Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

12. 12. 2010


Koniec doktora Martina

Jozef Duháček

Lutherova mŕtvola ešte nevychladla, keď už, ako tvrdil jeho chválorečník Michael Coelius v pohrebnej reči prednesenej 20.februára 1546, rozširovali mnohí ľudia falošné správy o jeho smrti a "že diabol vymyslí ešte viac všelijakých a horších rečí pretože mu nejde o Luthera, ale o jeho učenie." Teda je jasné, že hneď po Lutherovej smrti kolovali o nej nepekené zvesti a keďže Eisleben bolo čisto lutheránske mesto, tieto reči museli vzniknúť len medzi lutheránmi z jeho najbližšieho okolia, jeho služobníkmi a tými, ktorí pri jeho smrti boli alebo boli k mŕtvole privolaní. Katolícki spisovatelia zaznamenali tieto povesti, takže čítame že "Luther náhlou, nečakanou a pritom biednou smrťou zahynul", "že bolo vidieť na mŕtvole pokrivené ústa (tortura oris) a odymenú (infuscatam) pravú stranu" (správa cujusdam civis Mansfeldensis), že "mal vyplazený jazyk ako obesenec", (Claudius de Saintes), že "mal skrútené ústa, zčernalé líca (maxillas nigricantes), červený a zdeformovaný krk, akoby ho niekto uškrtil" (P. Coster SJ 1570, a aj správa Mansfeldskej grófky). Spôsob Lutherovej smrti zostal tajomstvom, ku ktorému malo kľúč len niekoľko osôb.To trvalo do roku 1592, keď znamenitý katolícky apologéta a dejepisec Thomas Bozius zverejnil správu očitého svedka, vlastného Lutherovo sluhu. V diele "De signis ecclesiaae (v koline, V Rime 1592, 1593 T.II. lib XXIII xap.3) píše takto: "Luther, keď sa skvelo navečeral a veselý sa odovzdal spánku, v tú noc zahrdúsený zhynul. Počul som toto svedectvo od jeho služobníka, ktorý ako chlapec mu posluhoval, ale vrátil sa k nám (i.e. konvertoval na katolícku vieru), že Luther si sám povrazom biednu smrť spôsobil. Ale hneď, že všetkým domácim, ktorí o veci vedeli bola uložená prísaha, aby túto udalosť, pre česť evanjelia nerozširovali" (Lutherum sibimetipsi laqueo iniecto necem miserrimam attulisse sed datum protinus cunctis domesticis rei consciis ius iurandum ne factum divulgarent, Kryštúfek Smrt Lutherova, Čas.kat.duch. 1892).

