Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

9. 12. 2010


Vianočná novena (úryvky)

sv. Alfonz Maria de Liguori

Rozjímaj, ako od hriechu Adamovho nechal Boh uplynúť štyritisíc rokov a až potom poslal na zem svojho Syna vykúpiť svet. A cez ten čas, ach, aké neblahé mrákoty pokrývali zem! Pravý Boh nebol známy, ani ctený, okrem jediného kútika sveta. Všade panovala modloslužba, takže ľudia vzdávali božskú poctu zlým duchom, zvieratám a kameňom. Avšak tu sa čudujme Božej múdrosti. Boh totiž odkladal s Vykupiteľovým príchodom, aby si ho ľudia tým viacej vážili; odkladal s ním, aby lepšie poznali zlobu hriechu a nevyhnutnú potrebu Spasiteľovej pomoci a milosti. Keby bol Ježiš Kristus prišiel hneď po Adamovom hriechu, boli by si tohto vzácneho dobrodenia málo vážili. Preto ďakujme dobrotivému Pánu Bohu, že sa nám dal narodiť, keď už bolo veľké dielo nášho vykúpenia dokonané. Ajhľa, tak už nadišla blažená doba, ktorá bola nazvaná plnosťou času: „Keď prišla plnosť času, poslal Boh svojho Syna ... aby vykúpil tých, ktorí boli pod zákonom“.

***
Prv než prišiel Mesiáš na zem, svet bol pohrúžený vo tmách nevedomosti a hriechu. Sotva v jednom kútiku zeme, totiž v Judsku, poznali pravého Boha. „Známy je v Judstve Boh“. (Ž. 75, 2.) Ale inde sa všade klaňali bohom – diablu, zvieratám a kameňom. Všade panovala noc hriechu, ktorý oslepoval duše, ktorý ich zatápal neresťami a ktorý im bol na prekážku, že nepoznávali poľutovaniahodného stavu, v ktorom žili ako Božie nepriateľkyne, odsúdené do pekla: „Položíš tmu a nastáva noc: v tej sa hemží všetka lesná zverina“. (Ž. 103, 20.) A od týchto mrákot oslobodiť svet prišiel Pán Ježiš: „Nad obyvateľmi krajiny tône smrti zaskvelo sa svetlo“. (Iz. 9, 2.) Oslobodil ho od modloslužby, keď ho poučil o pravom Bohu; oslobodil ho od hriechu svetlom svojho svätého učenia a svojich Božských príkladov. „ Na to sa zjavil Boží Syn, aby zbúral diablove diela“. (I. Ján. 3, 8.)


***
Prv než prišiel Vykupiteľ, všetci ľudia úpeli na zemi v biednom, poľutovaniahodnom stave. Boli totiž úplne synmi hnevu a nebolo nikoho, kto by ich zmieril s Bohom, spravodlivo rozhnevaným pre ich hriechy. To dalo prorokovi prorokovi Izaiášovi podnet k povzdychu: „ Hľa, ty si sa rozhneval, preto že sme hrešili ... niet toho ... kto by povstal a kto by sa teba pridŕžal.“ ( 64, 5-7) A akoby nie, veď to bol Boh, ktorého človek urazil; a keď je iba biedny tvor, urážky nekonečnej velebnosti nemohol napraviť žiadnym utrpením. Bolo treba, aby iný Boh zadosťučinil Božej spravodlivosti. Ale okrem jediného Boha iného nebolo a ani nemohlo byť. Ten však, ktorý bol urazený, nemohol predsa sebe samému zadosťučiniť. A tak bolo naše postavenie úplne beznádejné. Ale „ poteš sa, poteš sa, môj ľud, vraví váš Boh ... že sa doplnila jeho bieda.“ Boh sám totiž našiel spôsob, ako by spasil človeka a akoby zadosťučinil jak svojej spravodlivosti, tak i svojmu milosrdenstvu. „Spravodlivosť a pokoj sa bozkávajú“. (Ž. 84, 11.) A ako sa to stalo? Sám Syn Boží sa vtelil, prijal podobu hriešnika a podobral sa zadosťučiniť za pokolenie ľudské; a svojím utrpením a svojou smrťou dal dokonalú náhradu Božej spravodlivosti za trest, ktorý si ľudia zaslúžili a tak uspokojil i Božiu spravodlivosť i milosrdenstvo Božie. Aby teda vyslobodil ľudstvo od večnej smrti.


