Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

23. 5. 2010

Sväté Písmo o homosexuáloch

V súvislosti s homosexuálnymi ohavnosťami, ktoré sa mali konať v Bratislave a ktorým bola, vďaka Bohu za to, učinená prietrž a ukázaný jasný odpor, sa vyjadrila „slovenská“ euro-poslankyňa Monika Flašíková-Beňová. Na svojom blogu sa zdôverila, že komunikuje každý deň s Bohom. V rámci tohoto dialógu jej Boh odpovedal, na otázku o homosexuáloch, aby im odkázala, že ich má rád. Rozumej: že ich má rád takých, ako sa chovajú a prezentujú, čiže ako deklarovaných a praktizujúcich sodomitov.
Problém s týmito dialogujúcimi hysterkami je ten, že každé zaškŕkanie v bruchu považujú za hlas Boží. Vo svojej liberálnej a subjektivisticko-protestantskej naivite sa dokážu rozhorčovať nad muslimom, ktorý tiež komunikuje s Bohom (Allahom), pričom ten mu káže vyhubiť všetky liberálky typu pani euro-poslankyne a zároveň robiť to isté v naprostej dôvere vo svoju vyvolenosť a povolanosť načúvať Hlasu Božiemu. Pokora a skromnosť by tu bola namieste, obzvlášť ak človek vykonáva také opovrhnutia hodné povolanie ako je euro-poslanec. Normálny kresťan vie, že sa má držať autority Svätého Písma a Cirkevnej Tradície a nie načúvať vnútorným hlasom, ktoré sú navyše s vyššie uvedenými v rozpore. Komu patria tie hlasy v skutočnosti, aj tie pre mudžahedína aj pre pani Moniku, o tom nemá elementárne oboznámaný kresťan taktiež pochybnosť. Aby to bolo jasné aj kresťanom, ktorí pod pláštikom falošnej humanity a nekresťanského súcitu obhajujú zhovädilosti, tak tu sú citáty zo Sv. Písma, ktoré hovoria jednoznačne a nedajú sa zmanipulovať žiadnou pseudo-sofistikovanouhermeneutikou.

Genesis, kapitola 19

4 Ale skôr, ako si ľahli, mužovia mesta, mužovia Sodomy od chlapca až po starca, celé mesto do posledného chlapa obkolesili dom,
5 vyvolali Lota a povedali mu: "Kde sú mužovia, čo prišli dnes večer k tebe? Priveď ich k nám, aby sme s nimi obcovali!"
6 Tu Lot vyšiel k nim predo dvere, zavrel dvere za sebou
7 a povedal im: "Bratia moji, nože nerobte hriech!
8 Mám dve dcéry, ktoré ešte nepoznali muža. Vyvediem vám ich, robte s nimi, čo sa vám páči. Týmto mužom však nerobte nič také, veď oni sa uchýlili do tieňa mojej strechy!"
9 Oni však volali: "Prac sa preč!" A dodali: "Prišiel sem ako cudzinec a chcel by súdiť. Teraz ti vyvedieme horšie ako tým." Veľmi dorážali na Lota a pokúšali sa vylomiť dvere.
10 Vtedy tí mužovia načiahli ruky, vtiahli Lota dnu a zamkli dvere.
11 Mužov však, veľkých aj malých, čo boli pri vchode do domu, ranili slepotou, takže sa márne namáhali nájsť vchod.
12 Potom mužovia povedali Lotovi: "Ak tu máš nejakého zaťa, syna alebo dcéru a ak niekto z mesta patrí k tebe, vyveď ich preč z tohoto mesta,
13 lebo zničíme toto mesto, pretože je naň veľká žaloba pred Pánom. Pán nás poslal zničiť ho.

Levitikus, kapitola 18

22 Nesmieš nečisto obcovať s mužom tak, ako sa pohlavne obcuje so ženou. To by bola ohavnosť!
23 Nesmieš pohlavne obcovať s nijakým zvieraťom; poškvrnil by si sa tým. Ani žena sa nepostaví zvieraťu, aby sa s ním spojila; to by bola nehanebnosť!
24 Nepoškvrňte sa ani jednou z týchto vecí; veď všetkými týmito vecami sa poškvrňovali národy, ktoré ja vyženiem pred vami.
25 A pretože je poškvrnená aj krajina, ja vypomstím jej zločiny tak, že krajina vyvrhne svojich obyvateľov.
26 Nuž zachovávajte moje ustanovenia a nariadenia a nedopusťte sa nijakej z týchto ohavností, ani domorodci, ani cudzinci, ktorí sa budú medzi vami zdržiavať.
27 lebo všetky tieto ohavné činy robili obyvatelia krajiny, ktorí tam boli pred vami, a preto sa krajina stala nečistou.
28 Nech vás nevyvrhne krajina, keby ste ju poškvrnili, ako vyvrhla národy, ktoré tu boli pred vami.
29 Lebo každý, kto by sa dopustil niektorej z týchto ohavností, osoby, ktoré by to urobili, budú vyhubené spomedzi svojho ľudu.
30 Zachovávajte teda moje nariadenia; nesprávajte sa ohavnými zvykmi, ktoré boli pred vami, aby ste sa nimi nepoškvrnili. Ja, Pán, som váš Boh!"

Levitikus, kapitola 20

13 Kto by spal s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť, musia zomrieť, ich krv bude na nich.

List sv. Pavla Rimanom, kapitola 1

24 Preto ich Boh vydal nečistote podľa žiadostí ich srdca; a tak hanobili svoje vlastné telá
25 tí, čo Božiu pravdu zamenili za lož, uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi, ktorý je zvelebený naveky. Amen.
26 Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam. Ich ženy zamenili prirodzený styk za protiprirodzený.
27 A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi páchali nehanebnosť. Tak si sami na sebe odniesli zaslúženú odplatu za svoje poblúdenie.
28 A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí,
29 plných neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plných závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní,
30 utŕhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov,
31 sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní.
32 Hoci dobre vedia o Božom ustanovení, že tí, čo robia také veci, zasluhujú si smrť, nielen že to sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní.

List sv. Pavla Korinťanom 1, kapitola 6

9 Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci ani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci ani súložníci mužov,
10 ani zlodeji ani chamtivci ani opilci ani utŕhači ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva.

List sv. Pavla Timotejovi 1, kapitola 1

8 Vieme, že zákon je dobrý, ak ho niekto správne používa,
9 pričom vie, že zákon nie je daný pre spravodlivého, ale pre nespravodlivých a nepoddajných, pre bezbožných a hriešnikov, pre zvrhlých a svetákov, pre otcovrahov a matkovrahov, pre vrahov vôbec,
10 pre smilníkov, súložníkov mužov, únoscov, luhárov, krivoprísažníkov a pre čokoľvek iné, čo sa prieči zdravému učeniu,
11 podľa evanjelia o sláve blahoslaveného Boha, ktoré mi bolo zverené.

20. 5. 2010


Akcia proti sodomitom















Dňa 22. mája 2010 sa bude konať akcia na obranu tradičnej rodiny. Stretnutie je o 13:30 pri soche P.O.Hviezdoslava na Hviezdoslavovom námestí. Akciu pod názvom Za tradičnú rodinu! Zastavíme úchylákov! organizuje Ľudová strana - Naše Slovensko.

Ľahostajným zostanú len oči pre plač ako v Španielsku, Portugalsku a Rakúsku.

17. 5. 2010


Pred a po

Branislav Michalka

Tento článok nebude pojednávať o novej a dokonalej (až do vynájdenia ešte dokonalejšej) antikoncepčnej tabletke, aj keď by tomu názov mohol nasvedčovať. Bude sa zaoberať parlamentnými voľbami. Každopádne tento predmet vykazuje, čo do povahy, istú neprehliadnuteľnú podobnosť s chovaním istého typu chlipného seladóna, ktorého vzťah k onej pilulke, čo do vnímania vecí schematikou pohľadu „pred a po“ je veľmi dôverný. Seladón, ktorému pilulka oddane slúži (aj keď si niektoré husičky namýšľajú, že slúži im), stojí vždy pred problémom, ktorý sa dá zhrnúť do tej jednoduchej, priam manichejskej dichotómie „pred a po“.
Cieľ je samozrejme jasný. Problémom zostáva, čo robiť „pred“ a čo robiť „po“. Nejedná sa tu len o časový posun; o to, že niečo bolo predtým a niečo potom. Jedná sa o totálnu zmenu situácie: predtým chcel seladón dosiahnuť zmyslové pôžitky, dej sa čo dej a objekt svojej vášne potreboval ako prostriedok na dosiahnutie ukojenia. Potom sa však situácia mení a nastáva otázka: ako sa zbaviť onoho objektu vášne? Biologické následky onoho kýženého aktu, v tele objektu, odstraňuje pilulkový cyklón, o ktorom je reč vyššie; to je vybavené. Objekt sám sa však nedá len tak beztrestne anihilovať. Treba sa ho zbaviť civilizovane a korektne. K tomu slúžia verbálne omáčky, ktorých receptúry sú staré ako ľudstvo samo. Každopádne objekt nesmie spozorovať, že existuje nejaké „pred a po“, pretože cyklickosť chlipných úvah a skutkov je neúhybná a guličko-ložiskovopevná, ergo objekt môže byť ešte upotrebiteľný, keď sa žiadostivosť znovu dostaví. Je mu teda nutné predviesť divadlo, v ktorom bude objekt hrať rolu večne dobývanej a vysnívanej princeznej. Kto toto dokáže, ten má zabezpečenú priazeň roznežneného pohlavia, kým sa len bude obecné koleso Fortúny a súkromné koleso jeho sprostačiniek otáčať.

Je to také jednoduché a trvalé. Verili by ste, že niektoré seladónske cykly trvajú až štyri roky? A objekt trpezlivo čaká na svojho, niekedy už ošumelého a moľami prežratého seladóna, s očami a ušami dokorán, dychtivo prahnúc po tom, čo mu stará láska bez hrdze a hany znovu zaševelí do uška. Tento štvorročne zacyklený seladón ma samozrejme iné starosti ako myslieť na dobro objektu svojej vášne: musí vymyslieť novú fintu, musí vymyslieť, ako presvedčiť tú ovcu, danú mu za obeť, že na ňu a len na ňu myslel celé tie štyri roky. Ale to by nemal byť problém. Veď už Gustav Le Bon, vo svojom slávnom diele Psychológia davov, prirovnal dav k žene a politika k mužovi, ktorý sa jej túži zmocniť.