Táto správa, podoprená vnútornými i vonkajšími dôvodmi našla prijatie u katolíckych autorov. Krátko nato, bola výpoveď tohoto sluhu spísaná, vytlačená a tiež zaslaná do Ríma. Najprv ju vydal Henrich Sedulius v Praescriptiones adversus haereses, Antverpiae 1606 uisťujúc o jej autenticite a pôvode a fide digno viro.Táto správa znie (čitateľ odpustí trochu komplikovanú barokovú syntax): "Sluhu Martina Luthera, opýtaného istým zbožným mužom na smrť svojho pána Martina, úprimná odpoveď a pravdivé vyznanie: Hoci ma povzbudzujú k odvrhnutiu strachu pred ľudskou nevôľou a urážkami a nabádajú ma k náležitému vydaniu svedectva zbožné prosby, však oveľa naliehavejšie ma k tomu ženie úcta k najvyššiemu Božstvu a všetkým Svätým. Viem dobre, že všade treba vzdávať slávu podivným skutkom Božím a že mám poslúchať rozkazu Božieho viac ako rozkazov ľudských. Tak napriek tomu, že mi veľmi dôrazne velikáni Nemecka hrozili, aby som nikomu zo smrteľníkov nehovoril o hroznom konci svojho pána Martina Luthera, predsa to nezatajím, ale zjavím ku cti Kristovej a vyrozprávam k poučeniu celej Katolíckej cirkvi, čo som sám videl a medzi prvými sa dozvedel a kniežatám v Eislebene zhromaždeným sám oznámil, súc nehnaný k nikomu nenávisťou ani k inému láskou či priazňou. Stalo sa teda, keď Martin Luther raz medzi znamenitými velikánmi (heroes) svojim chutiam trochu viac povolil, takmer opitý sa od nás nechal na lôžko odviesť a spať uložiť, my sme mu popriali dobrý spánok a odišli sme do svojej komory, kde sme nič osudné netušiaci ticho zaspali. Ale na druhý deň, vrátiac sa k svojmu pánovi, aby sme mu s obliekaním pomohli, videli sme - pre Boha! toho istého pána Martina vedľa lôžka visiaceho biedne obeseného (Martinum juxta lectum suum pensilem et misere strangulatum). Pri tomto zaiste hroznom pohľade na obesenie sme boli zachvátení nesmiernou hrôzou, ale nerozpakovali sme sa dlho. Ponáhľali sme sa k jeho kumpánom a kniežatám zo včerajšej pitky a oznámili sme im Lutherov biedny koniec. Oni, zachvátení nemenším strachom než my, začali hneď všetko sľubovať a mnoho nám dohovárať, aby sme predovšetkým o veci navždy verne pomlčali a aby nič na javo nevyšlo. Potom nám kázali ohyzdnú mrtvolu Lutherovu odrezať, na lôžko uložiť a medzi ľudom rozširovať, že môj pán Martin, náhlou smrťou zo sveta odišiel. Čo by sme boli na prosbu týchto kniežat, tak ako boli aj strážcovia Božieho hrobu zvedení veľkými sľubmi, urobili, keby nás akási nepremožiteľná sila pravdy nebola inak presvedčila. Tá síce občas zo strachu pred ľuďmi, z úcty, alebo z nádeje na zisk niekedy môže byť utlmená ale kôli pichľavému ostňu svedomia nikdy nemôže byť trvalo potlačená." (cf Majunke, Luther's Lebensende, Mainz 1891).

Theodor Petreius prijal výpoveď tohoto služobník do Catalogu haereticorum (Kolin 1629) a dodáva "čo som aj ja sám v istom spise v kolínskej knižnici zaznamenané videl". Tu treba uvážiť, že aj Petreiova aj Boziova i Seduliava kniha dostala tri aprobácie, cisársku, biskupskú a rehoľnú. Ak by teda cenzori neboli presvedčení o vierohodnosti tejto správy, neboli by knihy spomínané aprobácie dostali. Autori 17. storočia opierajúc sa o tieto potvrdenia prevzali Seduliovu správu do svojich spisov. Lutherovmu skutku sa bude málokto čudovať, ak vezme do úvahy jeho ohromnú vnútornú rozorvanosť a časté myšlienky na samovraždu.Prví protestanskí svedkovia Lutherovej smrti, ktorí chcú byť "očitými" svedkami, sú len veľmi kalnými prameňmi. Čo jeden tvrdí iný popiera. Aby sa predišlo rečiam, ktoré sa okamžite začali šíriť, zišli sa traja kazatelia, ktorí boli vtedy v meste, Ján Aurifaber, spolustolovník a famulus Lutherov, Justus Jonas, superintendent a hlavný kazateľ pri kostole Panny Márie v Halle a Michael Coelius, mansfeldský dvorný kazateľ, a zostavili spoločnú správu o posledných dňoch a smrti svojho majstra s názvom História o kresťanskom skone ctihodného pána doktora Martina Luthera. Tento spis bol preložený do rôznych jazykov, vytlačený v stotisícovom náklade a rozposielaný po celom Nemecku. Neskôr ho pripočítali do kropusu lutherovej spisby a teraz je pre všetkých protestantov "istým zdrojom informácii" o konci zakladateľa ich náboženstva.

Použitá literatúra:

F. Kryštúfek Církevní dejepis 1895
F. Kryštúfek Smrt Lutherova, Časopis .kat.duchovenstva, 1892
P. Majunke Luther's Lebensende Mainz 1891
P. Majunke Luther's testament an die Deutsche nation, Mainz 1891
P. Majunke Die historiche kritik uber Luther's Lebensende, Mainz 1891
P. Majunke An letztes Wort an die Luther-Dichter, Mainz 1891