Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

3. 12. 2010


Esej o tvorivom princípe politických ústav (úryvky)

Joseph de Maistre

Čím viac skúmame vplyv ľudského konania na tvorenie politických ústav, tým viac v nás rastie presvedčenie, že jeho vplyv je v skutočnosti nekonečne podružný alebo vystupuje iba ako obyčajný nástroj; a neverím, že zostane akákoľvek pochybnosť o nepopierateľnej pravde nasledovných tvrdení:

1. Že základné princípy politických ústav existujú pred písaným zákonom
2. Že ústavný zákon je a môže byť iba výsledkom alebo zdôraznením nepísaného, už predtým existujúceho zákona
3. Že čo je najpodstatnejšie, najviac ústavné a naozaj základné, nie je nikdy napísané a ani nemôže byť, bez toho, aby to ohrozilo štát
4. Že slabosť a krehkosť ústavy je priamo úmerná mnohorakosti písaných ústavných článkov

***
Pri tomto všeobecnom pravidle, že žiadna ústava nemôže byť vytvorená alebo napísaná à priori, poznáme jednu jedinú výnimku – Mojžišovu legislatívu. Táto jediná bola odliata, dá sa povedať ako socha, a napísaná až do najmenšieho detailu úžasným človekom, ktorý povedal: Fiat! Jeho práca nikdy nevyžadovala opravu, vylepšenia alebo akékoľvek zmeny; či už ním alebo inými. Táto jediná sa vzoprela času, lebo mu nebola nič dlžná a nič od neho neočakávala; ona jediná prežila tisícpäťsto rokov; a dokonca aj po tom, čo uplynulo osemnásť nových storočí odkedy ona veľká anathema udrela v ten osudový deň, vidíme ju tešiť sa, ak to tak môžem povedať, z druhého života – stále zaväzujúcu dákym záhadným putom bez ľudského mena rozdielne rodiny ľudské, ktoré ostávajú rozptýlené bez toho, aby boli nejednotné. Takže ako príťažlivosť – a tou istou silou pôsobí na diaľku – vytvára jeden celok z mnohých častí od seba veľmi vzdialených. Táto legislatíva leží očividne pre každé inteligentné svedomie mimo okruhu vyznačeného okolo ľudskej moci; táto veľkolepá výnimka všeobecného zákona, ktorý ustúpil iba raz a ustúpil iba svojmu Autorovi, iba ona ukazuje Božské poslanie veľkého hebrejského zákonodarcu....

Ale keďže každá ústava je božská vo svojej podstate, človek nemôže urobiť v tomto smere nič, kým nespočinie v Bohu, ktorého nástrojom sa tak stáva. Toto je pravda, ktorej celé ľudské pokolenie vždy prisviedčalo tým najhorlivejším spôsobom. Skúmajme históriu, ktorá je experimentálnou politikou, a zakaždým nájdeme kolísku národov obkolesenú kňazmi a Božstvom neustále vzývaným na pomoc v ľudskej slabosti....
Človek vo vzťahu k Stvoriteľovi je majestátny a jeho konanie je tvoriteľské; naopak, keď sa oddelí od Boha a koná sám, neprestane byť mocným, keďže je to privilégiom jeho prirodzenosti; ale jeho konanie je negatívne a smeruje iba k ničeniu....

V dejinách všetkých vekov niet jediného príkladu, ktorý by protirečil tejto maxime. Žiadna ľudská inštitúcia nemôže pretrvať, ak nemá podporu Ruky podporujúcej všetko; to znamená že ak nie je vo svojom pôvode zasvätená Jemu. Čím viac je preniknutá Božským princípom, tým bude trvácnejšia.

***
Každý národ, tak ako každý jednotlivec, má poslanie, ktoré musí plniť. Bolo by márne popierať, že Francúzsko má v Európe dominantný vplyv, vplyv, ktorý však trestuhodne zneužilo. Predovšetkým bolo na čele náboženského systému a nie bezdôvodne sa jeho kráľ nazýval najkresťanskejším: Bousset tento bod nezdôraznil bezdôvodne. Ale keďže zneužilo svoj vplyv na podkopanie morálky v Európe, neprekvapí, že musia byť použité hrozné prostriedky, aby sa navrátilo k svojmu správnemu smerovaniu.

Dávno sme nevideli také desivé tresty postihnuvšie toľkých hriešnikov. Niet pochýb, že medzi týmito nešťastníkmi je veľa nevinných, ale je ich oveľa menej než si ľudia myslia....

Je hrozivé vidieť význačných vzdelancov padať pod Robespierrovu sekeru. Z ľudského hľadiska žiaden smútok nad nimi nie je prehnaný, ale božská spravodlivosť neberie ohľad na matematikov alebo vedcov. Príliš veľa francúzskych intelektuálov napomáhalo príchodu Revolúcie; príliš veľa ich s ňou súhlasilo a povzbudzovalo kým, podobne ako Tarquiniova palica, sekala iba vládnuce hlavy. Podobne ako mnohí iní, aj oni hovorili: Veľká revolúcia nemôže byť bezbolestná. Ale ak mysliteľ ospravedlňuje takéto prostriedky k cieľu hovoriac: Stotisíc vrážd je nič, ak máme byť slobodní; potom ak Prozreteľnosť odpovie: Prijímam tvoje odporúčanie, ale ty budeš jednou z obetí, potom kde je nespravodlivosť? Súdili by sme inak na našich súdoch?....