Súčasný politický systém je vybudovaný presne na tomto vzťahu. Na vzťahu naivky a seladóna. Tento systém sa rád honosí tým, že nie je paternalistický. To radi veríme. Otcovia v slušných rodinách väčšinou nerobia zo svojich dcér amatérske kurtizány.
Toto cyklické zneucťovanie však nezabraňuje pospolitému ľudu veriť, že volby prinášajú zmenu. Súc oklamaný tisíc krát valí sa znovu k urne v nadšení, že tentokrát sa niečo zmení. Verí seladónovi, ktorý ho odkopne hneď „po“, napriek tomu, že v médiach už dopredu môže počuť a domýšľať sa čo ho čaká.
Politicko-analytické prostitútky totiž s dokonalou drzosťou otvorene v médiach hovoria, že tú alebo onú tému politici nemali otvárať, pretože teraz pred voľbami sú politici závislí na voličoch a tieto problémy treba riešiť až po voľbách. Preložené do normálnej reči: teraz nemôžeme otvorene povedať voličom, že ich pošleme do..., ale musíme sa tváriť, že nám na nich záleží a problém ďalej rozmazávať, čo ale pri témach, ktoré sú nepríjemné Veľkému bratovi v pozadí, nie je vhodné. No čo už, nakoniec to budú musieť nejako uhrať. Len nech je už po tých voľbách.

Áno, všade je znovu reč o parlamentných voľbách, ktoré sa nám plížia i valia, prihovárajú i velia, klaňajú i týčia, podľa toho, akú tvárnosť na seba práve vzali. Budú prosiť, budú hroziť, zaprisahávať i modliť sa, ak už nebude vyhnutia, len aby sme sa s nimi opäť spustili. Veď teraz ide o všetko! Či nepočuješ onen žalostný tlkot politikovho srdca? To po tebe túži, ó občan. Ó, aký si krásny a ty si o tom občan už začínal pochybovať, v domnení, že ti tie štyri roky ubrali na kráse. Načo tá prehnaná sebakritika? Tvoje alabastrovo čisté ruky, hruď Botticelliho Venuše, nôžka sťa z rozprávky o čínskej princeznej Li-pai, oko-studňa i vlas zlatom pradený, či to všetko nie je dostatočnou zárukou, že len na teba môže myslieť každý politik celé tie dlhé, tristné, únavné, asketické štyri roky odriekania? A vôbec, pri všetkom ospevovaní tvojich telesných kladov, ó ľud samovládny, snáď si nemyslíš, že politikovi ide o nejakú krátkodychú prostopášnosť. Tu ide o samotnú DEMOKRÁÁCIU!!! Niečo netelesné, duchovné, mystické!! Ide o TVOJE obecné dobro a chudák politik berie na seba onu nevďačnú úlohu trúda oplodňovateľa, aby mal s tebou krásne dieťa SLOBODU (aj keď pravda, je tu aj tá možnosť cyklónovej pilulky). Čuješ šum hájika volebných urien, klátiacich sa vo vánku angažovaných vetrov a plynov? Jas poludňajšieho slnka tolerancie zove nás v jeho tichú skrýš, kde sladkosť spojenia obaja zakúsime. ROVNOSŤ, SLOBODA, BRATSTVO!

Intermezzo (tesne „po“):

Masa ľudu: „ Čože si taký mrzutý poslanec môj ľúbezný?“
Poslanec: „Nechaj ma, nikto mi nerozumie. Som taký nešťastný.“
Masa ľudu: „Spravila som ti niečo?“
Poslanec: „Ale nie, v podstate si fajn. Dokážeš si užiť a to dnes nevie každý. Vieš sa odviazať a si taká free...Si osobnosť a to si na tebe cením, fakt. Si kúlová...Ale čo ty vieš o živote? Stále by si sa len váľala v tom volebnom hájiku. Zviedla si ma, tak je to, a ja, ako blázon som sa nechal namotať...Ja blázon, kde ja som už mohol teraz byť, čo ja som už mohol dokázať, mohol som podnikať, prednášať na univerzite a zatiaľ...dal som ti všetko...Si krásna, to je pravda, alabastrové ruky atakďalej, ale to nie je predsa všetko, tu treba myslieť na budúcnosť. Čo s nami bude...?
Masa ľudu: „Dúfam, že si nezabudol na svoje sľuby, cítim v sebe nový život...“
Poslanec: „Dúfam, že nie si úzkoprsá a prudérna, to by sme sa museli rozísť.“
Masa ľudu: „Ale...“
Poslanec: „Samozrejme svoje záväzky splním, som predsa čestný muž, ale to chce čas...Robiť veci hr, hr, to sú populistické a krčmové reči...Dám ti zatiaľ takú tabletku a tá ti pomôže...“
Masa ľudu: „Ale nie je to tá „pred a po“, že ?“
Poslanec: „Nie, čo si to o mne myslíš, teraz si ma fakt urazila...Si myslíš, že som nejaký podrazák alebo čo? Vidím, že máš o mne teda ale peknú mienku, len čo je pravda...“
Masa ľudu: „Odpusť, milovaný...“
Poslanec: „Na, tu máš, táto pilulka sa volá Chlieb a hry, je to osvedčené a naprosto bezpečné.“
Masa ľudu: „Ach, som taká šťastná...Už viem čo je to láska“

Čarovná pilulka zabrala a koleso Demokracia sa môže vrtieť ďalej. Televízor bliká, mobil zvoní, supermarket praská vo švíkoch. Každému, kto to myslí s našou vlasťou úprimne, zaiste spadol niekoľkotonový kameň zo srdca. Pravda, zostáva tu ešte úzka skupinka prospechárov a záškodníkov, ktorá to s našou vlasťou a hlavne so širšou euro-vlasťou, nemyslia úprimne. Nechcú pristúpiť na legitímnu hru „pred a po“.

Predpokladajme, čisto hypoteticky, že patríme k tejto skupinke. Napriek husej koži a zimomriavkam hrôzy, ktoré nám naskakujú na chrbte z tejto predstavy, sa pokúsime vcítiť do ich myslenia a doviesť do dôsledkov predstavu, že každoštvorročné orgie nie sú tajomným splynutím duší a danteovským vírom lásky, ale skôr systematickým zhanobovaním bezbrannej masy, ktorá si vo svojom oblúznení nevie a ani nechce predstaviť, že by sa dalo žiť aj inak. Predpokladajme, horibile dictu, že dokonca samotnú bohyňu Demokracie považujú za starú vyčmajdanú rajdu a kuplajdu, ktorá ich svojimi abstraktnými utópiami napálila už toľko krát až hanba pomyslieť. Ako by asi postupoval podobný škodca? Sledujme ho, k prospechu obecnému, aby sme zhatali jeho velezradné komploty.

Aj ten najväčší nepriateľ Všeobecného volebného práva a Demokracie musí uznať, že tieto výdobytky pokroku sú natoľko zakorenené v modernej dobe, až sa jeden musí pýtať: ako sme bez nich mohli celé tie tisícročia žiť? A žili sme vôbec? Alebo len živorili? Nesmieme sa nechať oklamať starým umením, architektúrou, mravmi, ktoré nám prvoplánovo sugerujú pocit modernej úbohosti. Vždy, keď nás prepadne podobná morózna nálada, opakujme si: môžeme voliť, môžeme voliť, môžeme voliť...Tak vyjdeme z tohto duševného súboja starého s novým ako praví víťazi, lebo čo sa už môže vyrovnať slasti z volebnej účasti? Asi máločo.
Ale k veci. Demokracia a Voľby sa zakorenili a ani ten najväčší nepriateľ Pokroku nedúfa, že by sa mu ich podarilo vykoreniť. Týmto smerom teda nebudeme škodcov a zvrhlíkov sledovať, lebo aj keď sa im o tom zaiste po večeroch sníva, sú dostatočne súdni na to, aby vedeli, že to sú len plané sny. Budú teda uvažovať inak. V prvom rade, a to je najjednoduchšie, sa budú snažiť voľby ignorovať. Skrátka budú sa vyhýbať kontaktu so seladónom, aby ich nezneuctil a aby nemuseli konzumovať pilulku Pred a po alias Chlieb a hry. To je elementárne.
Horšie typy sú tie, ktoré sa neuspokoja s ignorovaním, ale šíria okolo seba jed antidemokratickej propagandy, čím narušujú dôveru ľudu vo volené orgány a v Demokraciu samotnú. Poznáme ich na pracoviskách našich závodov a úradov podľa toho, že na internete vyhľadávajú odpudivé stránky, plné nenávisti a netolerancie, zosmiešňujú demokratický systém a kladú záludné otázky, ktoré v konečnom dôsledku podrývajú stabilitu našej širšej vlasti. Ich rodiny sú naplnené týmto hnisom a pučia v nich ložiská nákazy.
Najvyššie štádium zlovoľníka predstavuje typ, ktorý využíva klady Demokracie a Svätej Voľby na jej poškodenie, či dokonca zničenie. Nielen, že sa zúčastňuje rôznych demonštrácií a pochodov s podvratnou náplňou, ale má tú drzosť, že sa dostaví k urne, ktorou pohŕda a vhodí do nej lístok. Aký? Nuž taký, ktorý širšiu vlasť rozčúli a znervóznie. V podstate mu nemusí byť daný politický subjekt ani sympatický, ani s ním nemusí súhlasiť, ani v globále, ani v detailoch, ale predstava, že Rovnosť, Sloboda a Bratstvo budú zúriť mu spôsobuje akýsi tajomný lahodný žiar v útrobách. Títo paraziti na tele Leviathana modernity sú najhorší.

Voľby sa nám blížia. Nastal čas dvorenia, čas sľubovania vernosti a lásky. A čas piluliek. Nech sa už rozhodne každý ako chce, len jedno memento by sa malo vznášať nad našimi hlavami: keď už bude „po“, tak sa netvárme prekvapene ako idioti, pretože predstava človeka veriaceho politikovi pred voľbami má v sebe niečo boľavé, čo spôsobuje kŕče vesmírnym sféram a v temnotách hviezd vyvoláva tajomné zúfalé zavýjanie nekonečna.

12. 5. 2010


Pochod na ochranu rodiny


Dňa 15. mája 2010 sa uskutoční v Bratislave Pochod na ochranu rodiny a zvrchovanosti výchovy detí. Združenie pre ochranu rodiny pozýva všetkých kresťanov na pokojnú demonštráciu za prijatie legislatívy na ochranu manželstva, rodiny a zvrchovanosti výchovy detí pred morálnym rozkladom, ktorý prichádza skrze propagáciu homosexuality a iných morálnych zvráteností.

