali pápežov svojej doby, nemali by ste poslúchať Vy pápeža dnešného?
Biskupi nemusia poslúchať humanistické príkazy, ktoré sa protivia katolíckej viere a doktríne ustanovenej Ježišom Kristom a všetkými rozličnými pápežmi počas storočí.
Takže dobrovoľne odmietate poslušnosť voči súčasnému pápežovi?
Bola to voľba plná sebaanalýzy a bolesti lebo udalosti ma naozaj prinútili urobiť voľbu koho neuposlúchnuť skôr ako koho poslúchať. Robím túto voľbu bez pochybností alebo váhania. Zvolil som si neuposlúchnuť súčasného pápeža, aby som tak mohol byť spoločenstve s 262 predošlými pápežmi.
Vaša nezávislosť bola niektorými pozorovateľmi prirovnaná k tradícii Galikanizmu. (pozn. Galikanizmus bolo francúzske hnutie odporu voči pápežskej autorite. Existovali 2 aspekty galikánstva – kráľovský a cirkevný. Prvý presadzoval práva francúzskeho monarchu nad francúzskou katolíckou cirkvou, druhý presadzoval práva všeobecných koncilov nad pápežom. Oba aspekty boli odsúdené na 1. vatikánskom koncile v r. 1870 ako herézy).
Práve naopak, som úplne rímsky a ani trochu nie som galikánsky. Som za pápeža ako nasledovníka sv. Petra v Ríme. Všetko čo žiadame je, aby pápež bol aj v skutočnosti nástupcom sv. Petra, nie nástupcom J.J.Rousseaua, slobodomurárov, humanistov, modernistov a liberálov.
Kedže ste spomenuli, že tieto myšlienky boli široko rozšírené a akceptované po celom svete, vrátane vnútri Cirkvi nemyslíte si, že si trúfate príliš? Ako očakávate, že Bratstvo sv. Pia X bude čeliť týmto trendom, proti ktorým zdá sa nemáte šancu?
Verím v Nášho Pána Spasiteľa. Kňazi Bratstva sv. Pia X veria v Nášho Pána a nemám pochýb, že Boh nás všetkých povzbudzuje. Všetci čo bojujú za pravú vieru majú plnú božiu podporu. Samozrejme v porovnaní s liberálnou mašinériou sme veľmi malí. Môžem zajtra zomrieť, ale Boh mi dovoľuje žiť trochu dlhšie, tak aby som mohol pomôcť iným v zápase za pravú vieru. Už sa to stalo v Cirkvi aj predtým. Pravoverní katolíci museli pracovať na zachovaní viery aj v prostredí všeobecnej hanoby a prenasledovania tými, ktorí predstierali že sú katolíkmi. Je to len malá cena za to, aby bol človek na strane Ježiša Krista.
Kedy sa to stalo?
Stalo sa tak už pri samotnom prvom pápežovi! Sv. Peter viedol veriacich do omylu svojím zlým príkladom nasledovania Mojžišových zákonov. Sv. Pavol odmietol poslúchnuť a odporoval tomu. Sv. Pavol bol s pokorou vypočutý a sv. Peter odvolal svoj omyl (Galaťanom II). V štvrtom storočí, sv. Atanázius odmietol poslúchnuť príkazy pápeža Liberia. V tom čase bola Cirkev infiltrovaná ideami ariánskej herézy a pápež bol prinútený s nimi súhlasiť. Sv. Atanázius viedol odpor voči tomuto odklonu od Cirkevnej doktríny. Bol nemilosrdne napadnutý hierarchiou. Bol suspendovaný. Keď sa odmietol podvoliť bol aj exkomunikovaný. Odpor voči heréze však nakoniec nabral na sile a po smrti pápeža Liberia nastúpil na svätopeterský stolec nový pápež. Uznal, že Cirkev vdačí za veľa sv. Atanáziovi. Exkomunikácia bola zrušená a svätý bol uznaný ako záchranca Cirkvi a kanonizovaný. V siedmom storočí bol pápež Honorius I. naklonený monotheletistickej heréze s tvrdením, že Ježiš Kristus nemal ľudskú vôľu a teda nebol skutočným človekom. Mnoho katolíkov, ktorí poznali cirkevnú doktrínu odmietli toto akceptovať a robili všetko čo bolo v ich silách, aby zastavili šírenie tejto herézy. Konštantínopolský koncil odsúdil Honoria I. v roku 681 a uvrhol ho do cirkevnej kliatby. Je ešte veľa ďalších podobných príkladov kedy pravoverní katolíci povstali proti zdanlivo mizivým vyhliadkam na zabránenie zničenia alebo zmene Cirkvi a zachovanie pravej viery. Nepovažujem naše vyhliadky za beznádejné. Jedným z hlavných cieľov našej Spoločnosti je svätiť kňazov, skutočných kňazov, aby tak Obeta sv. Omše pretrvala, aby tak katolícka viera pretrvala. Samozrejme niektorí biskupi na nás útočia a kritizujú nás. Niektorí sa snažia zmariť naše poslanie. Ale toto všetko je len dočasné, pretože keď budú všetky ich semináre prázdne (už dnes sú takmer prázdne), čo budú biskupi robiť? Potom už nebudú žiadni kňazi.
Prečo si myslíte, že nebudú žiadni kňazi?
Pretože semináre dneška neučia nič o tom ako vychovať / sformovať kňaza. Učia liberálnu psychológiu, sociológiu, humanizmus, modernizmus a mnoho ďalších vied a polovied, ktoré sú buď v rozpore s katolíckou doktrínou alebo nemajú nič do činenia s cirkevným učením či s tým, čo by mal kňaz vedieť. Čo sa katolíckeho učenia týka, tažko povedať, že sa ešte vyučuje v dnešných seminároch.
Čo sa teda vyučuje v dnešných seminároch?
Napríklad v seminári v New Yorku učia profesori teológie že „Ježiš nemusel nutne vedieť aký výsledok Jeho smrť na kríži prinesie“, že „Nikto nie je tak úplne dôsledný, že nepovie niečo čo je v rozpore s niečim čo povedal v minulosti. Toto sa dokonca vzťahuje aj na Ježiša“, že „Jozef mohol byť prirodzeným otcom Krista“ a iný profesor učí, že „Jeden psychiater odporúča mimomanželské sexuálne vzťahy ako liek na impotenciu, som v tejto oblasti otvorený a nezavrhujem žiadnu z možností.“
Sú tieto vyjadrenia niekde zaznamenané?
Áno.
Boli o nich upovedomení aj predstavení?
Pri viacerých príležitostiach.
Pokúsila sa cirkevná vrchnosť nejak zastaviť takéto ako aj obdobné vyučovania?
Neviem o ničom takom.
Cítite sa niekedy sám a izolovaný?
Ako sa môžem cítiť sám keď som v spoločenstve s 262 pápežmi a celou katolíckou vierou? Ak myslíte sám medzi ostatnými biskupmi odpoveď je nie. Neprejde takmer ani deň aby som nedostal nejakú správu od niektorých biskupov, kňazov či laikov z rozličných častí sveta, ktorí mi vyslovujú podporu a povzbudzujú ma.
Prečo sa neprihlásia verejne a nepodporia Vás?
Ako som už uviedol, mnoho ich (biskupov) cíti, že si chcú udržať svoje postavenie, aby tak mohli byť na pozícii kde môžu s vecami niečo urobiť ak sa naskytne k tomu príležitosť.
Oddaľuje Vás Váš postoj viac od iných kresťanských denominácií?
Vôbec nie. Iba päť dní dozadu prišlo zopár ortodoxných predstavených vyjadriť svoju podporu nášmu postoju.
Prečo by Vám vyjadrovali podporu, keď v podstate tvrdíte, že vy máte pravdu a oni sa mýlia?
Podporujú ma presne preto, že môj postoj je jednoznačný. Mnoho iných kresťanských denominácií vždy vzhliadalo k Rímu ako niečomu ako stabilizačnej kotve v búrlivom svete. Čokoľvek sa stalo, cítili, že Rím bol vždy tam, večný a nemenný. Táto prítomnosť im dávala pocit útechy a dôvery. Ešte prekvapivejšia je skutočnosť, že mi vrelo pogratulovali k môjmu postoju aj islamskí vodcovia, napriek tomu, že si plne musia uvedomovať, že ich náboženstvo neakceptujem.
Nemá sa kresťanská láska snažiť vyhnúť sa závažným rozdielom a štiepeniu, ktoré môže byť zhojené?
Rozdiely a delenie sú súčasťou tohto sveta. Jednota Cirkvi môže byť dosiahnutá jedine príkladom a neochvejnou vernosťou našej katolíckej viere. Láska začína lojalitou k viere.
Čo Vás privádza k domnienke, že Vás podporuje značné množstvo pravoslávnych, protestantov či moslimov?
Odhliadnuc od priameho a častého kontaktu s týmito ľuďmi, prebehla napríklad rozsiahla štúdia, ktorú vykonali jedny prestížne parížske noviny a tieto noviny sa zamerali práve na členov týchto odlišných denominácií. Výsledkom bolo, že ďaleko viac ako by považovali našu vieru za urážlivú alebo ich ohrozujúcu obdivovali neochvejný postoj, ktorý zastávame. Na druhej strane vyjadrovali jasné pohŕdanie všetkými tými liberálnymi katolíkmi, ktorí sa snažili urobiť mišmaš z našej katolíckej viery a ich náboženstva.
Nevyzval Vás pápež na zmierenie? Prijali ste toto pozvanie?
Žiadal som o prijatie u pápeža minulý august. Pápež odmietol pokiaľ nepodpíšem vyhlásenie, ktorým prijmem bezpodmienečne všetky uznesenia druhého vatikánskeho koncilu. (pozn. dokonca od neho žiadali prijať celkovú post-koncilnú orientáciu). Veľmi rád by som sa stretol s pápežom, ale nemôžem sa podpísať pod uznesenia dláždiace cestu pre zničenie Cirkvi. (pozn. neskôr ten istý rok bola arcibiskupovi udelená krátka audiencia u nového pápeže Jána Pavla II.)
Ako môžete byť lojálny Cirkvi a neposlušný voči pápežovi?
Človek musí správne pochopiť význam poslušnosti a musí rozlíšiť medzi slepou poslušnosťou a cnosťou poslušnosti. Nerozlišujúca poslušnosť je v podstate hriechom voči cnosti poslušnosti. Takže my neposlúchame, aby sme praktizovali cnosť poslušnosti namiesto toho aby sme sa podvolili nezákonným príkazom, ktoré sú v protiklade s katolíckym morálnym učením – všetko čo človek musí urobiť je pozrieť si akúkoľvek knihu katolíckej teológie, aby zistil, že nehrešíme proti cnosti poslušnosti.