***
Aby sme pochopili, aká to bola veľká Božia láska k ľuďom, keď sa Boh z lásky k nám vtelil a keď sa stal malým dieťaťom, museli by sme vedieť, aký veľký je Boh. Avšak ktorý ľudský alebo anjelský rozum môže vystihnúť Božiu veľkosť, ktorá nemá hraníc ani konca? Sv. Ambróz hovorí: „Povedať, Boh je omnoho väčší než nebesia, väčší než všetci králi, všetci svätí a anjeli, je vlastne urážkou Boha; práve tak, ako by urazil knieža, kto by mu povedal, že je omnoho väčší než lupienok alebo komár. ... Čo sme teda oproti Bohu? A čo sú všetci ľudia, všetci panovníci tu na zemi a všetci svätí a anjeli v nebi oproti nekonečnej Božej veľkosti? Sme naskrze ako zrnko piesku oproti celej zemeguli, ba ešte menej. „ Všetky národy sú pred ním, ako by ich nebolo.“ (V. 17.)
A hľa, tento tak veľký Boh stal sa malým dieťaťom. A prečo? „ On sa stal maľučkým“ , odpovedá sv. Ambróz, „aby teba povýšil v dokonalosti; on bol v plienkach obvinutý, aby teba uvoľnil od pút smrti; on bol na zemi, aby si ty prišiel do neba“. ... Hľa, Boh, ktorý môže všetko, je tak poviazaný plienkami, že sa nemôže ani pohnúť ...

***
Ježiš sa narodil v Betleheme v maštali. Tam nemala chudobná Matka ani vlny, ani peria, aby z nich útlemu dieťaťu pristrojila postieľku. Čo teda urobila? Ustlala mu trochu slamy do jasieľ a tam ho položila ... Ale, ó Bože, to bolo veľmi tvrdé a bolestné lôžko pre novorodeniatko! Detinské údy sú priveľmi útle a citlivé a zvlášť údy Ježiškove, ktoré Duch sv. stvoril nad iné útle, aby živšie cítili muky: „Telo spôsobil si mi“. (Žid. 10, 5.) Preto mu tak tvrdé lôžko bolo veľmi bolestnou a spolu potupnou mukou; či kedy položili dieťa človeka akokoľvek chudobného na slamu, keď prišlo na svet? Slama je stelivom pre dobytok a pre Syna Božieho nebolo na zemi iného lôžka ako obyčajná slama?


***
Ježiš Kristus mohol človeka spasiť bez toho, žeby bol trpel a umrel. Ale nie, aby nám ukázal, ako veľmi nás miluje, vyvolil si nadmieru trudný a strastný život. Preto ho prorok Izaiáš nazval „mužom bolesti“, lebo celý život Ježiša Krista bol samá bolesť. Jeho utrpenie nezačalo sa až na sklonku, ale hneď na začiatku jeho života. ... Sestra Maria Magdalena Orsisni sťažovala sa jedného dňa Ukrižovanému, hovoriac: „Ty, ó Pane, visel si len tri hodiny na kríži, kdežto ja už niekoľko rokov znášam túto muku.“ „Bláznivá“, povedal na to Ježiš, „čo hovoríš? Už od materinského života trpel som všetky muky svojho života a svojej smrti.“