Demonštrácia sa bude konať na Námestí SNP o 15:00 hodine.

Vyzývame všetkých katolíckych kresťanov, aby sa postavili proti snahám sodomitských zvrátencov, vedúcim k ohrozeniu náboženstva, morálky, rodiny, ako aj samotných základov zdravej ľudskej spoločnosti.

10. 5. 2010


Nacionalismus Charlese Maurrase

Jacek Bartyzel (Łódź)

Jak je všeobecně známo, Maurrasova politická doktrína je pozitivně sama o sobě definována ne jako roajalistická, nýbrž jako nacionalistická, přičemž roajalismus je „pouze“ jejím logickým vyústěním a završením, což se také odráží v doplnění slova nacionalismus adjektivem „integrální“. Jedná se zajisté o novum v dějinách kontrarevoluční a monarchistické myšlenky, zvláště, že nacionalismus byl svými stoupenci i odpůrci spojován spíše s revolučním táborem, a přinejmenším s romanticky zabarveným liberalismem.[1] Pro kontrarevoluční státníky, jakým byl například kancléř Metternich, byl nacionalismus synonymem liberálně-revolučního zla rozkládajícího tradiční řád. Již z tohoto pohledu se musí osobnost Charlese Maurrase jevit jako přelomová v dějinách Kontrarevoluce, která se díky tomu dělí na dvě fáze: předmaurrasovskou antinacionalistickou a pomaurrasovskou nacionalistickou. Na druhou stranu, i tato intelektuální „reforma“ Konrarevulece postupovala ve dvou směrech: „nacionalisací“ monarchismu, jakož i „roajalisací“ nacionalismu. Výše zmíněné skutečnosti si vyžadují podrobnější rozbor povahy maurrasovského nacionalismu. Základní pravidla nacionalistické doktríny byla stanovena již v čtyřbodovém manifestu Action Française z 15. listopadu 1899:
1. Nejdůležitější potřebou jedince je život ve společnosti: vše co společnost ohrožuje, obsahuje v sobě nebezpečí pro existenci individua.
2. Ze všech společenských forem, které jsou vlastní lidskému druhu, je pouze národnost jediná celistvá, nejtrvalejší a nejbohatší. Od dob, kdy zaniklo starožitné společenství známé ve Středověku pod názvem Křesťanstvo (Chrétienté), kteréžto bylo pokračováním římského světa, se národnost stala fundamentální a absolutní podmínkou lidstva. Mezinárodní vztahy v oblasti politiky, morálky a intelektu jsou navazovány skrze národy. Jestliže tedy národy stanoví nejdůležitější, nejvyšší a nejsubtilnější druh hospodářské a duchovní spolupráce ve světě, pak se musí rovněž domlouvat a bránit před nebezpečím, které by mohlo mít za následek úpadek civilizace. Nacionalismus tudíž není pouhým pocitem; je to zcela racionální a konkrétní závazek.
3. Mezi Francouzy, občany státu zjevně zrazovaného okupujícími a trhajícími jej frakcemi, mají být všechny problémy dneška, všechny politické otázky řešeny vzhledem k národu. Přirozené společenské vrstvy se musí spojit kolem společného národního jmenovatele. Bez ohledu na politické, náboženské a hospodářské zájmy se musí s veškerou silou a hloubkou řídit jejich francouzskou „vírou“.
4. Povinností Francouzů, kteří si tyto skutečnosti uvědomují, je jejich dnešní veřejné zformulování, aby se tím ozřejmily tyto pravdy zaslepeným a lehkomyslným spoluobčanům.[2]
Z výše citovaných vět vyplývá několik důležitých závěrů, co se nacionalismu v podání Action Française týče. Zaprvé, je evidentní, že společensko-kulturní fenomén národa zde není nějakým „odvěkým“ principiem bytí, ale jevem historickým, který nastal v určité fázi dějin lidstva a to jako nutný důsledek rozkladu plnější existenční formy společnosti, kterou byla středověká křesťansko-římská civilizace. Již tento předpoklad impregnuje v základech maurrasovský nacionalismus proti partikularismu a „rouhání“ etnosu, přičemž jej uvádí v soulad s universalismem takové civilizace, jež se nebojí národnostních růzností ve svém okolí a nesnaží se „bránit“ jednotu nivelizací těchto odlišností. Náš patriotismus – vysvětloval Maurras ve svém dopise Svatému Otci Piu X. – není duchem strany; není to těsný nacionalismus, nýbrž evropský a planetární cit vzhledem k dobru všech národů.[3] Ba co víc, jestliže našim národním jménem je >>Francouzství<<, pak naším civilizačním jménem je >>Latinství<< /Latinité/. Intelektuálně, morálně, v jisté rovině je vlast společenstvím všech latinských duší, všech národů římských, a v širším slova smyslu, přesto stejně právovitým a nutným, všech katolických srdcí. (…) Francouzský národ bez pochyby a nepřetržitě zachovává řád a rozvíjí francouzského ducha; ale onen duch vděčí za svou existenci katolickému universalismu. Katolicismu vznešenému,, obecnému, neměnnému.[4] Vše, co není římsko-katolické, je cizí, „barbarské“ – jako například germánství, které pevnou obručí spojuje saského pohana Arminia s tvůrcem protestantismu Lutherem.[5]
Ne náhodou se Maurras vysmíval (šovinistickému, a původem protestantskému) nacionalismu, který nenávidí „papeženství“, protože v papežích spatřuje „Italy“.[6] Pro někoho, kdo si pod pojmem nacionalismus představuje doktrínu „xenofóbní uzavřenosti“ a „nenávisti všeho cizího“, musí znít překvapivě (nebo nepohodlně) neustálá Maurrasova chvála na „kosmopolitní“ římský mír (Pax Romana) a na „Křesťanskou republiku“ v dobách středověku, která jde ještě dál tvrzením, že středověká Christianitas byla nejlepšími „Spojenými evropskými státy“: Kdysi v západní Evropě bývala Křesťanská republika, která vytvořila svého druhu dočasnou jednotu. Tato jednota byla Lutherem zničena. Od tohoto rozštěpení se národ stal jediným společenským okruhem, ve kterém může člověk afirmovat své člověčenství.[7]
Poslední věta poukazuje na další neméně důležitou skutečnost: že národnost se v ničem neprotiví universalismu, právě naopak, je jedinou, po novodobém „velkém schismatu“ protestantismu, cestou záchrany římsko-katolického odkazu. Jinak řečeno: právě národy jsou „dalším pokračováním“ universální civilizace, která by bez nich zanikla, stejně tak jako její předchůdkyně. Kdo tedy chce vytvářet jednotu a zároveň přehlížet národní různorodost, „uniknout“ před latinismem, ten je falešným či naivním a lehkomyslným universalistou, neboť podřezává jediné živé a kvetoucí větve latinského kmene, jež by bez nich již dávno ztrouchnivěl. V konsekvenci ontologického a historického prvenství universalismu není národ, v podání maurrasovské doktríny, metafyzickým absolutnem ani „bohem“, nanejvýše – jak říkali ve starověku – „krásnou bohyní“ (déesse). Národ ovšem v očích nacionalisty zaujímá přední místo, avšak ne v obecném uspořádání dober, nýbrž pouze v hierarchii politických idejí. Je tomu tak, protože je ze všech dočasných skutečností „nejmocnějším“, to znamená nejlépe zakořeněný v realitě. Na primát národu je nutné dívat se ne „z hora“ nýbrž „z dola“, jedná se o to, že národ je nadpartikulární existencí vynášející se nad přirozené skupiny (společenské vrstvy), přičemž však nad nimi rozprostírá svůj „ochranný deštník“ proti umělým a ve své podstatně protinárodním skupinám; tj. stranám. Z tohoto pohledu je nacionalismus synonymem organického a společenského pořádku, jakož i národní solidarity; jeho předmět, tedy národ, skutečností „realční“, ve které se zbíhají všechny intersubjektivní a meziskupinové vazby. To znamená, že „organicky“ chápaný národ nemůže být výtvorem něčí vůle – což zneplatňuje demokratický voluntarismus: Žádný z historických výtvorů není tak umělý, jako národnost.[8] Národ je dílem Dějin, a tím Přírody, neboť dějiny jsou historií lidského druhu, který je vybaven stálou a neměnnou přirozeností, přirozeností společenskou: Vlast je společností přirozenou, nebo – což je v podstatě to samé – historickou.[9] Všechny výše zmíněné skutečnosti: primát římsko-křesťanského universalismu, hierarchické ordo v životě národní společnosti, dějinnost a přirozenost národa, staví maurrasovský nacionalismus do ostrého protikladu k šovinistickému, bezbožnickému a demokratickému nacionalismu jakobínů. Maurras zavedl pro tento lži-nacionalismus důležitý a trefný termín: „nacionalitarismus“, což je průnikem slov: „nacionalismus“ a „totalitarismus“. Podstatou jím odmítané nacionalitaristické ideje je nivelizace spočívající ve snaze unifikace národa a národů všeobecně, přičemž způsobem pro dosažení prvního cíle je revoluce uvnitř státu, pro dosažení druhého zas revoluční válka. Více než stoletá zkušenost s obojím však ukazuje, že státní tvor zrozený jakobínskou nacionalitaristickou ideou vzal na sebe nakonec „demoplutokratickou“ podobu, proto je nanejvýš nutné postavit proti falešnému nacionalismu nacionalismus opravdový, který dokáže, že zlo „lidových“ vlád není původu nacionalistického, nýbrž výsledkem vnucení národům ideje rovnosti.[10] Důležité svědectví o distancování se Ch. Maurrase od „náboženství Vlasti“, jež vyznávali „patrioti roku II“ z tábora Marseillaisy, přináší Henri Massis. Na zakládajícím sjezdu Studentů francouzské akce měl Maurras pronést: Kult vlasti je úctou k náboženství země otců; kult národa je úctou k náboženství jejich krve. Ale „národ“ není slovem revolučním. „K chvále národa“ – takto pojmenoval svůj projev na inauguračním zasedání Francouzské akademie Bossuet. Slovo „patriotismus“ se lépe hodí k Dérouledeovi, protože se zasazuje o získání země. Oproti tomu slovo „nacionalismus“ vyhovuje Barresovi a mně, neboť my se zavazujeme bránit lid, jeho díla, jeho umění, každého jím vytvořeného a nepřáteli ohroženého dobra.[11] Patriotismus obohacený nacionalismem by se měl stavit za obnovení historické Francie, čili „federace republik“ seskupených kolem „krále-federátora“, a snažit se co nejrychleji zbavit právního abstraktivismu a byrokracie, tak drahé všem demokratům. Teprve tehdy v celé své kráse rozkvetou a naleznou své substanciální naplnění regionalistické ideje Mistralovi i ideje provensálského félibrige,[12] alsasko-lotrinského východu Barresova, bretoňské renesance Le Gofficovi a ostatních historických provincií staré Francie.[13] Pojem vlasti je tedy v maurrasovském pojímání naplněn konkrétnem, osobní a dějinnou realitou, což jasně stojí v protikladu k, od tradic odtrženému, „patriotismu“ jakobínů: Vlast to jsou pole, ploty, věže a domy; to jsou oltáře a hroby; to jsou živí lidé, otcové, matky a bratři, děti, jež si hrají v zahradách, zemědělci, kteří sejí pšenici, zahradníci, kteří pěstují růže, prodavači, řemeslníci, dělníci, vojáci; nic na světě není více konkrétní.[14] Již samo toto krásné rozlišení poukazující na bohatství národního života vylučuje ponuré jakobitské rovnostářství, které zarytě ničí veškeré nerovnosti a „anomálie“. Národ není seskupením „stejných“ jedinců, proto může nabídnout něco daleko cennějšího než „rovnost“, může nabídnout opravdové bratrství – takové, jež existuje v rodině: Vlast je svazkem rodin, svazek vzniklý v dějinách a prostoru, jeho princip odmítá zásadu rovnosti jednotlivců, ale zakládá opravdové, hluboké bratrství, bratrství uznané zákony, utvrzené obyčeji...[15] Tento svazek rovněž zakládá na přirozený řád sebeidentifikace člověka, který v případě Maurrase vypadá následovně: Jsem z Martigues a jsem Provensálcem. Jsem Francouzem. Jsem Římanem, jsem člověkem.[16]