Preložil Juraj Gabriško

16. 9. 2010


Celý život jsem odporoval duchu liberalismu v náboženství

Kard. John H. Newman

(Promluva, kterou John Henry Newman pronesl 12. května 1879 těsně po svém jmenování kardinálem, jak bylo v té době zvykem pro nově jmenované kardinály. V londýnských Times vyšla tato promluva den poté a 14. května 1879 byla publikována italsky v Osservatore Romano.)

Děkuji za vysokou poctu, kterou se Svatý otec rozhodl udělit mojí nepatrné osobě (proneseno Newmanem italsky). Dovolím si však nyní nepokračovat ve své promluvě v tomto muzikálním jazyce, ale přejdu ke své mateřštině, protože tak budu moci lépe vyjádřit to, co v souvislosti s oznámením o svém jmenování cítím.
Chtěl bych především vyjádřit údiv a hlubokou vděčnost, kterou jsem zakusil a dosud zakouším nad velkodušností a láskou Svatého otce za to, že mne vybral k tak nezměrné poctě. Bylo to pro mne velké překvapení. Nikdy mi nepřišlo na mysl, že bych toho mohl být hoden, a zdálo se mi, že je to v rozporu s mými životním osudy. Musel jsem projít mnoha zkouškami. Přiblížil jsem se však nyní ke konci všeho a pociťuji pokoj. A možná, že jsem žil tak dlouho jen proto, abych se dočkal tohoto dne?
Stěží pomyslet, jak bych vůbec mohl čelit takovému dojetí, kdyby Svatý otec nevykonal další gesto své velkodušnosti vůči mně a neukázal mi další aspekt své jemné a dobrotivé povahy. Tušil moje znepokojení a proto mi vysvětlil důvody, pro něž mne pozvedl k takové poctě. Vedle slov povzbuzení mi sdělil, že jeho rozhodnutí bylo uznáním mojí horlivosti a služby, kterou jsem tolik let plnil v katolické církvi, a kromě toho je přesvědčen, že angličtí katolíci a dokonce i protestantská Anglie budou potěšeni tím, že jsem obdržel projev jeho přízně. Po tak laskavých slovech Jeho Svatosti by ode mne bylo vskutku necitlivé a nevděčné, kdybych ještě váhal.
Toto mi chtěl sdělit a co jsem si tedy mohl přát více? Ve svém dlouhém životě jsem se dopustil mnoha chyb. Nemám nic z oné vznešené dokonalosti, jež se nachází ve spisech světců, tzn. absolutní absenci omylů. Myslím si však, že o všem, co jsem napsal mohu říci, že obsahuje můj čistý úmysl, absenci osobních ambicí, smysl pro poslušnost, ochotu nechat se opravit, bázeň z toho, že pochybím, touhu sloužit svaté církvi a - pouze božským milosrdenstvím - také určitý úspěch. S potěšením mohu dodat, že jsem od počátku odporoval jednomu velkému neštěstí. Třicet, čtyřicet, padesát let jsem se snažil odporovat všemi svými silami duchu liberalismu v náboženství. Nikdy neměla svatá církev více zapotřebí, aby tomu někdo odporoval, než je tomu dnes, kdy se bohužel toto pochybení šíří jako smrtelná léčka po celé zemi. Při této pro mne tak významné okolnosti je namístě, abych pohlédl na celý svět, na církev svatou a její budoucnost, a snad nebude pokládáno za nevhodné, když zopakuji odsudek, který jsem již tolikrát vyslovil.
Liberalismus na náboženském poli je nauka, podle níž v náboženství není žádná pozitivní pravda a jedno krédo je stejné jako druhé. To je přesvědčení, kterému se každým dnem dostává více síly a kreditu. Je to popření náboženství jakožto pravdy. Učí se, že všechna náboženství musejí být tolerována, protože všechna jsou jen otázkou názoru. Zjevené náboženství prý není pravdou, nýbrž cítěním a osobní preferencí, nikoli objektivním a zázračným faktem. A každý jedinec má právo připisovat mu cokoliv, co nejvíce oslovuje jeho fantazii. Zbožnost se prý nezakládá na víře. Je možné navštěvovat protestantské nebo katolické kostely, účastnit se bohoslužeb v obou a nepatřit nikam. Lze se bratřit a mít společné myšlenky a cítění a vůbec si přitom neklást problém společného učení a necítit ani jeho potřebu. A poněvadž je náboženství tak osobní záležitostí a soukromou věcí, je třeba jej absolutně vyloučit ze vztahů mezi lidmi. Kdyby někdo měnil náboženství každý den, co je tobě do toho? Zkoumat náboženství někoho druhého není méně indiskrétní než pátrat po jeho ekonomickém zázemí nebo po jeho rodinném životě. Náboženství naprosto nemá být pojivem společnosti.

Občanská moc byla až doposud křesťanská. I v zemích odloučených od církve, jako je moje vlast, za mého mládí ještě platilo: „Křesťanství je zákonem státu“. Občanská struktura společnosti vytvořená křesťanstvím, dnes zavrhuje křesťanství. Citované rčení a další podobná už zmizela anebo se vytrácejí, a na konci století, nezasáhne-li Bůh, zmizí úplně. Doposud se mělo za to, že náboženství svými nadpřirozenými sankcemi dokáže zabezpečit našemu obyvatelstvu zákon a řád. Nyní se filosofové a politici snaží vyřešit tento problém bez pomoci křesťanství. Namísto autority a učení církve podporují naprosto sekularizované školství, určené k tomu, aby každému jedinci dalo pochopit, že být řádným a pracovitým člověkem přináší osobní výhody. Jsou předkládány velké principy, které mají nahradit náboženství a kterých by se takto vychované masy měly držet, tedy etické pravdy v nejširším smyslu: spravedlnost, dobrota, čestnost, atd.; zkrátka získaná zkušenost i ony přirozené zákony, které spontánně existují a působí ve společnosti a v záležitostech sociálních i psychologických, např. ve vládě, v obchodě, ve finančnictví, ve zdravotnictví a ve vztazích mezi státy. Pokud jde o náboženství, jde prý o privátní luxus, který si někdo může dovolit, pokud chce, ale za který samozřejmě musí platit a který druhým nelze vnucovat ani obtěžovat druhé tím, že ho sám praktikuje.
Všeobecné charakteristiky této velké apostaze jsou všude stejné, ale v podrobnostech se liší stát od státu. Budu mluvit nyní o své zemi, kterou znám nejlépe. Obávám se, že zde bude mít velký úspěch, třebaže si lze stěží představit, jak skončí. Na první pohled by bylo možné se domnívat, že Angličané jsou svým smyšlením mnohem více náboženští než je tomu na evropské pevnině, jež, jak se zdá, staví na ateismu. Naším neštěstím však je, že i přesto stejně jako jinde povede k ateismu, třebaže se z ateismu nutně nerodí. Je třeba připomenout, že náboženské sekty, které se objevily v Anglii před třemi stoletími a jsou dnes velmi silné, se zavile stavějí proti jednotě církve a státu a přály by si odkřesťanštění monarchie a celého jejího aparátu, přičemž argumentují tím, že by tato katastrofa učinila křesťanství čistším a silnějším. Princip liberalismu je nám tak vnucován samotnými okolnostmi. Uvažme důsledky působení všech těchto sekt. Se vší pravděpodobností představují náboženství, ke kterému se hlásí polovina obyvatelstva, a nezapomínejme, že naší vládou je demokracie. Je to jakoby mezi dvanácti lidmi, kteří byli náhodně vybráni na ulici a mají zajisté i svůj podíl na moci, jich sedm patřilo k různým náboženstvím. Jak ovšem mohou dosáhnout jednomyslné působnosti na místní i národní úrovni, když každý usiluje o uznání vlastní náboženské denominace? Každé rozhodnutí by bylo blokováno, pokud by argument náboženství nebyl úplně vyloučen. Nic jiného tedy nelze dělat. A za třetí nezapomínejme, že v liberálním myšlení je mnoho dobrého a pravdivého; stačí citovat například principy spravedlnosti, cti, střídmosti, sebekontroly, dobročinnosti, které, jak jsem již zmínil, patří mezi nejvíce proklamované principy a tvoří přirozené zákony společnosti. Jedině tehdy, až si povšimneme, že tento krásný seznam principů je pojímán tak, aby naprosto odstranil náboženství, jsme nuceni liberalismus odmítnout. Vskutku, nikdy neexistoval tak dovedně připravený plán Nepřítele, který by měl tak velké šance uspět. A skutečně dosahuje svých cílů v široké míře, přitahuje do svého dosahu mnohé schopné, seriózní a poctivé lidi, vážené starce obdařené dlouhou zkušeností i mládež s jejími krásnými nadějemi.