***
Ajhľa, trojaká nepravá láska, ktorej podlieha človek od Adamovho hriechu: láska k rozkošiam, láska k bohatstvu, láska ku cti a k sláve, z ktorých potom pochádza ľudská pýcha. Preto, aby nás Božie Slovo svojím príkladom naučilo umŕtvovaniu zmyslov, ktoré udusuje lásku k rozkošiam, stalo sa „z blaženého usúženým“. Aby nás odvrátilo od príchylnosti k vozdajším majetkom, stalo sa z bohatého chudobným. A konečne, aby nás naučilo pokore, ktorá víťazí nad láskou k cti a sláve, stalo sa zo vznešeného nízkym. ... Pán zjavil sv. Margarete Kortonskej, že v svojom tuzemskom živote nezakúsil ani najmenšej citeľnej potechy. „Veľké ako more je tvoje potrenie.“ (Nár. J. 2, 13.) Život Ježiša Krista bol trpký ako more, ktoré, pretože nemá ani kvapky sladkosti, je celé trpké a slané. ...
A hľa, sotva prichádza na svet, už utrpením začína svoju obeť; avšak toto utrpenie je celkom iné ako utrpenie ostatných ľudí. Iné deti netrpia v materskom živote, lebo sú tam vo svojej prirodzenej polohe a keď niečo trpia, aspoň o tom nevedia, lebo nemajú užívania rozumu. Ale malý Ježiško musel deväť mesiacov znášať tmu toho žalára, musel znášať i tú trýzeň, že sa nemohol ani pohnúť a bol si toho dobre povedomý, čo trpí. ...
Potom opustil žalár materinského života, ale prečo? Hádam aby žil v radosti? Nie, ale aby ešte viacej trpel, lebo sa ráčil narodiť práve v zime a to v jaskyni, ktorá bola dobytčou maštaľou ... A prišiel na svet v takej chudobe, že nemal ani ohňa, aby sa zohrial, ani dosť teplých plienok, aby bol chránený od zimy. A podobne i ďalší život Ježiša Krista bol samé utrpenie a samá strasť.

***
Ba i v spánku, vraví Bellarmin, srdce Pána Ježiša hľadelo na kríž. „Svoj kríž Kristus mal zavše pred očami. Keď spal, jeho srdce bedlilo a neprestalo myslieť na kríž.“
Čo však nášho Vykupiteľa najviac trápilo a čo mu strpčovalo život, neboli tak bolesti mučenia, ako skôr pohľad na hriechy, ktoré budú ľudia páchať i po jeho smrti. ... Preto sme i my tým vinní, že celý život nášho Spasiteľa bol taký trpký a taký trudný. ...
A ako to napravíme? Keď budeme trpezlivo znášať utrpenia a kríže, ktoré nám teraz zosiela k nášmu prospechu. A sám nám udáva spôsob, ako s trpezlivosťou znesieme tieto útrapy: „Polož ma ako pečať na svoje srdce“. (Pies. Š. 8, 6.) Vštep si ma do svojho srdca ako Ukrižovaného, t.j. maj na pamäti môj príklad a moje bolesti, ktoré som vytrpel pre teba a tak pokojne ponesieš všetky kríže.

***
„Zvestujem vám veľkú radosť.“ Tak povedal anjel pastierom a tak i ja, najmilejší, hovorím vám v túto noc. Prinášam vám novú a radostnú zvesť. Či môže byť väčšia radosť pre úbohých z vlasti vypovedaných a na smrť odsúdených než tá, že už prišiel ich Spasiteľ, nielen aby ich vyslobodil od smrti, ale aby im tiež vymohol, aby sa smeli vrátiť do vlasti? A to vám práve v túto noc oznamujem: „Dnes sa vám narodil Spasiteľ“. Narodil sa Ježiš Kristus a pre vás sa narodil, aby vás vyslobodil od večnej smrti a aby vám otvoril nebo, našu vlasť, z ktorej sme boli vypovedaní za trest našich hriechov.


Preklad: P. Karol Stašík, Ružomberok 1935