Postoj vůči fašismu a nacismu

Stejné příčiny, které nutí rozlišovat tradicionalistický nacionalismus od jakobínského „nacionalitarismu“, jsou rovněž důvodem, proč je nezbytná distinkce mezi prvním a fašismem či jinými národně-revolučními směry, zejména nacismem. S tím souhlasí i poctiví demoliberální historici; například E. Weber použil při srovnávání těchto směrů velmi trefnou formulaci, že před fascinací totalitarismem zachránil Francouzskou Akci „akademický purismus“.[17] Když je řeč o vztahu maurrasovské doktríny k fašismu (-ům), pak je zapotřebí brát zřetel k jeho historickému vývoji. Bude zřejmé, že tento vztah podléhal mnoha fluktuacím, a to v závislosti na tom, zda byla zdůrazňována „pravicová“ nebo „levicová“ „prométheovská“ povaha fašismu (-ů). Tyto relace je rovněž nutné nahlížet ve vztahu ke každému fašismu zvlášť – v tomto případě zejména k:
a) fašismu italskému; b) rodilému (francouzskému) fašismu a c) německému nacionálnímu socialismu.
Během dvaceti let trvání fašistického režimu v Itálii bylo možné si na stránkách „L`Action Française“ přečíst mnoho výpovědí na toto téma, a to od nadšených až po kritické, ale vždy z pohledu francouzského nacionalismu vnímajícího sebe sama jako myšlenku „starší“ a plnější. Při hodnocení hrály hlavní roli převážně dvě kriteria: zájem Francie a schopnost (nebo ne) fašismu uvědomovat si hodnoty latinské civilizace. Druhým, například, byla motivovaná nejdalekosáhlejší proitalská iniciativa, která vyústila do podoby, H. Massisem vypracovaného, Manifestu francouzských intelektuálů na obranu Západu a míru v Evropě podporujícího intervenci Itálie v Habeši, jež byla brána jako střet v kategoriích civilizace: latinismu s barbarstvím, „Okcidentu“ s „Orientem“.[18] Ve 30. letech vznikla idea politického „latinského bloku“, tj. románských katolických států s autoritativním zřízením, týkala se samozřejmě také fašistické Itálie, přestože zárukou její tradicionalistické podoby mohly být v očích maurrasovců teprve jim ideově bližší: Salazarovo Portugalsko a Francovo Španělsko. K její realizaci by však muselo dojít až po likvidaci zednářského demokratické režimu ve Francii. Vláda Mussoliniho a jeho „černých košilí“ získala uznání Action Française za potlačení anarchie a zažehnání hrozby komunistického převratu, za likvidaci stranicko-parlamentního systému při zachování monarchie a uzavření dohody s Vatikánem, jež ukončila anormální válku státu s Církví. Od počátku si však francouzští nacionalisté uvědomovali rozdíly, které je dělí od fašistů, zejména fašistický centralismus a etatismus, dvě nejnegativnější vlastnosti spojené s dědictvím Revoluce a Republiky. „Lakmusovým papírkem“ vztahu maurrasovců k Mussoliniho režimu byla neochvějně otázka monarchie: fašismus může být pouze sluhou monarchie, jeho role skončí upevněním dědického trůnu.[19] Bezpochyby byly Francouzské akci bližší italští nacionalisté-monarchisté v čele s Enrico Corradinim a Luigim Federzonim, se kterými udržovali živé kontakty; čím více sílila totalizace italského systému, tím více k němu slábly sympatie maurrasovců,[20] ty vychladly docela, když se Mussolini v zahraničně politických otázkách postavil jasně na německou stranu. Jednoznačně negativní byl vztah Action Française k hitlerovskému režimu, přičemž se zde proplétaly důvody ideologické s geopolitickými: jedním z rysů doktríny francouzského nacionalismu byla přeci „od vždy“ antiněmeckost. Už na přelomu dubna a května 1930 otiskla „L`Action Française“ tři obsáhlé články varující před nebezpečím, které hrozí, získá-li moc v Německu nacistická strana, vyplnění tohoto varování považoval Maurras za důsledek pacifisticko-dohodové politiky ministra A. Brianda. V komentáři k převzetí kancléřského úřadu Hitlerem nazval Léon Daudet vůdce národních socialistů bez okolků „šéfem bandy“ a varoval, že ten „za nepřítomnosti korunního prince, se svým bojovným či přímo válečným programem, v čele sedmdesátimiliónového národa toužícího po pomstě, není neškodný, jak by si všichni přáli“.[21] Spolupracující s Akcí redaktor „Je suis partout“ Pierre Gaxotte bil rovněž na poplach: Třetí říše je nebezpečím pro Francii: musíme být silní, předvídaví, ozbrojení.[22] Francouzské fašisty, jakými byl například Marcel Bucard, demaskoval deník Akce jako německé „agenty-provokatéry“, a když René Jolivet navrhoval na stránkách „Savez-vous“ (v čísle věnovaném Hitlerovi) francouzsko-německo-italské spojenectví, Maurras ostře odpověděl: Stop! Francie je na to příliš slabá a neodolala by dominanci takových spojenců.[23] V hitlerovské ideologii vyvolávaly největší odpor nacionalistů její biologicko-rasistické závěry, vyplývající ze „společenského darwinismu“. Komentujíc norimberské zákony Maurras napsal: Rasistická předsevzetí jsou zajisté čistým šílenstvím a slepou uličkou,[24] a ještě před nástupem Hitlera k moci rozpoznal národně-socialistický projekt jako „tyranské zřízení“, které exaltuje náboženským a metafyzickým způsobem „abstraktní vůli národa“, což připomíná jakobínský stát a stojí v naprostém rozporu proti životodárnému realismu francouzského nacionalismu.[25] Nejpronikavější kritiku fašistického pseudonacionalistického rasismu má na svědomí maurrasovec mladého pokolení – Thierry Maulinuer (1909 – 1985). Naznačil, že Francouzská akce nemůže přijmout ani fašistickou ani nacistickou koncepci, protože první znamená „zbožštění“ Státu a druhá Rasy, jedno i druhé je francouzskému nacionalismu cizí: Rasismus a etatismus mohou vyhovovat pouze mrzáckým společnostem. Společnost, ve které civilizace dosáhla nevídaného vrcholu vyspělosti, se nemůže s takovýmito pojmy spokojit; věnujíce se hodnotám více aristokratickým nemůže hledat oporu v primitivních náboženstvích, jejichž duchovní nuzota nemá sobě rovných co do škodlivosti a jalovosti. Proti etatismu a rasismu staví nacionalismus jediný možný způsob záchrany skutečných hodnot, neboť je jediným společným základem schopným udržovat v rovnováze tajemství a abstrakci.[26] Zvláště aristokratismus, odpor k apologii revolučního teroru[27] a odmítnutí „primitivních náboženství“ rasismu a etatismu, byly důvodem zklamání těch francouzských fašistů (P. Drieu La Rochelle, R. Brasillach, L. Rebatet), kteří začínali jako členové Ligy AF a později s ní přerušili kontakty, aby mohli přejít k „přímé akci“ (nebo spíše povídání o ní). Tou měrou, jakou budou mladí francouzští fašisté bleskově evolučně přecházet od nacionalismu k fašistickému „internacionalismu“ a socialismu, budou mladí maurrasovci schopni připouštět útoky na mýty, kterým jejich vrstevníci a dávní kamarádi začali podléhat: Fabregues na „materialistickou mystiku“ nacismu, Jean Le Marchand na „krajní xenofóbii“ maloměšťanstva, Maulnier na rasistický antisemitismus a excitaci revoluční frazeologií. Na otázku, zda věří v revoluci ve Francii, Maulnier odpověděl: Ale ano, věříme, ovšem ne v revoluci hlučnou, ukřičenou, destruktivní. My věříme v... revoluci Ducha![28] Proti romantickému fašistickému „zápalu“ staví Maulnier a jiní Maurrasovi les fideles racionální trvání na doktríně (Doktrína je naší politickou pravdou...), s požadavkem, aby francouzská mládež především zachovávala tradice, to znamená opět odkrývala bohatství francouzského života v jeho intelektuálních, morálních a duchovních hodnotách.[29] V cyklu článků pojmenovaném Francie, válka a mír (La France, la guerre et la paix) zveřejněném v roce 1942, jehož bezprostředním cílem bylo zdůraznit rozdíly mezi přístupem zastánců Pétaina a „kolaborujících ultras“, Maulnier prosazoval, že záchrana Francie vyžaduje odmítnout importované ideologické mýty fašismu a národního socialismu, rasismus a antisemitismus. Francie potřebuje vlastní skutečnou národní revoluci, a národní revoluce vedená podle zahraničních receptů si sama sobě protiřečí.[30] Ještě před válkou si Maulnier povšiml, že fašismus je logickým vyústěním demokratických principů a suverenity mas. Idea, podle které je vláda legitimizována davem lidí, ospravedlňuje veškeré represivní prostředky a celkově podřizuje jednotlivce kolektivu. Fašismus, zplozený demokracií, zůstává i nadále demokratický v tom ohledu, že nabízí náhražku svobody participací individua na kolektivní suverenitě, až k úplnému zániku osobnosti, která se rozplyne v totalitním Státě. Na rozdíl od nacionalismu, fašismus pouze předstírá možnost vítězství nad demoliberální anarchií, neboť místo pořádku nastoluje teror, místo disciplíny násilí, místo hierarchie revoluci. Skutečný pořádek a opravdová hierarchie nemohou nikdy vzniknout kolem charismatického „vůdce“, ale pouze jen kolem krále a aristokracie na základě tradičních hodnot.[31] Francouzskému nacionalismu nehrozilo „nacionalitární“ pokřivení, neboť nebyl (a nikdy být nechtěl) ideologií neb „světským náboženstvím“; byl „pouze“ metodou – metodou, podle níž si opravdový občan uspořádá své city, své zájmy a své názory na dobro Vlasti. (Nacionalista) ví, že Vlast je konečným důvodem jeho bytí a existence spoluobčanů. (...) A opačně: veškeré politické otázky, které nejsou řešeny z pohledu základních zájmů Vlasti, jsou v jeho očích problémy nedostatečně řešenými. Nacionalismus proto vyžaduje, aby všechny pojednávané otázky byly vztahovány vůči společnému zájmu národa.[32] Avšak nejvýraznějším faktorem, jež odlišuje maurrasovský nacionalismus od „postrevolučních“ liberálních a romantických nacionalismů XIX. století, je jeho stricte „státní“ charakter; v tomto ohledu je Maurras právoplatným dědicem kontrarevoluční tradice hraběte de Maistre. Jeho ideje mají také své ohnisko v myšlence Státu, jeho celistvosti, jeho síly a hrozících mu – zvláště ze strany různých ideologií – nebezpečenství. Právě stát je ručitelem pořádku a hierarchie, bez něho se národ nemůže přirozeně vyvíjet, to vyžaduje, aby se ve vedení státu koncentrovala jediná suverénní vůle. V tomto smyslu maurrasův „státní“ nacionalismus znamenal překročení pozůstatků demokraticko-revolučního chápání národa v Barresově nacionalismu, který připouštěl – halíce do metafory „plody různých sezón“ – koexistenci různých politických tradicí: roajalistické, republikánské a césaristické. Maurras, s určitostí, daleko realističtěji vnímal, že, jestliže se individuální vůle skryté za těmito tradicemi počnou objektivizovat, čili fakticky mezi sebou bojovat, podlehne společné dobro (stát) destrukci. Proto se nacionalismus prosazovaný Maurrasem musí nadobro rozloučit s demokraticko-liberální teorií „suverenity národa“: národ je cílem státu a předmětem jeho zájmu, ale není, a být nemůže, jeho vládcem. Je nutné, aby stát byl na národu nezávislý, protože stát je jeho tvůrcem, který jej chrání a zajišťuje mu přežití – často proti sobě samému.[33] Maurras v sobě nemá nic z „národního-demokrata“ a jeho nacionalismus je skrznaskrz antidemokratický, neboť národ je podle něj vytvářen státem, jež jej předchází, a ne naopak. Toliko díky státu a jeho od přirozenosti „vertikální“ organizaci nehrozí národu, aby se přeměnil na beztvarou a neuspořádanou masu. Stát vnáší do lidských záležitostí řád, rozděluje funkce, vytváří národní jednotu, ve které vznikají homogenické a zároveň rozlišné, co do pozice a funkce, skupiny, jež podřízené společenství vytvářejí národ.[34] Každá z těchto skupin má svojí výjimečnou a neopakovatelnou roli, každá je tudíž krásná, šlechetná a činná; veškeré tyto funkce podřizují jednotlivce i skupiny jejich poslání; výsledkem je pořádek, který je přínosem dobra a života pro národ, jakož i skutečný pokrok, který má svůj základ v nerovnosti. (...) Organizace státu rozvíjí kvalitu a umenšuje kvantitu.[35] „Teoréma“ opravdového nacionalismu zní tedy následujíce: zárukou národa je stát organický, hierarchický a vedený na národu nezávislou vládou.