Tak se mají věci v Anglii, a bylo by dobré, aby si to všichni uvědomili. Netřeba se však vůbec domnívat, že jsem tím zastrašen. Zajisté se mi to nelíbí, protože se domnívám, že to může působit škodu mnohým duším, ale v žádném případě nemám strach, že by to mohlo zabránit vítězství Božího Slova, svaté církve, našeho Všemohoucího Krále, Lva z kmene Judy, Věrného a Pravdivého, a Jeho náměstka na zemi. Mnohokrát bylo křesťanství v situaci, kdy se zdálo, že mu hrozí smrtelné nebezpečí. Proč bychom se tedy měli děsit nové zkoušky. Toto je absolutně jisté. Avšak to, co je v těchto velkých výzvách jedině nejisté a představuje jediné velké překvapení pro všechny, je způsob, jakým jednou Prozřetelnost ochrání a zachrání svoje vyvolené. Někdy se nepřítel promění na přítele, někdy je vysvlečen ze svojí jedovatosti a agresivity, někdy se sám rozpadne na kusy, někdy se rozvine natolik, nakolik to prospěje nám, a pak zmizí. Církev normálně nemusí dělat nic jiného než pokračovat v tom, co má dělat: v důvěře a v pokoji být klidná a očekávat Boží spásu. „Pokorní budou vlastnit zemi, budou se těšit z hlubokého klidu“ (Žl 37,11).

Z Osservatore Romano, 9. dubna 2010přeložil Milan Glaser

12. 9. 2010


Mimo Cirkvi niet spásy

Karl Adam

Katolícka Cirkev ako telo Kristovo, ako uskutočnenie kráľovstva Božieho na zemi, je Cirkvou ľudstva. Je podstatne zameraná pričleniť ľudí všetkých čias a všetkých miest do jednoty tela Kristovho. Tým je sama od seba daná jej vonkajšia a vnútorná katolíckosť, jej svetová šírka a otvorenosť pre celý svet. Ale tým je daná aj jej exkluzívnosť, jej výlučnosť, t.j. jej nárok byť Cirkvou ľudstvu vôbec, byť výlučnou ustanovizňou spásy pre všetkých ľudí. Keď Cirkev vie a pretože vie, že je Cirkvou ľudstva, že je tým kráľovstvom Božím, ktorému podľa vôle Kristovej náležia zásadne všetci ľudia vôbec, nemôže pripustiť, že by mohli nájsť spásu aj v nejakej inej spoločnosti, ustanovenej vedľa Cirkvi ľudstva, ktorú založil Kristus, alebo postavenej priamo proti nej. Ani Heiler sa nemôže vymaniť zpod nezlomnej sily toho dôsledkovania. „Ak je katolicizmus vskutku univerzalita, ak predstavuje plnosť náboženských hodnôt, musí byť exkluzívny. To nie je však exkluzívnosť jednostrannosti, ale exkluzívnosť nevyčerpateľného bohatstva“. Cirkev by poprela svoj najhlbší podstatný znak, poprela by to najvznešenejšie, čo má, totižto svoju vonkoncom vyčerpávajúcu plnosť a svoju podstatu, ktorou je telom Kristovým a ktorá spôsobuje i nesie plnosť Cirkvi, keby kedykoľvek uznala za rovnoprávnu sestru nejakú vedľajšiu kresťanskú cirkev alebo proticirkev. Cirkev môže priznať týmto cirkvám dejinnú významnosť. Môže ich označiť menom kresťanských spoločností, ba i menom kresťankých cirkví, nikdy ich však nemôže uznať za Cirkev Kristovu. Jeden Boh, jeden Kristus, jeden krst, jedna Cirkev. Ako niet nejakého druhého Krista, práve tak nemôže jestvovať ani nejaké druhé telo Kristovo, nejaké druhé stelesnenie jeho ducha. Keď zjari r. 1919 šli americkí kresťania do Ríma primäť pápeža Benedikta XV. K účasti na svetovej konferencii o „viere a cirkevnej ústave“, zabúdali práve na túto základnú požiadavku pojmu Cirkev. Katolícka Cirkev môže a bude blahovoľne posudzovať a napomáhať všetky spoločenské úsilia nekatolíckeho kresťanstva. Môže a bude vidieť v nich prvý nábeh k príprave zjednotenia všetkých kresťanov, ktoré tak nástojčivo žiada postavenie kresťanstva vôbec a najmä západného kresťanstva. Ale nemôže uznať ostatné kresťanské spoločnosti za rovnorodé, rovnoprávne Cirkvi. To by značilo pre ňu zriecť sa vlastnej podstaty. Spáchala by tým najväčšiu zradu na sebe samej. Katolícka Cirkev alebo bude Cirkvou vôbec, jediným telom Kristovým, jediným kráľovstvom Božím, alebo vôbec nebude.

Výlučnosť Cirkvi korení vo výlučnosti Krista, v jeho nároku, že je Prinášateľom nového života, Cestou, Pravdou a Životom. V Kristovi sa nám zjavila plnosť božstva. V jeho bohoľudskej osobe sa Boh posledný raz a najdokonalejšie otvoril ľudstvu. V ňom stala sa telom Božia múdrosť i dobrota i milosrdnosť. Z jeho plnosti sme prijali milosť na milosť. A preto niet inej cesty k Bohu než cez Krista. A „nie je iné meno dané ľuďom pod nebom, v ktorom by mali byť spasení“ (Skt 4,12). Krista však nemožno zachytiť ináč než cez Jeho Cirkev. Pravda, bol by mohol udeliť Seba i Svoju vykupiteľskú moc všetkým ľuďom bezprostredne v osobnom zážitku. Nie to je však rozhodujúce, čo by samo v sebe mohlo byť, ale to, čo Kristus skutočne chcel urobiť. V skutočnosti však chcel sa darovať ľuďom skrze ľudí, teda cestou spoločnosti, nie cestou rozdrobenia a roztrúsenia. Ježišova milosť navštíviť mala ľudí, ktorí už od prírody sú spätí v jednu jedinú solidárnu spoločnosť, nie pomimo tejto spoločnosti a tobôž nie proti nej, ale skrze ňu. Kristus nechcel vybudiť nekonečný rad omilostených vyvolencov, ale vystaviť členenú ríšu svätých ľudí, kráľovstvo Božie. Táto cesta skrze spoločnosť aj vonkoncom súhlasila s Jeho základnou požiadavkou, ktorou je láska, veď láska vedie k spoločnosti, k jednote bratov, a jestvovať môže len tam, kde jestvuje spoločnosť. Táto cesta zodpovedá aj podstate božskej skutočnosti vôbec. Kde je niečo božského, tam to patrí všetkým ľuďom spolu, tam sa musí zjaviť, ako katolícka sila. Preto sa nemôže zjaviť ináč ako v podobe prenikavej jednoty. Kde je Boh, tam niet protirečenia ani iných mienok ani rozčesnutosti. Božská pravda môže byť podstatne iba jednou pravdou, iba jedným životom, iba jednou láskou. Preto môže mať len jednu bytostnú formu, a to formu spoločnosti, ktorá obopína všetkých ľudí a spája ich vo vnútornú jednotu.

Podľa svedectva sv. Matúša (18,17) v súvislosti s potrebnosťou tejto jednej spoločnosti k spáse už praobec sa odvolávala na výslovnú výpoveď Pánovu: „Ak niekto neposlúcha Cirkev, nech je ako pohan a verejný hriešnik“, t.j. nepokladaj ho viac za kresťana. Toto prakresťanské presvedčenie vyslovil ešte raz sv. Cyprián mohutnými vetami, na ktoré kresťanstvo nikdy nezabudlo: „Ak niekto chce mať Boha za otca, musí mať Cirkev za matku“ (ep.74,7). „Nik nemôže byť spasený inak než v Cirkvi (ep. 4,4). „Mimo Cirkvi niet spásy“ (ep. 73,21).
Týmito slovami je vyslovená formula, ktorá najzhustenejšie vyjadruje nárok Cirkvi na jednospasiteľnosť: mimo Cirkvi niet spásy. Štvrtý lateránsky snem r. 1215 ju prevzal doslovne. V takzvanom Symbolum Athanasianum, ktoré Cirkvev zaradila medzi svoje vierovyznania, je obšírne opísaná takto: „Ktokoľvek chce byť spasený, musí sa predovšetkým držať katolíckej viery. Ak ju nezachová v celosti a neporušenú, bezpochybne zahynie.“ A ešte jednoznačnejšie sa vyslovuje florentský koncil r. 1439, podľa ktorého všetci pohania, židia, kacíri a rozkolníci strácajú život večný a stávajú sa obeťou ohňa večného.

Nemožno teda pochybovať, že aká je Cirkev otvorená pre celý svet a svetošíra vďaka princípu svojej katolíckosti, taká je samosvoja, odmietavá, výlučná pre nárok jedinespasiteľnosti. Vie sa najbezpodmienečnejšie , najúplnejšie oddať hodnotám, nech sú kdekoľvek, ale tak isto najbezpodmienečnejšie priznáva sa len sama k sebe, uznáva len seba samu. Tým, že sa tak bezpodmienečne priznáva sama k sebe, vyvíja potrebný protitlak proti sklonu bezpodmienečne sa vydať. Bez tohto meravého, vedomého priznávania sa k sebe samej, bez tohto obrovského pohybu dovnútra by jej katolíckosť, jej nápor, ktorý smeruje k celému ľudstvu, k celému svetu a jeho hodnotám, veľmi nebezpečne priblížil postupný rozklad jej vlastného nadprirodzeného podstatného obsahu, splynutie s kozmom prírody, teda i zrastenie s cudzími, ba protichodnými náboženskými predstavami a výtvormi (synkretiymus). Práve preto, že tou istou silou a váhou, ktorou sa oddáva svetu, si uvedomuje aj svoj nadprirodzený pôvod, svoju podstatnú súvislosť s Kristom, svoju jedinespasiteľnú vykupiteľskú silu, práve preto si uchraňuje nadprirodzené jadro svojho ohlasovania a s tým spolu i schopnosť dvíhať všetky prirodzené hodnoty, ktoré preberá zo sveta, do nadprírody, do oživujúcej blízkosti Kristovej, do zameranosti k Bohu. Ako je katolíckosť odstredivou silou Cirkvi, tak je toto priznávanie sa k sebe samej jej dostredivou silou. A v tom spočíva tajomstvo skutočnosti, že Cirkev ostáva verná sebe samej v plnosti, že si zachováva obidve tieto sily vo vnútornej jednote napätia, že je súčasne katolícka i exkluzívna.

Tu niet teda čo rozumkovať. V otázke, či aj ostatné kresťanské spoločnosti majú vari spasiteľské povolanie, či aj nekatolícke cirkvi sú spasiteľné, Cirkev nepozná znášanlivosti. Všetky tie spoločnosti, pretože sa postavili proti pôvodnej jednote bratov vo viere a láske, tým samým dosvedčili katolíckemu vedomiu, že sú útvarmi čisto ľudskými, ba protikresťanskými. Cirkev má pre ne len odsúdenie. A tento svoj súd nestiahne kým nepríde Pán.

Psychologicky je pochopiteľné, že príslušníci nekatolíckych vyznaní bolestne pociťujú túto neznášanlivosť a sú ochotní vidieť v nej van ducha, ktorý je Ježišovi cudzí, ba nepriateľský, ducha neláskavosti a tvrdosti. Keď sa však hovorí o „priam hroznej výlučnosti a netolerantnosti“, tak sa zabúda, že pravda vždy musí byť „hrozne výlučná a netolerantná“. A keď sa tým istým dúškom uisťuje, že „od jedinespasiteľnej viery v Ježišovo mesiášstvo vedie priama cesta k viere v jedinespasiteľnú Cirkev“, tak sa predsa spolu s pravdou, že Kristus je jediné meno na nebi a na zemi, v ktorom môžeme byť spasení, uznáva aj druhá pravda, že pravú spásu možno nájsť len v tej jednej Cirkvi, ktorú Kristus založil. Jeden Kristus a jedno telo Kristovo patria nerozlučiteľne spolu. Kto popiera jednu pravú Cirkev, toho neúprosnosť myšlienkového postupu, žiaľ, až veľmi ľahko privedie k tomu, že začne pochybovať i o Kristovi. Dejiny odpadnutia od Cirkvi sú vskutku aj dejinami postupného rozkladu pôvodného obrazu Krista.

Je teda len jeden Kristus a je len jedna spasiteľná Cirkev: táto pravda tvrdo a neúprosne stojí vo svojej vnútornej logickej súvislosti. Ale či tým nezatracujeme do pekla všetkých inovercov?
Ak dobre chceme pochopiť katolícku dogmu, že mimo Cirkvi niet spásy, teda ak ju chceme pochopiť tak ako ju rozumie Cirkev, musíme sa usilovať pochopiť ju z jej prameňa a postaviť ju do súvislosti s inými článkami viery. Ani jednu katolícku dogmu nesmieme vidieť osamele. Každá má svoje miesto a svoj zmysel v jednom jednotnom celku a len v tomto celku jej možno úplne porozumieť.
Predovšetkým, isté je, že veta o jedinespasiteľnosti Cirkvi pôvodne je vyostrená nie proti jednotlivému nekatolíkovi, proti niektorej osobe ako osobe, ale proti nekatolíckym cirkvám a spoločnostiam, nakoľko sú spoločnosťami. V pozitívnom zmysle chce zabezpečiť pravdu, že jestvuje len jedno telo Kristovo a preto jedna Cirkev, ktorá skrýva v sebe a udeľuje plnosť požehnania Kristovho. V negatívnej forme táto veta znie takto: Každá oddelená, osobitná cirkev, postavená proti pôvodnej Cirkvi Kristovej, je mimo vospolnosti s Kristom. Nemôže byť sprostredkovateľkou spásy. Nakoľko je oddelenou, osobitnou cirkvou a tobôž nakoľko je proticirkvou, je pre nadprirodzený život podstatne neplodná. Neplodnosť sa teda netvrdí o jednotlivej osobnosti, ale o mimocirkevných spoločnostiach ako takých. Z toho čo tvorí ich osobitnosť, čo rozlišuje ich vieru a kult od katolíckej Cirkvi, nemôžu vzbudiť nadprirodzený život. Pretože a nakoľko sú nekatolícke a protikatolícke, teda pod zorným uhlom ich osobitného svojrázu, nepatrí im vyznačujúca prednosť, že by boli plodnou „matkou“ veriacich.

Z hľadiska čisto teologického, vo svetle pravdy viery, že medzi Kristom a Cirkvou je vnútorný a podstatný súvis, možno o všetkých kacíroch a rozkolníkoch, o všetkých židoch a pohanoch vypovedať iba to odsúdenie, ktoré vypovedal o nich snem vo Florencii. Nakoľko sú a chcú byť mimo jednej Cirkvi Kristovej, sú podľa presného obsahu našej dogmy mimo sféry milosti Kristovej a mimo spásy. Vo svetle tohto čisto dogmatického postoja treba rozumieť všetkým ostrým odsúdeniam, ktoré vyniesla Cirkev proti kacírom a rozkolníkom, aj odsúdenia, ktoré vyslovil Pius X. v encyklike o sv. Karolovi Baromejskom, na ktorú sa toľko útočilo. Cirkev nemá pred očami jednotlivé osobnosti vôbec, ale len natoľko, nakoľko sú zástupcami a svedkami nejakej proticirkevnej idey. Tam, kde sa zrážajú idey, kde bojuje pravda proti bludu, zjavenie proti ľudskej namyslenosti, tam niet pokročenia v ústrety, tam niet ohľadov. Keby Kristus bol robil také ohľady, neboli by Ho ukrižovali. Keď nazval farizejov obielenými hrobmi a plemenom vreteničím, keď nazval Herodesa líškou, tak celá nesmierna vážnosť idey to bola, nie nejaká nenávisť proti jednotlivým osobnostiam, tak horúce a mohutné vedomie zodpovednosti za večnú pravdu to bolo, čo Mu dalo do úst také žeravé slová proti bludu a jeho zástupcom. Kde niet viac toho boja za pravdu, tam je po všetkej duchovne-mravnej sile, tam vládne bezzásadovosť, tam sa zapiera Boh. Dogmatická netolerancia je teda mravnou povinnosťou, povinnosťou bezpodmienečnej pravdy a pravdivosti.

V tej chvíli však, keď nejde o boj ideí s ideami, keď ide o živých ľudí, o posúdenie toho alebo onoho inoverca, teológ sa stáva psychológom, dogmatik dušpastierom. Vtedy hneď upozorní, že živý človek je len veľmi zriedka živým výrazom nejakej idey, že predstavová sieť živého človeka a jeho duchovosť je tak rozvetvená a posplietaná, že jeho podstatu nemožno vyjadriť jednoduchou, vyhranenou formulkou. Inými slovami: kacír, žid, pohan v dogmatickom plnom zmysle nejestvuje veľmi často. Vo všeobecnosti jestvujú iba živí ľudia, ktorých základný postoj v tej alebo onej veci ovplyvňujú alebo ovládajú bludné idey. Cirkev preto výslovne rozlišuje „formálnych“ a „materialnych“ kacírov, a podľa toho, či zamietajú Cirkev a jej dogmy zásadne a s plným uvážením, alebo len z nedostatku zodpovedného poučenia a pod vplyvom falošných predsudkov alebo Cirkvi nepriateľskej výchovy. Sv. Augustín zakazuje nazývať niekoho kacírom už pre to samé, že pochádza od kacírskych rodičov, ak len úprimne a verne hľadá pravdu bez namýšľavej pýchy a nezaviera vzdorovite oči pred každým lepším poznaním. Cirkev, keď má pred sebou takýchto ľudí, vždy sa rozpamätá, že Kristus síce najostrejšie odsudzoval farizejstvo, nie však jednotlivého farizeja, že hlboko a milo sa pozhováral s Nikodemom a od Šimona dal sa pozvať za hosťa. Augustinove slová: „Milujte človeka, bite blud!“ sú vedúcou zásadou cirkevného dušpastierstva.

úryvok z knihy: Karl Adam, Podstata katolicizmu, SSV, Trnava 1943; z nemeckeho originálu preložil V. Kalinay

11. 9. 2010


Karol Sidor: Muž, ktorý povedal Hitlerovi NIE

Milan Krajniak

Karol Sidor a Jozef Tiso predstavovali koncom tridsiatych rokov 20. storočia dve krídla v HSĽS. Boli politicky aj ľudsky úplne rozdielnymi osobnosťami. Tiso bol typom taktika, ktorý veril, že politickým manévrovaním dosiahne postupné ústupky. Bol „osamelým vlkom“, nikdy sa mu nepodarilo zomknúť za sebou tím ľudí, ktorí by za ním stáli ako jeho podporná skupina. Dlhé roky bol korunným princom HSĽS. Keď bol Hlinka v polovici dvadsiatych rokov niekoľko mesiacov v USA, vedením strany poveril práve Jozefa Tisa. Ten za jeho neprítomnosti dohodol vstup do vlády, z ktorej však musela HSĽS po politickom procese s Tukom vystúpiť. Za dva roky vo vláde nedokázala HSĽS dosiahnuť žiadne podstatné ústupky a vo voľbách 1929 stratila päť poslaneckých mandátov. Manévrovanie sa teda HSĽS nevyplatilo.