[1] Obecně se to týká všech romanticko-liberálních (a „národněosvobozeneckých“) hnutí v Evropě, ale nejzářnějším příkladem této symbiózy s velice exaltovaným nacionalismem je italský „neogwelfismus“ doby Risorgimenta.
[2] „La Revue d`Action Française“ 15. XI 1899
[3] Dopis připojený k L`Action Française et la Religion catholique (1913), v La Démocratie religieuse, Paříž 1921 str. 530
[4] Ch. Maurras, La Politique religieuse (1912), v La Démocratie religieuse, Paříž 1921 str. 340
[5] Ch. Maurras, La Politique religieuse (1912), v La Démocratie religieuse, Paříž 1921 str. 341-342
[6] Ch. Maurras, La Politique religieuse (1912), v La Démocratie religieuse, Paříž 1921 str. 340
[7] „Aspects de la France“ 26. IX 1952
[8] Ch. Maurras, Votre bel aujour`hui (v:) Ouvres capitales. Paříž 1973, str. 238
[9] Ch. Maurras, La Patrie (v:) Ouvres capitales. Paříž 1973, str. 238
[10] Ch. Maurras, Votre bel aujour`hui (v:) Ouvres capitales. Paříž 1973, str. 238
[11] Viz H. Massis, Maurras et notre temps. T. I. Paříž 1951, str. 121 (Jiný polemický pohled na „nacionalitaristickou“ myšlenku prezentoval Maurasův žák Thierry Maulnier, který proti demokratickému a jakobínskému nacionalismu stavěl nacionalismus individuální a empirický, zohledňující korporativně-stavovské uspořádání společnosti. Viz Inquiétude des partis, „Courrier Royal“ 16 XI 1935).
[12] tj. okcitánského jazyka (staroprovenálského)
[13] Viz Ch. Maurras, Petit manuel de l`Enquete sur la Monarchie. Paříž 1928, str. 127.
[14] Ch. Maurras, Votre bel aujour`hui (v:) Ouvres capitales. Paříž 1973, str. 62
[15] Ch. Maurras, La Patrie (v:) Ouvres capitales. Paříž 1973, str. 264
[16] Citát z: M. de Roux, Charles Maurras et le nationalisme de l`ˇAction Française. Paříž 1928, str. 218.
[17] Viz E. Weber, L`Action Française (traduit de l`anglais de Michel Chrestien). Paříž 1985(2), str. 578
[18] Mezi více než 850 signatáři byli (mimo členů Ligy AF) například: kardinál Baudrillart, Maurice Maeterlinck, Henri de Régnier, Camille Mauclair, Henri Ghéon, Henry Bordeaux, Abel Bonnard, René Benjamin, Marcel Aymé, Pierre Drieu La Rochelle, Robert Brasillach, Henri Béraud, Horace de Carbuccia, André Suares, Maurice Denis a Gabriel Marcel.
[19] Citát z : J. Plumyene, R. Lasierra, Les fascismes français 1923-1963. Příž 1963, str. 16.
[20] I to bylo jistě důvodem odchodu z Akce její nejvíce profašistického ideologa, syndikalisty George Valoise, jehož později samostatná činnost nacionalistům odhalila radikální levicový potenciál fašistické doktríny.
[21] Citát z: J. Eisler, Od monarchizmu do faszizmu. Koncepcje polityczno-społeczne prawicy francuskiej 1918-1940. Varšava 1987.
[22] „Je suis partout“ 18. III 1933
[23] „Savez-vous“ 5. IV 1936; „L`Action Française“ 6. IV 1936.
[24] „L`Action Française“ 15. VII 1936 („Certifikát“ antirasismu vystavil Maurrasovi také Jacques Maritain viz Une opinion sur Charles Maurras et le devoir des catholiques. Paříž 1926, str. 69, M. de Roux přímo tvrdí, že Maurras považoval tvůrce rasistické teorie A. de Gobineaua za svého ideologického a osobního nepřítele).
[25] „L`Action Française“ 27. IX 1933
[26] „L`Action Française“ 30. III 1933
[27] Jeden příklad za všechny – Známý kunsthistorik Maurice Blanchot, který přešel od doktríny Action Française k fašismu a později ke komunismu, považoval terorismus za metodu „veřejné záchrany“: „Nejsme ti, kdož se snaží vyhnout revoluci, ani pokrytci hlásajícími pokojnou nebo duchovní revoluci. (...) Revoluce je nezbytná.“ (citát z: E. Weber, L`Action Française (traduit de l`anglais de Michel Chrestien). Paříž 1985(2), str. 561
[28] E. Weber, L`Action Française (traduit de l`anglais de Michel Chrestien). Paříž 1985(2), str. 562
[29] E. Weber, L`Action Française (traduit de l`anglais de Michel Chrestien). Paříž 1985(2), str. 562
[30] E. Weber, L`Action Française (traduit de l`anglais de Michel Chrestien). Paříž 1985(2), str. 563
[31] E. Weber, L`Action Française (traduit de l`anglais de Michel Chrestien). Paříž 1985(2), str. 564
[32] Ch. Maurras, Mes idées politiques. Paříž 1937, str. 277.
[33] Viz M.-M. Martin, Histoire de l`Unité française, str. 387, citát z: J. Ploncard, Doctrines du nationalisme. Paříž 1978 /2/ str. 76.
[34] Ch. Maurras, Votre bel aujour`hui (v:) Ouvres capitales. Paříž 1973, str. 290
[35] Ch. Maurras, Mes idées politiques. Paříž 1937, str. 290.
Ars liturgica

Od 15. mája 2010 (Noc múzeí a galérií 2010) bude v Klenotnici sprístupnená výstava organizovaná v rámci Roka kresťanskej kultúry 2010. Výstava ARS LITURGICA - Zlatníctvo v službách liturgie bude reprezentatívnym výberom liturgických predmetov a umeleckého remesla, výlučne z drahých kovov, ktoré používala Cirkev na území Slovenska od 15. do 20. storočia. Výstava potrvá do 30. 4. 2011. V jedinečnej príležitosti sa návštevníkom predstaví reprezentatívny výber liturgického umenia – liturgických predmetov a umeleckého remesla, výlučne z drahých kovov, používaných na území Slovenska v časovom horizonte od 15. storočia po súčasnosť. Tvorí ho približne 95 sakrálnych klenotov používaných pri liturgii.