V tridsiatych rokoch postupne získaval v strane podporu Sidor, ktorý sa opieral najmä o mladšiu ľudácku generáciu. Politicky bol radikálnejší ako Tiso a odmietal politiku kompromisov. Účasť ľudákov v akejkoľvek vláde podmieňoval naplnením Pittsburgskej dohody. Odmietal kabinetnú politiku a spoliehal sa na jasne vytýčený politický kurz a trpezlivosť. Sidor dokázal okolo seba sústrediť tím ľudí, ktorí ho podporovali a rešpektovali ako prirodzeného vodcu.
Tiso a Sidor sa dostali do veľkého politického konfliktu pri voľbe prezidenta ČSR po Masarykovej abdikácii v roku 1935. O budúcom prezidentovi vtedy rozhodli hlasy poslancov HSĽS. Sidor presadzoval podporu kandidáta agrárnikov Bohumila Němca. Sidor považoval odstránenie čechoslovakistu Beneša z politiky za strategickú vec pre Slovensko. Tiso, naopak, Eduarda Beneša presadzoval. Nazdával sa, že Sidor Beneša preceňuje a veril, že autonómiu „uhrá“ aj s Benešom. Tiso nakoniec tento súboj vyhral a Beneš sa stal vďaka nemu prezidentom. Beneš sa mu za to o 12 rokov „odvďačil“ – nechal ho obesiť. Karol Sidor sa na protest proti podpore Beneša vzdal poslaneckého mandátu.

Na zjazde HSĽS v roku 1936 získal prevahu v strane Sidor. Beneš totiž vo vzťahu k Slovensku nepripustil žiadne ústupky. Sidor presadil do uznesenia zjazdu podmienku, že HSĽS nesmie vstúpiť do vlády bez naplnenia Pittsburgskej dohody. Po tomto zjazde sa Andrej Hlinka v otázke svojho nástupcu v čele strany definitívne priklonil na stranu Sidora. Aby Sidorovi zabezpečil následníctvo, uzavrel v roku 1937 testament, v ktorom Sidorovi odkázal účastiny spoločnosti Andrej, ktorej bol 100-percentným akcionárom. Táto spoločnosť vlastnila tlačiarne a stranícku tlač HSĽS. Po Hlinkovej smrti v auguste 1938 bol síce Tiso formálne podpredsedom strany, ale faktickú moc mal v rukách Sidor. Na prvom zasadnutí predsedníctva HSĽS po Hlinkovej smrti vznikla búrlivá debata, v ktorej viacerí spochybňovali Hlinkov testament. Sidorovu pozíciu najlepšie charakterizovala jeho poznámka: „Vy sa tu všetci rozčuľujete. Ja nie. Ale beda vám, až sa ja rozčúlim.“ Predsedníctvo potom prijalo Sidorov návrh, aby funkcia predsedu strany z úcty k Hlinkovi ostala rok neobsadená.

Po Žilinskej dohode zo 6. októbra 1938 o autonómii Slovenska sa stal Jozef Tiso predsedom autonómnej vlády. Karol Sidor túto funkciu ako aj účasť v autonómnej vláde odmietol. Stal sa predsedom Ústredného národného výboru, ktorý riadil a koordinoval činnosť miestnych a mestských Národných výborov. Tieto mali možnosť zrušiť alebo pozastaviť výkon rozhodnutí obecných a mestských úradov. Žiadne rozhodnutie nesmelo byť prijaté bez prerokovania Národným výborom. Sidor si tak vytvoril vlastnú paralelnú štruktúru moci, ktorá fungovala legálne na základe rozhodnutia č. 2 autonómnej vlády. Okrem toho sa stal Sidor aj podpredsedom ústrednej pražskej vlády ako jediný zástupca Slovákov. Bolo zrejmé, že súboj o následníctvo po Hlinkovi sa čoskoro rozhodne.
Všetko sa rozuzlilo v marci 1939. Pražská vláda sa bez vedomia Sidora a s vedomím Nemcov rozhodla večer 9. marca vojensky obsadiť Slovensko a rozpustiť Tisovu autonómnu vládu. Česi tým padli do pasce Nemcov, ktorí chceli vojenské obsadenie Slovenska použiť len ako zámienku na rozbitie ČSR. Na prvé výročie obsadenia Rakúska, 12. marca, boli pripravení donútiť Slovákov k vyhláseniu samostatnosti a následne obsadiť Čechy a Moravu.
Sidor však okamžite po vojenskom zásahu prišiel do Bratislavy a začal konať. Po zhodnotení situácie dal 10. marca prezidentovi Háchovi ultimátum, že okamžite podá demisiu z ústrednej vlády, ak nebudú vojenské jednotky na Slovensku podriadené jeho rozkazom. Ďalej Háchovi oznámil, že rozpustenie autonómnej vlády považuje za neústavné. Sidor v priebehu dňa rokoval s velením českých okupačných vojsk z pozície podpredsedu vlády. Večer bol už natoľko pánom situácie, že Tiso sám navrhol, aby sa novým predsedom vlády stal práve Sidor. O polnoci vystúpil Sidor v bratislavskom rozhlase s prejavom, kde informoval o svojich požiadavkách voči prezidentovi Háchovi a oznámil, že preberá situáciu na Slovensku pod svoju kontrolu. Do poludnia 11. marca mal Sidor Slovensko úplne vo svojich rukách. V priebehu 24 hodín dokázal prevziať iniciatívu, zabrániť nepokojom a skonsolidovať situáciu. Večer 11. marca prezident Hácha menoval novú slovenskú vládu na čele s Karolom Sidorom.

Nemci boli zo situácie šokovaní. Ich scenár vyvolania anarchie na Slovensku nevyšiel. Darček Hitlerovi k prvému výročiu obsadenia Rakúska vo forme definitívneho rozbitia ČSR sa rozplýval. Počas celej soboty 11. marca sa snažili Nemci presvedčiť Sidora, aby vyhlásil samostatnosť Slovenska. V Petržalke na brehu Dunaja stáli dve nemecké tankové divízie, ktoré boli viditeľné zo Sidorovej kancelárie. Pronemecky naladení predstavitelia HSĽS naliehali na Sidora, aby vyhlásil samostatnosť, pretože Slovensko sa vojensky Nemecku aj tak nemôže ubrániť. Sidor sedel v kresle a pokojne pofajčieval cigarety. Odhadoval situáciu správne. Vedel, že na vojenský zásah Nemci potrebujú pozvanie zo slovenskej strany, a to im nebol ochotný dať. Na neustále naliehanie povedal pamätnú vetu: „Nevezmem na seba, aby ma celý národ preklínal, že som naň uvalil nemecké jarmo.“ Upokojoval ostatných slovami, že keby mali Nemci odhodlanie obsadiť Slovensko aj bez formálneho pozvania, už by to dávno urobili.

V noci Nemci zmenili taktiku. Za Sidorom prišli osobní Hitlerovi emisári Keppler a Burckela. Po chvíli požiadal Burckel Sidora o rozhovor medzi štyrmi očami a povedal mu: „Vy máte teraz vyhlásiť samostatnosť Slovenska. Ak sa bojíte z Bratislavy, poďte s nami do Viedne. My vás považujeme za vodcu Slovenska a čo vyhlási vodca Slovenska, to musí schváliť každý, strana aj snem, lebo taká je vôľa vodcu!“ Sidor sa opýtal: „Každý?“ „Každý,“ rázne odpovedal Burckel. „Tak, keďže ste teraz na Slovensku, ráčte sa podrobiť aj vy vôli vodcu Slovenska o tom, kedy sa vyhlási samostatnosť Slovenska.“ Hitlerovi emisári potom odmerane odišli. Počas tohto nočného rozhovoru viedenský rozhlas vysielal slovenské pesničky a neustále upozorňoval poslucháčov, aby vyčkali na dôležité vyhlásenie týkajúce sa Slovenska. Čakali na Sidora. Nedočkali sa ho.
13. marca sa pokúsili nemeckí agenti rozpútať v Bratislave teror. V centre mesta vybuchla bomba. Boli prichytení agenti, ktorí kládli nálož k Sidorovmu domu. Sidorovi sa situáciu opäť podarilo zvládnuť. Medzitým však Tiso prijal pozvanie a odletel do Berlína rokovať s Hitlerom. Na druhý deň zvolal prezident Hácha na Tisovo naliehanie Slovenský snem. Bolo zrejmé, že jedinou témou bude rokovanie o vyhlásení samostatnosti. Na úvod rokovania vystúpil predseda vlády Sidor a oznámil, že vzhľadom na medzinárodnú situáciu podáva demisiu. Po následnom Tisovom referáte o stretnutí s Hitlerom bolo jasné, že existujú iba zlé možnosti: Vyhlásiť samostatný štát pod patronátom Nemecka, alebo nechať Slovensko rozdeliť medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko. Snem si vybral menšie zlo.

Karol Sidor 14. marca 1939 odišiel z veľkej politiky. Odišiel z nej ako 37-ročný, na vrchole moci a popularity. Nebol ochotný realizovať menšie zlo. Nebol ochotný stať sa nemeckým vazalom. Na rozdiel od Tisa neveril, že sa „to“ bude dať s Nemcami „uhrať“. Máloktorý politik dokáže odolať pokušeniu moci a zachovať si rovnú chrbticu tak, ako to dokázal Karol Sidor v marci 1939.

3. 9. 2010


TYRAN, NEBO OTEC VLASTI?
Před čtyřiceti lety zemřel António Salazar de Oliveira


Radomír Malý

Řídil Portugalsko jako ministerský předseda třicet šest let. Některými zbožňován, jinými nenáviděn. Komunistická, socialistická i liberální propaganda v něm viděla „fašistického diktátora“ a v této „pověsti nesvatosti“ 27. 7. 1970 také zemřel. O čtyři roky později vypukla v Portugalsku tzv. „karafiátová revoluce“, která nastolila demokracii západoevropského typu, řízenou převážně levicovými socialisty. Salazar se stal takřka synonymem veškerého zla: totalitní diktátor, fašista, vládnoucí pomocí ukrutné tajné policie PIDE, který zanechal Portugalsko ve stavu nejzaostalejší země Evropy…

Anglický publicista a historik Paul Johnson ve svých Dějinách 20. století si však troufl napsat tato odvážná slova: „...dějiny pravděpodobně zaujmou k oběma [tím druhým byl Franco, pozn. autora] daleko příznivější stanovisko, než bylo v módě ještě začátkem 80. let“ (str. 588). Jeho „proroctví“ se splnilo velice brzy. Přes veškerou několik desetiletí trvající mediální masáž označil národ r. 2007 v lidovém hlasování právě Salazara „největším Portugalcem všech dob“. Kdo tedy vlastně byl António Salazar de Oliveira a jak opravdu vypadal politický systém, který vytvořil?

Narodil se 28. 4. 1889 v obci Vimeiro ve středním Portugalsku v chudé rodině venkovského majitele krčmy. Pocházel z jedenácti sourozenců, byl nejmladším a jediným mužským potomkem svých rodičů po deseti dcerách. Zbožná matka z něj chtěla mít kněze, proto vstoupil do semináře. Tam zjistil, že povolání ke kněžství nemá, odchází proto na starobylou univerzitu v Coimbře studovat práva a ekonomii. Na studium si vydělává jako pomocná administrativní síla v jedné kanceláři. Po získání doktorátu zůstává na fakultě a věnuje se kariéře univerzitního pedagoga. Ve dvacátých letech dvacátého století dosahuje hodnosti profesora. R. 1928 mu prezident Carmona nabízí křeslo ministra financí, r. 1932 se stává předsedou vlády. V této funkci setrval až do r. 1968.

Estado Novo

Léta Salazarovy vlády jsou spojena s termínem „nový stát“ (portugalsky Estado Novo). Abychom porozuměli tomuto výrazu, je nezbytný exkurs do portugalských dějin prvních dekád dvacátého století.

Země, reprezentovaná králem, byla politicky rozdělena na monarchisty a republikány. Po několika neúspěšných povstáních, při nichž byli král Carlos I. s následníkem trůnu zavražděni, se nakonec podařilo republikánům za pomoci části armády svrhnout r. 1910 krále Manuela II. a vyhlásit demokratickou republiku. O rok později promulgovalo Národní shromáždění ústavu, která mj. obsahovala tvrdá protikatolická opatření: odluku Církve od státu, odstranění výuky náboženství ze škol, zrušení většiny klášterů a církevních škol, likvidaci katolického tisku. V Portugalsku docházelo k pogromům na katolíky, při nichž byly povražděny stovky kněží a řeholníků a zdevastováno mnoho svatyň. Situace se uklidnila až r. 1914, kdy získali podíl na moci konzervativní republikáni, nicméně proticírkevní zákony zůstaly nadále v platnosti. R. 1917 proběhlo zjevení Matky Boží ve Fatimě, které protikatolicky smýšlející policisté chtěli překazit uvězněním vizionářů.

Demokracie se v Portugalsku neosvědčila. Vlády se střídaly v průměru třikrát do roka, stávky jedna za druhou vyvolávaly ekonomickou nestabilitu, země trpěla anarchií, kdy beztrestná zločinnost slavila svůj triumf. Mezi obyvatelstvem se šířil hlad, neboť potravin byl nedostatek. To si brzy uvědomily některé špičky armády a rozhodly se v zájmu záchrany vlasti jednat. V květnu r. 1926 provedl generál Goméz da Costa za podpory sousedního španělského premiéra Prima de Rivery státní převrat. Rozehnal parlament, zakázal politické strany a zrušil ústavu z r. 1911. Krátce nato abdikoval ve prospěch svého kolegy, generála Oscara Carmony, jenž se stal r. 1928 prezidentem republiky. Ten nabídl mladému profesoru Salazarovi ve vojenské vládě křeslo ministra financí. R. 1932, kdy se armáda vzdala své moci, jmenoval prezident Carmona Salazara předsedou civilní vlády.

Salazar smýšlel katolicky a monarchisticky. Byl vychován ve věrnosti Církvi a trůnu. Proto hned po své nominaci se pokoušel o obnovu monarchie, jenže z řad portugalské šlechty se nenašel nikdo, jenž by měl o úřad panovníka zájem. Později, koncem čtyřicátých let, se přihlásil s nárokem na trůn mladý, v britském exilu žijící vévoda z Bragancy Duarte Nuno. Neuspěl ale, protože pobýval od útlého dětství v Anglii a neuměl portugalsky. Salazar proto přijal republikánské zřízení jako „realitu z nouze“ a dal mu novou tvář.

V tom tkvěla podstata jeho „nového státu“. Salazar pochopil, že demokracie se neosvědčila, a proto se k ní nelze vracet. Polemizoval zejména se svým předchůdcem v úřadě premiéra generálem Ferrazem, který požadoval obnovu demokracie a znovu svolal parlament. Salazar neustále poukazoval na politický, hospodářský a především mravní rozvrat, který způsobilo patnáct let demokracie, a podařilo se mu získat pro své stanovisko i podporu prezidenta Carmony.

V té době byly v celé Evropě v konzervativních kruzích módní ideje stavovského státu, korporativismu, realizované zejména Mussoliniho Itálií. Oblibu nacházely hlavně spisy Othmara Spanna. Salazar sice četl tuto literaturu a vyjadřoval se k ní sympaticky, nicméně nezvolil si ji jako ideologické východisko pro svůj Estado Novo. Nebyl ideologem, ale pragmatikem v dobrém slova smyslu. Jeho prioritou, jak se vyjádřil v rozhlasovém projevu hned po nástupu do úřadu premiéra, bylo „blaho lidu“, „pořádek“, „respekt před zákonem“ a „poklidný rodinný život“: tomu dával přednost před jakýmikoliv – byť sebelepšími – teoriemi.


Byl Salazarův Estado Novo diktaturou, nebo ne? V jistém slova smyslu ano, ale v jistém slova smyslu také ne. Salazar r. 1930 založil politickou stranu „Národní svaz“. R. 1933 získal dekretem prezidenta Carmony obrovskou moc. Zakázal všechny extremistické politické strany, především komunistickou a socialistickou, ale rovněž tak i prohitlerovskou nacionálně socialistickou a též fašistickou, inspirovanou Mussoliniho Itálií. Mimo zákony byly postaveny i strany liberálního typu. Zcela legálně však fungovali monarchisté a křesťanští demokraté, ti se však nakonec sloučili s Národním svazem. Krom toho se od Národního svazu odštěpovali čas od času různí nespokojenci, kteří zakládali opoziční strany a hnutí. Ty Salazar toleroval a umožňoval jim kandidovat ve volbách proti Národnímu svazu.

Salazar nerozpustil parlament, ale výrazně omezil jeho moc. Vyhlásil novou ústavu, v níž položil důraz na tzv. stavovské komory, tzn. profesní sdružení. Každý zaměstnanec patřil do některého profesního syndikátu, který si své představitele svobodně volil a také svobodně odvolával, když nesplňovali požadavky členů. Syndikáty jednaly se sdruženími zaměstnavatelů, tzv. grémii, a snažily se dosáhnout pro zaměstnance co nejvýhodnější podmínky. Inspirací k tomu byly pro Salazara sociální encykliky papežů Lva XIII. (Rerum novarum) a Pia XI. (Quadragesimo anno). Tyto korporace, stavy, měly do značné míry nahradit parlament a politické strany. Rozhodující slovo měli mít sami zaměstnanci. O jejich záležitostech neměli už rozhodovat poslanci, volení za politické strany, kteří ve většině případů neměli nic společného s profesí svých voličů, ale právě „jedni z nich“, přímo jimi volení. Konkrétně tedy: Hornické zájmy měli hájit sami horníci, zvolení svými kolegy, železničářské železničáři, úřednické úředníci atd. To, co si korporace jednáním vymohly, se mělo stát zákonem. To musel stát respektovat a ani premiér neměl právo to měnit.

V tomto slova smyslu tedy Estado Novo diktaturou nebyl a ani Salazar nebyl diktátorem. Zaměstnanci sami se dohadovali se zaměstnavateli o takových problémech jako pracovní doba, bezpečnost při práci, mzda, pojištění atd. Stát měl právo zasáhnout pouze tehdy, když se nedospělo k dohodě a byl o to oběma stranami výslovně požádán. V tom byl rozdíl proti Mussoliniho Itálii, která také operovala korporativním zřízením, jenže zatímco Duce měl pravomoc kdykoliv autoritativně změnit, na čem se korporace a grémia dohodly, portugalský premiér nikoliv.

Velké pravomoci zaměstnaneckých korporací poskytly Salazarovi důvod k legálnímu zákazu stávek. Estado Novo vylučoval v zájmu veřejného blaha a pořádku jakékoliv nepokoje v ulicích, a pokud k nim došlo, byly vždy tvrdě potlačovány policií. Salazar rovněž zavedl cenzuru tisku. Ta se však vztahovala pouze na propagaci „státu nepřátelských idejí“, nikoli na kritiku jednotlivých nositelů moci. Nejčtenější deník Diario de Lisboa snad v každém čísle kritizoval nějaké opatření vlády nebo činnost jednotlivých ministrů a státních úředníků. Salazar měl zájem zakázat propagaci destruktivních myšlenek, nikoli kritiku nositelů úřadu a moci. Ta ve fašistické Itálii přípustná nebyla, nemluvě samozřejmě o nacistickém Německu nebo komunistickém Rusku.