2. 5. 2010

Na troskách vzdušných zámkov

Branislav Michalka

Udalosti posledného polroka ukázali s naprostou bezohľadnosťou reality, na akých sypkých pieskoch boli v Cirkvi budované okázalé reformy po II. vatikánskom koncile. Nie preto, že by sme verili bučaniu žurnalistického stáda, ktoré nám maľuje za každou sutanou rafinovaného pedofila, aj keď vďaka liberálnemu šialenstvu a benevolencii v klére bude určite klika homosexuálov a pederastov početná a silná, ale preto, že celá koncepcia pastorácie a života Cirkvi, ako nám bola prezentovaná od roku 1962 sa ukázala byť mylná, nefunkčná a v konečnom dôsledku sebevražedná. Ak by sme hľadeli na súčasné pozície Cirkvi očami svetskej stratégie, spoliehajúcej sa na uvážlivú ekonómiu svojich síl, tak by sme s kľudom a rezignáciou mohli zvinúť zástavy a odtrúbiť kapituláciu. Snáď žiadna organizácia na svete neurobila toľko usilovnej práce na poli sebazničenia, ako práve Cirkev za posledných 40 rokov. Len prísľub jej Božského zakladateľa nás ponecháva v nádeji, že „ brány pekelné ju nepremôžu“. Každopádne sen o rozkvete Cirkvi, tak ako ho snívali od šesdesiatych rokov generácie odpútaných Prométheov z radov kléru aj laikov, je zdá sa nenávratne preč. Sladký je svet voľnomyšlienkárskej pomsty. Čo môže byť diablovi milšie a zábavnejšie, ako obviniť Cirkev z nemravnosti a zvrhlosti. Obvinenia z tmárstva a mravnej rigídnosti by len potvrdzovali rolu, ktorú si Cirkev pre seba vyhradila, ale pederastia? A tak aby nebol zábavy koniec: ľavicovo-liberálni propagátori pedofílie naháňajú a odsudzujú svojich súputníkov, ktorých si vycvičili v Cirkvi. To je aggiornamento o akom sa nám ani nesnívalo.

Zaslepenosť katolíckych más, ohlúpnutých sľubovaným aggiornamentom, ide tak ďaleko, že už ani nie sú schopné uvedomiť si hĺbku marazmu a patovosť situácie, v ktorej sa Cirkev ocitla. Keď sa teraz snažia vytýčiť nejakú, veľmi hmlistú, strategickú líniu obrany proti útokom, tak sa utešujú analógiami z minulosti, žijúc v klamlivej predstave akoby Cirkev súčasnosti bola tou istou pevnosťou obliehanou neprajným Svetom, ako tomu bolo v minulosti. Predstavu, ktorú nenávideli a chceli zničiť, sa teraz snažia vzkriesiť a postaviť na nohy, v naprosto zmätenej schizofrénii. Realita je však dokonale odlišná. 40 rokov sebadeštrukcie a vnútorného boja proti tzv. triumfalizmu, čo preložené z newspeaku do jazyka normálnych ľudí, znamená proti pravovernosti, proti hierarchii, proti tradícii a za bláznivý ekumenizmus ála stretnutia v Asissi, za liturgické experimenty a za infantilitu v pastorácii, to všetko natoľko oslabilo pozície samotného kléru, že teraz keď by potreboval aktívnych zastáncov, tak ich nemá kde zohnať. A nakoniec, kto by ich mal vlastne obhajovať keď s „triumfalizmom“ sme sa už vysporiadali? Čo iné ako triumfalizmus a presvedčenie o výlučnosti katolíckej viery, by mohlo niekoho motivovať aby obhajoval klérus, ktorý, čo si budeme nahovárať, nebol ideálny nikdy a dnes už vôbec nie. Len vedomie, že Cirkev je mystickým telom Ježiša Krista, nech sú už jeho partikulárne údy akejkoľvek akosti, môže človeka so zdravým rozumom pohnúť k tomu aby hájil toto Telo, napriek hnilobe jeho pastierov. Ak je však Cirkev katolícka len jednou z cirkví, len jednou z kvetiniek na pestrej ekumenickej lúke, ktoré spolu tvoria akúsi mozaiku Božej vôle, tak uhynutie jednej kvetinky predsa nič neznamená. Kvetiniek je dosť, niekedy sa zdá, že až moc, lebo stále vznikajú nové a nové a tento bujarý kvas, ajhľa, ešte stále nemá konca, takže čoho by sme sa báli, že? Keď nebudeme katolíkmi, tak budme luteránmi alebo možno aj amišmi a spasení budeme tak či tak, alebo nie? Nehlásala nám náhodou toto ústami svojich kňazov Cirkev za posledných 40 rokov? Zalovme v pamäti: kto z nás nebol v kostole svedkom takých duchaplnosti, ako svojho času aj ja, keď som sa dozvedel z úst kňaza, že Bohu je to vlastne jedno akej sme viery, hlavne, že máme lásku v srdci. Nuž tak prečo teda by sme mali hájiť Cirkev Svätú apoštolskú a katolícku keď je to jedno?
A odrazu tu niekto volá: do zbrane! A ten niekto, alebo niektorí, sú presne tí čo predtým volali po totálnom jednostrannom odzbrojení. Aké naivné! Mobilizovať armádu, ktorej som predtým rozvrátil bojovú morálku.

Cirkev sa teraz ocitla na križovatke tak komplikovanej, že snáď ešte na takej nikdy nebola. Tu zlyháva každá analógia s minulosťou. Aj ten najcynickejší predstaviteľ nepotizmu a simónie v stredoveku a renesancii si bol vedomí toho, že keď sa chce udržať „pri koryte“, ľudovo povedané, tak si nesmie pod sebou podrezať konár, na ktorom sedí, ergo, na vieru Cirkvi nesmie siahať, lebo tá ho na ten konár dostala. To je v príkrom protiklade s chovaním kléru po roku 1962. Samozrejme by sme sa mohli domnievať, že veškerý klérus novej doby je oprostený od vypočítavej zištnosti, čo sa prebiend týka, takže išiel za Pravdou staň sa čo staň a na pud sebazáchovy pozabudol, ale ruku na srdce a na rozum, toto zrejme nebude príliš pravdepodobné. Z toho dôvodu by sa javila naivita aspoň tej časti kléru, ktorá vníma svoj pastiersky úrad nielen ako službu duchovnú, ale aj ako určitý príjemný sociálny status, ako niečo do dnešných čias nevídané. Skutočne snáď verili, že uzavrú akýsi pofidérny pakt so Svetom a ich posty a spôsob života bude zachovaný. O tempora, o mores! Ako ukazuje súčasná pozícia Cirkvi, ich omyl bol fatálny. Stratiac sami vieru v božský pôvod a poslanie Cirkvi, domnievali sa snáď, že pretrvajú ako akýsi kultúrny skanzen, za zásluhy o budovanie Európy, demokracie a humanity. Nič takého však tí, čo nenávidia Cirkev nemali, nemajú a ani nebudú mať v pláne. Ich motívy sú metafyzické a logicky aj ciele. Uspokojí ich len dokonalá anihilácia.
Chápeme dokonale zdesenie tejto časti kléru. Veď keď sa hovorilo o potieraní klerikalizmu, tak to mal byť predsa ten starý klerikalizmus nie ten nový, tolerantný. Kritizovať pápeža? No, prečo nie. Hlavne nejakého predkoncilového. Možno aj súčasného. Aj kritika dogmatizmu a hierarchie, samozrejme, ale toto? Ospravedlniť sa za minulosť, prečo nie, ale tu odrazu treba platiť. A kto to bude platiť? Ovečky nám utekajú, semináre zívajú prázdnotou, rády sú v rozklade. Diecézy krachujú. Aj z tohto pohľadu, čisto pragmatického, sa dajú vnímať ústretové kroky voči tradicionalistickým komunitám, ktoré majú, v šokujúcom protiklade k úpadku v progresívnych zložkách Cirkvi, plné semináre a veriacich odhodlaných bojovať za Vieru a Cirkev. Realita je taká, že len vo Francúzsku, kde tvoria tradicionalisti asi miliónovú komunitu, je polovica súčasných seminaristov z ich radov. Čiže tento milión je schopný poskytnúť toľko adeptov kňazského svätenia ako zvyšných progresívnych 50 000 000!!! (muslimov som z celkového počtu „Francúzov“, s dovolením, netolerantne vynechal). Takže je celkom možné a súčasný masový odpad tomu nasvedčuje, že Cirkev v budúcnosti bude síce podstatne menšia, ale zato podstatne tradičnejšia. S tým treba počítať, nech už má ktokoľvek akékoľvek úmysly. Aj ten najzaslepenejší ľavicovo-liberálny tĺk si totiž dokáže zrátať, že keď nebude mať nikoho pod sebou, kto by ho niesol, tak padne na...
Ale sú aj takí, čo ešte stále nechápu. Očakávajú záchranu od predhadzovania ďalších obetí šelmám. Zrušiť celibát, svätiť ženy, sobášiť sodomitov. Konár za konárom pília pod sebou a s úsmevom Laurela a Hardyho sa tešia z vydareného komplotu, ktorým všetkých prekabátia.

Toľko teda čo sa týka tej cynickejšej časti pastierov. Ich pohodliu sa už dlhodobo stroja úklady a zdá sa, že si ho, pri súčasnej rýchlosti s akou sa vyplácajú skutočným alebo fiktívnym obetiam kňazskej zvôle odškodnenia, nebudú dlho užívať, odliadnuc od nervozity spôsobenej snaživými novinárskymi úderkami, sťažujúcej solídne trávenie a spánok.

Potom tu sú presvedčení revolucionári, ktorí skutočne verili všetkým tým ekumenicko-progresívnym blábolom. Ich počet v skutočnosti nebude tak veľký, ak za jednu z ich základných vlastností považujeme rezignáciu na existenciu Cirkvi a zmierenie sa s jej deštrukciou. Predsa len, aj tí najprogresívnejší z progresívnych si predstavovali a dúfali, že Svet akosi ocení ich progresivitu a zakomponuje ich do celoplanetárneho diania, do jedného šíku s pokrokovými zložkami ľudstva. A oni, sediac v parlamente svetovej republiky, už bez triumfalistických ornátov a sután, ale predsa len ako svedkovia akéhosi bultmanovského ahistoricko-mytologicko-existenciálneho Krista, budú dvíhať ruky pri celoplanetárnom hlasovaní hore a dole. Budú predsedať zmiešaným cirkevno-štátnym humanistickým komisiám a kormidlovať život náš každodenný k svetlým zajtrajškom, plným tolerancie, ekumenizmu a harmónie, kde sa všetci stretnú v dechardinovskom bode omega.

Súbeh súčasných udalostí načrtáva podstatne odlišný obraz. Vyzerá to skôr na nekonečný cyklus súdnych procesov, denunciácii, mediálnej vivisekcie a milosť nezaručujúceho sebabičovania. Aj s tými najprogresívnejšími sa ráta už len ako so snaživými udavačmi svojich nadriadených, zvyšok bude predhodený mediálnym šelmám v cirkuse. Vzdušné zámky sa rozplývajú a pomaly miznú. Cirkev sa má už len kajať, kajať a kajať...

Hlavnú masu Cirkvi tvoria jej trpné údy a to ako klerici tak i laici. Trpne prijali všetky inovácie, saltá a premety od šesdesiatych rokov a v nemom úžase nad rychlosťou zmeny, nezmohli sa ani na slovo. Stačilo ukázať pubertálne úderky, vlniace sa so zdvihnutými rukami a všetci zmĺkli. Veď kto by sa opovážil protestovať proti tomu, čo je populárne u mládeže? Čo by to vôbec bolo za zvrhlíka? Infantilnosť sa stala mierou vecí. Brnkanie na gitare vstupenkou do Raja. Z tejto masy pomaly odtekali pramienky starých ročníkov, povedomie o dobe minulej sa vytrácalo (presne ako si to predstavovali súdruhovia a ich spolupracovníci) a dnes tu máme masu novú, rozpoltenú, ale zato bez predsudkov a otvorenú Svetu. Do obrany Cirkvi sa jej moc nechce z dôvodov uvedených vyššie, veď vlniť rukami a byť spasení sa dá aj v iných „spoločenstvách“.
Taká je dnes armáda Cirkvi bojujúcej. A zoči-voči tejto demoralizovanej armáde bez disciplíny sa javí súčasný stav Cirkvi ako stav Grécka (Byzancie) pred pádom Konštantínopolu. Alebo pred Thermopylami. Môžeme si vybrať. Sú len dve možnosti: buď katakombi a víťazstvo v nedohľadne, alebo víťazstvo a obrodenie. Ani jedna cesta nie je ľahká, ale tá druhá má to čaro, že výsledky tisícročnej civilizačnej kultivácie nebudú stratené. To by ale znamenalo jedno: povedať si konečne Pravdu. Povedať, že vývoj za posledných 40 rokov bol omylom. Nie zčasti omylom, ale komplexne. Bola to slepá cesta, z ktorej musíme vycúvať. Má na to vedenie Cirkvi odvahu? A ako by to prijali šokovaní veriaci? A aká je v tomto stave vlastne úloha radového katolíka, bez vplyvu a moci?
V prvom rade je ňou, ako vždy, modlitba a práca. Aj na troskách vzdušných zámkov, sveta a civilizácie je prvoradé kľaknúť a modliť sa, k Tomu, ktorý presahuje všetky nádeje, svet aj všetky civilizácie. Práca potom spočíva v zachovávaní viery, na tom drobnom úseku, kde siaha náš vplyv. A ak nebude možné pracovať okázalo a verejne, tak sa treba premeniť na jungerovského „lesného chodca“ a bojovať za Cirkev v podzemí. Bez nároku na uznanie a odmenu Sveta. Bez nároku na uznanie a odmenu od jednotlivých členov Cirkvi. Každý bude musieť sám vybojovať svoje súkromné Thermopyli. A časom sa možno z Cirkvi ústupčivej a poníženej stane Cirkev bojujúca a víťazná. Musí byť ale postavená na skale, ktorá je skutočne skalou a nie na piesku a snoch, inak sa nám vzdušné zámky opäť zrútia na hlavu a tí čo zostanú budú plakať na ich troskách.



Prísaha proti modernizmu

(predpísaná pápežom sv. Piom X. v roku 1910. Prísahu skladali všetci kňazi až do roku 1967. Skladali ju všetci doterajší pápeži. Akékoľvek porušenie tejto prísahy je ťažkým hriechom a hrozí zaň exkomunikácia, ak nie je napravený. Ešte horšie je ak niekto úmyselne krivo prisahal. Ten spáchal smrteľný hriech.
Z katechizmu: Kto krivo prisahá, pácha hrozné bohorúhanie , priťahuje si kliatbu Božiu a večné zatratenie. Takáto prísaha sa nazýva krivoprísahou. Krivoprísažník, t.j. ten, čo vraví a prísahou potvrdzuje nepravdu alebo pod prísahou sľubuje niečo, čo nechce dodržať, podobá sa človeku, ktorý k faľšovaniu zneužíva úradnú pečať a preto nemôže obísť bez trestu. Kto krivo prisahá, pácha smrteľný hriech, na čokoľvek by prisahal. Katechizmus, Spol. sv. Vojtecha, 1907)


Prijímam a pridržiavam sa pevne všetkého a každej jednotlivosti, čo bolo neomylným magistériom Cirkvi určené, ustanovené a vysvetlené, najmä tie časti učenia, ktoré sú v priamom protiklade k bludom súčasnej doby.

Po prvé: Vyznávam, že Boha, pôvod a cieľ všetkých vecí, možno prirodzeným svetlom rozumu z toho, čo „bolo stvorené“, t.j. z viditeľných diel stvorenia, ako príčinu cez účinok s istotou spoznať a aj dokázať.

Po druhé: Prijímam a uznávam vonkajšie dôkazy Zjavenia, t.j. Božie diela, predovšetkým zázraky a proroctvá, za celkom isté znamenia božského pôvodu kresťanského náboženstva. Pevne sa pridržiavam toho, že sú čo najlepšie prispôsobené duchu všetkých čias a chápavosti všetkých ľudí, a to aj v súčasnosti.

Po tretie: Pevne verím, že Cirkev, strážkyňa a učiteľka zjaveného slova, bola založená samým prvavým a historickým Kristom počas jeho pozemského života bezprostredne a priamo, a že bola vybudovaná na Petrovi, prvom z apoštolskej hierarchie, a na nepretržitom rade jeho nástupcov.

Po štvrté: Úprimne prijímam učenie viery , ktoré sa dostalo od apoštolov cez pravoverných Otcov stále v tom istom zmysle a v tom istom význame až k nám. Preto úplne zavrhujem bludársky výmysel akéhosi vývoja článkov viery, ktoré vraj prechádzajú od jedného zmyslu k druhému, a tento zmysel je odchodný od toho, ktorá kedysi mala Cirkev. Takisto zavrhujem každý blud, snažiaci sa nahradiť božský, Kristovej neveste odovzdaný poklad, ktorý ma ona verne chrániť, nejakým výplodom filozofického myslenia alebo výplodom ľudského povedomia, ktoré sa ľudským úsilím postupne formovalo a v budúcnosti sa má v neohraničenom pokroku zdokonalovať.

Po piate: Pridržiavam sa celkom pevne toho a úprimne vyznávam, že viera nie je nejaký slepý náboženský pocit, ktorý vyviera z temnôt podvedomia pod tlakom srdca a náklonnosti mravne sformovanej vôle, ale že je skutočným súhlasom rozumu s pravdou, prijatou zvonka „z počutia“; týmto súhlasom považujeme to, čo nám osobný Boh, náš stvoriteľ a Pán, vyhlásil a zjavil, za pravdivé, a to pre autoritu Boha zvrchovane pravdovravného.

S patričnou úctou sa podriaďujem a celým srdcom sa pripájam k všetkým odsúdeniam, vyhláseniam a predpisom, ako sa nachádzajú v encyklike Pascendi a v dekréte Lamentábili, najmä so zreteľom na to, čo sa vzťahuje na tzv. dejiny dogiem. Zavrhujem aj blud tých, čo tvrdia, že viera predkladaná Cirkvou môže protirečiť dejinám a katolícke články viery, ako sa chápu dnes, by sa nemohli dať do súladu so začiatkami kresťanského náboženstva, ako sa skutočne odvíjali.

Odsudzujem a zavrhujem aj mienku tých, čo hovoria, že vzdelaný kresťan žije dvojitú existenciu, jednu veriaceho a druhú historika, ako keby historikovi bolo dovolené zastávať to, čo protirečí pravde viery veriaceho, alebo stanoviť predpoklady, z ktorých by vyplývalo, že články viery sú falošné alebo pochybné, len nech sa priamo nepopierajú.

Zavrhujem takisto ten spôsob posudzovania a vysvetľovania Svätého písma, ktorý nedbá na tradíciu Cirkvi, na obdobnosť viery (analogia fidei) a normy Svätej stolice, osvojuje si výmysly racionalistov a uznáva práve tak nedovolene, ako aj neuvážene textovú kritiku za jedinú a najvyššiu normu.

Zavrhujem mienku tých, čo sa pridržiavajú toho, že učiteľ teologickej historickej vedy alebo spisovateľ na tomto poli by sa mal najprv vzdať každej nepredpojatej mienky o nadprirodzenom pôvode katolíckej tradície alebo o božskom prisľúbení pomoci v trvalom zachovaní každej jednej zjavenej pravdy. Spisy jednotlivých Otcov by sa mali vysvetľovať podľa čisto vedeckých zásad , pričom sa vylučuje akákoľvek cirkevná autorita, a s tou istou slobodou úsudku, s akou sa zvyčajne skúma akákoľvek mimocirkevná historická pamiatka.

Napokon vyznávam celkom všeobecne: úplne sa dištancujem od bludu, ktorý modernistov vedie k tvrdeniu, že v posvätnej Tradícii sa nenachádza nič božské, alebo – a to je ešte horšie – to božské chápu v panteistickom zmysle, takže už nič iné neostáva, iba holá a jednoduchá skutočnosť, ktoré sa nachádza na tej istej rovine ako aj obyčajné udalosti dejín, totiž to, že ľudia vlastným úsilím, svojou starostlivosťou a rozumom pokračovali v nasledujúcich vekoch v škole, ktorú založil Kristus a jeho apoštoli. A preto sa pevne pridržiavam a až do posledného dychu svojho života sa budem pridržiavať viery Otcov v bezpečný dar pravdy, ktorý je, bol a stále bude v následnosti biskupskej služby od čias apoštolov, takže nie to je predmetom, čo by sa mohlo zodpovedajúc kultúre každého jedného veku zdať lepšie a primeranejšie, ale to, že nikdy nebola inak predmetom viery, nikdy sa inak nechápala absolútna a nemeniteľná pravda, ktorú od začiatku ohlasovali apoštoli.