Srovnává-li někdo Salazara s Mussolinim, nebo dokonce s Hitlerem, tak srovnává nesrovnatelné. Zatímco Mussolini neustále vyřvával „Vše ve státě, nic proti státu, nic mimo stát!“, Salazar naopak usiloval o co nejmenší roli státu v životě společnosti. Stát měl dbát podle něho pouze o pořádek, sociální řád a spravedlnost a o blaho občanů. Jinak státu nepřísluší vměšovat se do oblastí, kde se mohou občané na základě vazeb zaměstnanec-zaměstnavatel jako rovný s rovným dohodnout sami, rovněž tak není v kompetenci státu vstupovat do rezortů vědy a kultury, jestliže není ohrožena mravnost nebo nejsou propagovány zhoubné ideje. Salazar se také nikdy nenechával titulovat termínem „Vůdce“. Vždycky byl pouze předsedou vlády a nikým víc. Portugalsko za jeho režimu také nepěstovalo žádná velkolepá teatrální show s plamennými řečmi politiků, jež byly typické pro Hitlerovo Německo a Mussoliniho Itálii. Salazar to – jak uvádějí znalci jeho režimu – přímo nenáviděl. Miloval klidný rozvoj země, poznamenaný prací a spořádaným životem obyvatelstva, nenarušený válkami, revolucemi, stávkami nebo jinými nepokoji. To byl hlavní ideál Estado Novo. „Salazarismus“ v tomto slova smyslu lze těžko srovnat s jakýmkoliv jiným politickým systémem, nejblíže k němu mělo ve třicátých letech Dollfussovo Rakousko a později Francovo Španělsko.

Salazar a katolická církev

Katolická víra byla prokazatelnou motivací Salazarova politického jednání. Byl zbožný, a pokud mu to zodpovědný úřad premiéra dovolil, denně chodil na mši sv. S lisabonským patriarchou kardinálem Cerejeirou ho pojilo hluboké celoživotní přátelství. Cerejeira patřil k velkým zastáncům zjevení Panny Marie ve Fatimě, což převzal i Salazar.

Náboženskému založení odpovídal i premiérův osobní život. Neoženil se a zachovával až do smrti celibát. Těžko také nalezneme v dějinách státníka s tak nepatrným jměním. Když r. 1970 zemřel, měl na vkladní knížce pouhých 50 tisíc escudů, což tenkrát reálně odpovídalo zhruba našim dnešním 20 tisícům Kč. Jeho malý pozemkový majetek, který zdědil po rodičích, si rozdělily poslední z ještě žijících sester. Neměl ani vlastní dům, bydlel v Lisabonu v obyčejném městském nájemním bytě. Nevlastnil dokonce ani osobní auto a chodil denně do vládního paláce pěšky s aktovkou v ruce, samozřejmě nenápadně hlídán ostrahou. Toho rád využíval k navazování osobních kontaktů s prostými lidmi, chtěl být informován o jejich problémech a podle možností pomoci. Rozhodl se, že i v úřadě premiéra bude žít jako obyčejný, řadový občan hlavního města Lisabonu, nechtěl se v ničem odlišovat. Přebytky ze svého platu dával na charitativní účely.

Salazar jako pravověrný katolík výrazně posílil vliv Církve ve veřejném životě. Nebylo to snadné. Vojenské vlády po převratu r. 1926 sice zrušily perzekuční protikatolické zákony, Církev mohla opět obnovit řeholní život, zakládat katolické školy, spolky a tisk, ale odluka od státu a zákaz výuky náboženství na státních školách zůstaly nadále v platnosti. Salazar nemohl prohlásit katolickou církev za státní, jako tomu bylo za monarchie, aniž by riskoval krvavou antiklerikální revoluci. Protikatolické předsudky byly silně zakódovány v portugalské společnosti – a i mezi vysokými důstojníky a funkcionáři jeho Národního svazu se vyskytovali bojovní ateisté. I prezident Américo Tomás, zvolený r. 1958, se netajil svým ateismem. Salazar musel tedy volit postupné kroky, které nakonec dosáhly žádoucího výsledku.

Nejprve umožnil výuku náboženství na školách, jestliže si to většina rodičů dětí přeje. V takovém případě se náboženství stalo povinným předmětem pro žáky katolického vyznání. Poté přistoupil k zákazu rozvodů, legalizovaných po revoluci r. 1910, ale pro kategorický odpor ve vlastních řadách dosáhl pouze radikálního zpřísnění rozvodové praxe.

Portugalská ústava obsahovala paragrafy o svobodě náboženského vyznání ve smyslu tehdejšího liberálního chápání: všechny denominace i ateistická sdružení jsou si rovny a mají stejná práva. Nicméně Salazarovi se přesto podařilo prosadit v ústavě Estado Novo formulaci o Bohu jako nejvyšším Zákonodárci a o tom, že „náboženská pravda je obsažena v katolické církvi, a proto má stát povinnost poskytovat jí mimořádnou ochranu“. To znělo plně katolicky a lišilo se od formulace zákona restaurační Francie po r. 1815, který mluvil o ochraně státu vůči katolické církvi s pouhým odůvodněním, že se k ní „hlásí většina Francouzů“, a proto byl papežem Piem VII. odmítnut. Salazarovo zdůvodnění bylo naopak ve Vatikánu přijato se souhlasem, jak dokazuje konkordát mezi Portugalskem a Sv. stolcem r. 1940. Salazar s odvoláním na tento ústavní článek o pravdě v katolické církvi mohl potom prosadit zákon, podle něhož všechna legislativní opatření, týkající se veřejné morálky, musí mít schválení portugalského episkopátu. Tím bylo vyloučeno, aby parlament mohl odsouhlasit potraty, antikoncepci, pornografii, sodomii atd.

Salazar smýšlel velice ortodoxně a netajil se svým znepokojením nad výsledky II. vatikánského koncilu a „otevřením Církve světu“. Bohužel i v Portugalsku část hierarchie smýšlela „v duchu koncilu“ a postavila se na stranu protisalazarovské opozice. Skupina katolických levicových intelektuálů publikovala r. 1958 dopis, v němž odmítla Estado Novo a požadovala parlamentní zřízení západoevropského typu. Tyto požadavky podpořily i některé biskupské kurie, nejbojovněji v Portu, kde místní biskup patřil k tvrdým kritikům Salazarova režimu. Po tzv. „karafiátové revoluci“ r. 1974 byla ihned zrušena ústavní klauzule o Bohu a státní ochraně pro katolickou církev. Tím padlo i ustanovení o tom, že zákony v oblasti morálky musí mít schválení episkopátu. Cesta k legalizaci antikoncepce, potratů apod. tak byla volná a skutečně se jí v krátké době všechna tato zvěrstva dočkala. Ani Vatikán neprotestoval, což v té době těžko bylo možno očekávat. Vždyť to byli sami papežští nunciové, kteří s odvoláním na koncilní deklaraci Dignitatis Humanae vyvíjeli tlak na zrušení privilegovaného postavení Církve v ryze katolických zemích, jakými byly Španělsko, Itálie, švýcarský kanton Wallis nebo Kolumbie!

Všude tam potom v důsledku toho došlo k legalizaci nemravných zákonů, k poklesu náboženských praktik a k odpadům od víry. Nejinak se dělo i v Portugalsku po r. 1974. Za Salazara naopak, jak uvádí ve svém elaborátu z r. 1969 s odvoláním na prameny dr. Miloslav Skácel (nazývá ho „obdivuhodným ministerským předsedou“), přibývalo konvertitů a kostely, předtím poloprázdné, se pozvolna plnily.

Dodnes jsou aktuální Salazarova slova: „Základní omyl čistě ateistického, laického státu spatřuji v tom, že vyňal činnost státu z morálních hranic a učinil zákon a právo nezávislými na obecném dobru a obecné spravedlnosti…“

Mýty a lži o „salazarismu“

Kritiku Salazara je možno shrnout do tří bodů:

1) „Salazar zanechal zemi ve stavu hospodářské zaostalosti…“

Samozřejmě to není pravda. Jenže něco je nutno přiznat. Salazar vědomě nepodporoval překotnou industrializaci poválečného kapitalistického boomu. Byl pro rozvoj země, ale pomalý. Odmítal jak komunismus, tak i divoký nespoutaný kapitalismus. Proti oběma kladl ekonomiku na principu stavovského zřízení. Viděl jasně rozdíl mezi oprávněnými požadavky na uspokojení základních potřeb člověka a konzumním šílenstvím hromadění pozemských statků. Salazar se především obával, že rychlá industrializace, lákající lidi z venkova do měst za snadnějším živobytím povede k rozpadu patriarchální vesnice, která byla vždycky rezervoárem tradičních správných hodnot, jakými jsou víra, rodina, sousedská solidarita a svědomitá práce.

Salazar často opakoval: „Lidé nutně potřebují dosyta se najíst, slušně se oblékat a důstojně bydlet, ale nepotřebují nutně mít auto nebo televizi.“ Tímto směrem se ubírala i jeho ekonomická politika. Jejím důsledkem bylo, že Portugalsko šedesátých let mělo na hlavu nejméně osobních aut a televizorů v celé západní Evropě, zato však od třicátých let se nikdy v zemi nestala vážným sociálním problémem nezaměstnanost a sociální zákonodárství, které bylo výsledkem dohod mezi korporacemi zaměstnanců a grémii zaměstnavatelů, dávalo každému poctivému člověku jistotu slušného života i ve stáří, v nemoci, v invaliditě a v dalších nečekaných tristních situacích.

Salazar vyvedl ve třicátých letech zemi z nebezpečí hladomoru a vyrovnal státní dluh. Uplatnil hospodářskou politiku státem řízené deflace, tlačící dolů ceny i mzdy. Podařilo se mu dosáhnout ekonomické stability. Po válce se nějakou dobu stalo Portugalsko spolu se Španělskem zemí s nejrychleji rostoucí ekonomikou celé západní Evropy, čemuž výrazně napomohl fakt, že se neúčastnilo II. světové války.

2) „V roce Salazarovy smrti bylo přes dvacet procent Portugalců negramotných, zatímco za demokratického režimu po r. 1974 během pouhých dvaceti let negramotnost téměř vymizela…“

Toto už je mediální manipulace těžkého kalibru. Když se Salazar ujímal moci, bylo negramotných více než padesát procent Portugalců. Jednalo se hlavně o venkov, kde chyběly školy. Salazar vyhlásil program „škola do každé vesnice“ a také ho během pár let realizoval. Povinná docházka byla striktně pod těžkými pokutami vyžadována, analfabeti dokonce neměli volební právo. Do sedmdesátých let klesl analfabetismus v zemi o více než polovinu, neboť nová generace, narozená během války a po ní, už číst a psát uměla téměř stoprocentně i v nejzapadlejší dědině, protože do školy již chodila. Těch dvacet procent negramotných, které ještě na počátku sedmdesátých let statistiky vykazovaly, tvořili venkovští starší lidé, kteří do školy nikdy nechodili a jež Salazar nechal v tomto dožít, neobtěžoval je povinnými „hurákursy“ gramotnosti jako komunistická Kuba.

To, že dnes se s analfabetismem v Portugalsku člověk prakticky nesetká, není tedy zásluhou režimu po r. 1974, ale důsledkem přirozené generační výměny, neboť ti staří lidé, kteří do školy nikdy nechodili, postupně vymřeli. Prioritní zásluhu na likvidaci negramotnosti má tak Salazar a jeho Estado Novo.

3) „Salazar krvavě likvidoval politickou opozici pomocí obávané tajné policie PIDE, která mučila lidi, podporoval Hitlera a učil se od něho….“

Komunistická a vůbec veškerá levičácká propaganda byla v Salazarově Portugalsku zakázaná, tím spíše potom organizace tohoto typu. Portugalsko bylo bezprostředně ohroženo komunistickou infiltrací ze sousedního Španělska, proto také Salazar poskytl pomoc generálu Francovi – jednak ekonomickou, jednak vojenskou. V Portugalsku se zformovalo dobrovolnické hnutí „zelených košil“, které vytvořily ve španělské občanské válce tzv. Portugalskou legii, jež bojovala na straně Franca. Po Francově vítězství uzavřely obě země vojenský pakt pod názvem Iberský blok. Portugalsko stejně jako Španělsko vyhlásilo během války neutralitu a poskytlo azyl velkému množství Židů a odpůrců nacismu. Svoji neutralitu porušilo ke konci války tím, že poskytlo Britům k vojenskému použití Azorské ostrovy. Je pravda, že při smrti Hitlera visely v Portugalsku vlajky na půl žerdi, jenže o pár týdnů předtím se dělo přesně totéž při smrti amerického prezidenta Roosevelta. Salazar se chtěl tímto pouze sklonit před majestátem smrti bez ohledu na politickou orientaci a mravní kvality zesnulého.

Komunistické nebezpečí si vyžádalo v Portugalsku represe proti hlasatelům této ideologie a všem dalším levičáckým rozvratníkům. Salazar za tím účelem zřídil tajnou policii PIDE. Protože po válce nebezpečí komunistického povstání opět hrozilo, vybavil Salazar PIDE zvláštními pravomocemi, mezi nimi i možností uvěznit nebezpečné elementy zcela bez soudu. Nebezpečí komunistického převratu přimělo Salazara přimknout se k západním velmocím v éře tzv. „studené války“ a vstoupit do NATO.

Byla PIDE opravdu krutá? Žádná tajná policie není dobročinným spolkem, to je samozřejmé. V Portugalsku byli političtí vězni internováni ve zvláštních táborech. Ty se ovšem ani v nejmenším nepodobaly nacistickým nebo komunistickým vyhlazovacím koncentrákům, spíše se jednalo o místa vyhnanství. „Političtí“ měli zvláštní status, nemuseli těžce pracovat a mohli se volně pohybovat po celém objektu. Nejobávanějším byl tábor v Tarrafalu na Kapverdských ostrovech. Jestliže Jan Klíma hořekuje nad týráním toho typu, že za kázeňské přestupky byli vězni zavíráni do korekce, kde podlahu tvořil štěrk – tak ve srovnání s podmínkami našich vězňů padesátých let je to přímo směšné. Faktem ale je, že v Tarrafalu docházelo k častým úmrtím vězňů a vzniklo podezření, jestli jim PIDE „nepomáhá“ na onen svět. Byla tam vyslána komise – zjistila však něco jiného. Příčinami úmrtí bylo nevyhovující tropické a vlhké klima, což byl důvod, proč již v polovině padesátých let vláda nařídila tábor zrušit.

PIDE spolu s vojskem se podílela na represích v Angole, Mozambiku a dalších portugalských koloniích, kde došlo k povstání místního obyvatelstva pod vedením komunistů. Komunistická a zednářská média byla plná zpráv o „bestiálních krutostech“ Portugalců a zcela pomíjela podstatně horší surovosti domorodých komunistických povstalců. Ostatně výsledky mluví jednoznačně. Angola, na konci portugalské epochy čtvrtá nejrozvinutější země Afriky, se krátce nato za vlády komunistů a v důsledku vnitřních bojů stala zemí trosek a mrzáků. Východní Timor se namísto slibovaného rozkvětu dočkal muslimské indonéské okupace, genocidy a zkázy.

Samozřejmě neospravedlňujeme brutalitu, pokud se jí PIDE dopustila, což vyloučit nelze. Záhadná je především smrt opozičního politika Umberta Delgada na španělsko-portugalských hranicích, který připravoval ozbrojené povstání proti režimu. Represe však nijak nevybočovaly z tehdejší míry obvyklé v demokratických státech, americké CIA a FBI mají na svědomí horší věci než PIDE. Ostatně tyto represe byly zaměřeny především proti komunistům a jejich pomahačům, kteří se vůbec neskrývali s úmyslem svrhnout portugalský režim třeba i ozbrojeným povstáním. To, co předvedly komunistické tajné služby v kriminálech a lágrech bolševických zemí, je s tím, z čeho byla a dodnes je obviňována PIDE, absolutně nesrovnatelné. Koneckonců v Salazarově Portugalsku nebyl nikdo z politických ani jiných důvodů popraven, neboť zákon neznal trest smrti, zatímco v komunistických státech byly rozsudky smrti nad nevinnými lidmi vynášeny jako na běžícím pásu. Co tady porovnávat?

Po válce se PIDE vůbec netěšila zlé pověsti, její představitel se stal dokonce šéfem Interpolu. Po karafiátové revoluci r. 1974 byli někteří z vedoucích funkcionářů PIDE uvězněni a vyšetřováni ze „zločinů proti lidskosti“. A ejhle! Všichni museli být propuštěni, neboť důkazy se nepodařilo najít. Taková jsou fakta.

V Salazarově Portugalsku se nikdo nemusel bát otevřeně mluvit a kritizovat. Nikdo nebyl zatčen proto, že např. v hospodě mluvil proti režimu. Univerzity byly podporovány i přesto, že právě studenti byli nositeli opozičních postojů. Salazar měl jako univerzitní pedagog pro vysoké školy slabost, je známo, že ministry vybíral především z řad svých kolegů, takže jeho vládě se ironicky říkalo „katedrokracie“. Rovněž literatura a umění zažívaly obrovský rozkvět, což přiznal v televizním pořadu i náš spisovatel František Listopad, žijící v Portugalsku a vůbec nepatřící k Salazarovým sympatizantům.

Salazar v r. 1968 spadl ze židle, což mu způsobilo vážný úraz hlavy. Nemohl dále vykonávat funkci premiéra, rezignoval a r. 1970 zemřel. Jeho pohřeb z kláštera jeronymitů v Belému na hřbitov v rodném Vimeiru doprovázely obrovské zástupy lidí. Novým premiérem se stal Marcelo Caetano, také univerzitní profesor. V hrubých rysech zachovával Salazarovu linii, postrádal však jeho jasnozřivost a nekompromisnost. Ustupoval levičákům a liberálům, což se mu nevyplatilo. Stal se r. 1974 obětí karafiátové revoluce, která ho svrhla.

Salazarova éra se stala na dlouhou dobu předmětem mediální i politické démonizace. V zájmu „ozdravování národa“ probíhaly čistky především na školách, kde „pokrokoví“ studenti vyháněli „reakční“ profesory (kdepak jsme to jenom slyšeli?), sekretariáty nepohodlných politických stran přepadaly ozbrojené bojůvky. Tím spíše je přímo zázrakem, že portugalský národ při hlasování o „největším Portugalci“ odmítl tuto optiku a hrdě se přihlásil k Salazarovi. Ukázal, že se za jeho éru rozhodně nestydí. A opravdu není za co se stydět.

Při přípravě článku byly použity práce Jana Jandy, Jana Klímy a Jana Závěšického, dále německá encyklopedie Geschichte auf Arte – Franco und Salazar a další internetové zdroje.


Článok bol prevzatý z časopisu TE DEUM 3/2010, http://www.tedeum.cz/