Sľubujem, že toto všetko budem verne, úplne a úprimne zachvávať a nedotknuté chrániť, a že sa ani v učení, ani slovom, ani písmom od toho neodchýlim. Tak sľubujem, tak prísahám, tak nech mi pomíha Boh a tieto sväté Evanjeliá.


Láska k národu

( z knihy Katechizmus: Viera kresťansko-katolícka, napísanej F. Spiragom, preloženej Š. Mišíkom, vydanej Spolkom svätého Vojtecha v roku 1907)


Pod národom rozumieme všetkých obyvateľov niektorého kraja, čo tú istú reč hovoria a mimo toho majú viac alebo menej spoločný pôvod, spoločný dejepisný vývin a tak aj isté duchovné a telesné zvláštnosti. Slovo „národ“ nemá toho istého významu, čo „štát“ alebo „krajina“; lebo v jeden štát môžu byť spojené rozličné národy, ktoré spoločnou polohou druh na druha sú odkázané a majú spoločné zákony i spoločnú vládu.

Rôznosť národov dopustil Boh s jednej strany čo pokutu ľudskej vysokomyseľnosti, s druhej strany z múdreho úmyslu k blahu národov.
Ako zo sv. Písma môžeme vyrozumieť, pôvodne bola len jedna reč. Z výsledkov porovnávacej jazykovedy je zrejmé, že rozličné reči na svete vyšly z jednotlivých rečových rodín. Pri ďalšom skúmaní možno s veľkou pravdepodobnosťou i dokázať jednotu reči. Dľa zprávy sv. Písma dopustil Boh pri stavaní veže babylonskej pomätenie rečí, aby ľudí pokoril a k odlúčeniu prinútil. (1. Mojž. 11) Ale Boh najláskavejší má pri všetkom, teda i pri trestoch, úmysel pomáhať ľuďom. Rôznosť národná totižto mala prispieť i k tomu, aby sa medzi národmi zápas a tak i pokrok a osveta napomáhali. Ďalej rôznosť národná mala prekážať zmáhajúci sa mravný a náboženský úpadok. Ako pomätenie rečí zmarilo spupný podnik v Bábeli, tak neskôr i národnosť mala byť plotom, ktorým národy mali byť chránené od modlárstva a mravnej nákazy susedných národov.

1. Kresťan smie a má milovať svoj národ viac, než cudzí; lebo láska táto leží už v povahe ľudskej a nezrušuje sa kresťanským náboženstvom, ale šľachtí sa a napomáha.

Keď povedáme: „Kresťan smie milovať svoj národ“, primálo povedáme. Máme skôr povedať: „Kresťan má milovať svoj národ.“ Veď i samoláska a láska k rodičom nie je snáď iba dovolená, ale je prikázaná. A prečo by sme nemali milovať národ, z ktorého pochádzame a ku ktorému patríme? Či národ nie je veľká rodina, veľké príbuzenstvo? Ako svojich príbuzných milujeme viac než cudzích, tak máme milovať i svoj národ viac, než ktorýkoľvek cudzí. Láska k národu teda je osnovaná na zákone prírody, t. j. na vôli Stvoriteľovej. Ako nám Stvoriteľ už od prírody dal väčšiu lásku k rodičom, než k iným ľuďom a lásku túto zaštepil do srdca nášho, tak dal nám do srdca i väčšiu lásku k národu, z ktorého pochádzame a ku ktorému patríme. – Ostatne už príroda popudzuje a odkazuje nás, aby sme sa primkli k tým, čo tú istú reč vravia, ako my. Láska k národu reda je predpis zákona prírodného. No predpisy zákona prírodného nezrušujú sa kresťanstvom. Preto i Kristus výslovne osvedčil, že neprišiel zrušiť zákon. (Mat. 5, 17) Následovne láska k národu, ako i láska k náboženstvu, má za pôvodcu Boha; sú to sestry-blíženky od jedného otca, totiž Boha. Poneváč však Boh sám nemôže si protirečiť, nuž láska k níboženstvu nemôže stáť v protive s láskou k národu. Preto nachodíme, že Kristus, proroci, apoštoli, Matka Božia a mnohí svätí mužovia boli oduševnení za svoj národ. Povážme, že Spasiteľ náš účinkoval takmer len v zasľúbenej zemi, teda predovšetkým hľadel osožiť svojmu národu. On i osvedčuje, že je poslaný len k poblúdilým ovciam domu Israelovho. (Mat, 15, 24) Plápolajúcu lásku k národu nachodíme u prorokov (plač Jeremiáša), u židovských mučedlníkov (bratia Machabejskí), ba i u Matky Božej (povážme jej utešený chválospev) a u sv. apoštolov (sv. Pavol chcel radšej byť zavrhnutý, aby len jeho národ bol zachránený, Rim. 9, 2 a dˇ.) Sám Bohhľadel budiť tento národný cit v ľude židovskom; to dokazujú slová, ktoré z horiaceho kra hovoril k Mojžišovi: „Ja som Boh tvojich otcov, Abraháma, Izáka, Jakuba.“ (2. Mojž. 3) Preto i katolícka Cirkev pri svojom účinkovaní medzi národmi vždy brala do ohľadu ich národné city. Predovšetkám išlo jej o to, aby za misionárov kňazov k jednotlivým národom posielala mužov, čo z dotyčného národa pochodili, čím sa značne napomáhali i záujmy náboženské. Ona preto obráteným pohanským národom vždy ponechávala aj ich zdedené národné zvyky. Čo hľadela zmeniť, to boly len národné zvrhlosti, slabosti a nedokonalosti.

Lásku k národu ukazujeme tým, že si vysoko vážime svoj národ a dovolenými prostriedkami ho napomáhame a bránime.

Hoci človek vie, že na svete sú ešte šľachetnejšie a vzdelanejšie matky, než je jeho vlastná, predsa váži si matku svoju nad všetky ostatné. Podobne je i tu. Ale toto vysoké váženie si národa svojho nie je to samé, čo vysokomysľlné preceňovanie, ktoré záleží v tom, že niekto svoj vlastný národ má za lepší, než každý iný. Zrejmé je, že nie všetky národy môžu mať pravdu, ak sa každý považuje za najlepší. – Poneváč vážime si vysoko len to, u čoho badáme nejaké prednosti, nuž má každý hľadeť, aby poznal prednosti a slávne činy svojho národa. Avšak slabosti a nedokonalosti národa nikto nesmie považovať za cnosti, ale má ich uznávať a zo všetkých síl prispievať k ich odstráneniu. Ináč by bola láska k národu slepá a nerozumná. – K napomáhaniu svojho národa prispievame, keď pri kupovaní, pri rozdávaní prác, pri najímaní sluhov, alebo robotníkov, pri udeľovaní almužny a p. bereme ohľad na svojich rodákov. Že tých, čo nám bližšie stoja máme viac brať do ohľadu, dáva nám na vyrozumenie sv. Pavol, keď napomína, aby sme dobre činili všetkým, ale zvlášte domácim viery. No keď príslušník cudzieho národa nachodí sa v najkrajnešej potrebe, vtedy máme zabudnúť na všetky národné rozdiely a povážiť, že sme všetci „ľudia“. Vtedy musíme jednať, ako milosrdný Samaritán. – K obrane svojho národa sme najviac oprávnený vtedy, keď nám chcú potlačiť našu reč. Potláčanie svojej reči cíti i každý spolurodák, akoby mu jazyk trhali. Nie bez príčiny menuje sa reč i „jazykom“.

Dopúšťa sa teda chyby, kto oproti svojmu národu je ľahostajný alebo zapiera svoju patričnosť k nemu; no i ten, kto preháňa lásku k národu, akoby národ bol najvyššie dobro človeka.

Keď náboženská ľahostajnosť (indifferentismus) je nebezpečná, nuž zaiste je škodlivá i ľahostajnosť národná; ona je totiž dôkazom nedostatočnej úcty oproti sebe a bezcitnosti oproti svojim rodákom. Kto neváži si menšieho dobra, národa, ten ľahko nebude si vážiť ani vyššieho dobra, náboženstva; lebo kto v malom je neverný, je i vo veľkom. A kto zase je preniknutý národným oduševnením, snadnejšie odhodlá sa k veľkým činom a obetiam za blaho svojich blížnych; dejiny sveta podávajú nám mnohé príklady. – Kto slovom a skutkom zpiera patričnosť k svojmu národu, jedná temer tak podlo, ako ten, čo sa hanbí za svojich rodičov a príbuzných. – Ale napriek tomu všetkému národ nie je najvyššie dobro človeka; lebo by ináče sama patričnosť k národu musela byť v stave urobiť človeka ma zemi opravdove šťastným. Tomu však nie je tak. A potom so smrťou človeka prestávajú všetky národné rozdiely; lebo keď rôznosť reči je následok hriechu, nesmie ďalej trvať medzi blahoslavenými, poneváč v nebi niet nijakých pokút. Preto všetky národy a pokolenia zvelebujú najláskavejšieho Boha v nebi spoločným chválospevom. Ani človeku pred súdnou stolicou Božou zhola nič nepomôže, či patrí k tomuto alebo inému národu; práve tak, ako mu nepomôžu zemské majetky alebo pominuteľné hodnosti. Keď sa teda láska k národu preháňa, už nie je pravou láskou, ale skôr náruživosťou a ako taká je škodlivá a nemá ani stálosti; lebo krajnosti stýkajú sa len priľahko. Národná streštenosť nie je nič iného, ako modlárstvo; poklona, podĺžna Bohu, preukazuje sa tu národu.



2. Ale láska k národu nesmie viesť k neláskavostiam alebo skrivodlivostiam oproti príslušníkom cudzieho národa; lebo príslušníci všetkých národov sú dietky jedného Otca nebeského, teda medzi sebou bratia a mimo toho v katolíckej Cirkvi spojení vo veľkú rodinu Božiu.

I v národnom ohľade platí kresťanská zásada: „Čoho nechceš aby tebe činili, toho ani ty druhým nečiň.“