Jeden z najväčších možných zločinov je bez pochýb útok na zvrchovanosť, pretože žiaden iný nemá také hrozné následky. Ak zvrchovanosť sídli v jednom mužovi a tento muž sa stane obeťou násilia, zločin útoku na majestát zväčší ohavnosť onoho skutku. Ale ak si tento zvrchovanec nezaslúžil takýto osud žiadnym svojím previnením, ak mu jeho cnosti dokonca priťažili, taký zločin sa nedá ani popísať. Toto je prípad smrti Ľudovíta XVI.; ale je dôležité poznamenať, že nikdy taký veľký zločin nemal toľko spolupáchateľov. Smrť Karola I. mala oveľa menej, aj keď proti nemu bolo možné vzniesť obvinenia, ktoré si Ľudovít XVI. nezaslúžil. Je však veľa dôkazov o citlivej a statočnej starosti oňho; dokonca aj kat, ktorý bol povinný poslúchnuť, sa neopovážil zverejniť svoje meno. Ale vo Francúzsku kráčal Ľudovít XVI. pomedzi 60.000 ozbrojených mužov, ktorí nenašli ani jednu guľku na pomoc svojmu kráľovi, ani jeden hlas sa nezdvihol v prospech nešťastného panovníka, a provincie mlčali rovnako ako hlavné mesto. Vydali by sme sa napospas, hovorilo sa. Francúzi, ak toto považujete za dobrý dôvod, tak nehovorte viac o svojej statočnosti alebo priznajte, že ju zneužívate!....

Každá kvapka krvi Ľudovíta XVI. bude stáť Francúzsko potoky; možno až štyri milióny Francúzov zaplatia svojimi životmi za veľký národný zločin protináboženského a protispoločenského povstania, korunovaného kráľovraždou....

Ale je to tu, kde si môžeme uvedomiť poriadok v neporiadku, pretože je očividné, aj keď málokto nad tým uvažuje, že veľkí zločinci Revolúcie môžu padnúť iba pod údermi svojich komplicov. Ak by sila samotná mohla priniesť to, čo sa nazýva kontrarevolúcia, a nahradiť kráľa na tróne, nebolo by prostriedkov vykonávania spravodlivosti.

O revolúciách

Joseph de Maistre

(úryvky z knihy Úvahy o Francúzsku)

Všetci sme pripojení k trónu Najvyššej Bytosti pružnou reťazou, ktorá nás obmedzuje bez toho, aby nás zotročila. Nič nie je v univerzálnom poriadku vecí obdivuhodnejšie ako konanie slobodných bytostí a božskej ruky. Otroci môžu konať dobrovoľne a zároveň bezpodmienečne. Naozaj konajú podľa svojej vôle, ale bez narušenia všeobecných plánov. Každá z týchto bytostí prebýva v strede sféry aktivity, ktorej diameter sa odlišuje podľa vôle Večného Geometra, ktorý môže rozšíriť, obmedziť, zastaviť alebo usmerniť vôľu bez toho, aby zmenil jej prirodzenosť.
V dielach človeka je všetko biedne tak ako ich autor; pohľady sú obmedzené, prostriedky strnulé, motívy nepružné, pohyby bolestivé a výsledky jednotvárne. V božských dielach sú úrovne nekonečnosti otvorene predložené aj v tej najmenšej časti. Jej moc sa vykonáva bez námahy, všetko sa v jej rukách poddáva, nič jej neprekáža, a pre ňu všetko, dokonca aj prekážky, sú prostriedkami; a nepravidelnosti vnesené konaním voľných konateľov zapadajú do všeobecného poriadku.

Ak si predstavíme hodiny, ktorých pružiny sa líšia v sile, váhe, rozmere, forme a uložení a ktoré aj napriek tomu ukazujú presný čas, sformujeme si predstavu o konaní slobodných bytostí vo vzťahu k Stvoriteľovým plánom.

V politickom a morálnom svete, podobne ako vo svete hmotnom, existuje zvyčajný poriadok a tiež výnimky z tohto poriadku. Normálne vidíme série účinkov spôsobených tými istými príčinami; ale v istých epochách vidíme konanie zastavené, príčiny paralyzované, a nové účinky.
Zázrak je účinok zapríčinený božskou alebo nadprirodzenou príčinou, ktorá pozastavuje alebo protirečí bežnej príčine. Ak uprostred zimy pred tisíc svedkami človek rozkáže stromu, aby sa zrazu pokryl lístím a plodmi, a strom poslúchne, každý povie, že to bol zázrak a pokloní sa pred divotvorcom. Francúzska revolúcia a všetko to, čo sa teraz deje v Európe, je svojím spôsobom tak zázračné ako okamžité zarodenie stromu v januári. Lenže namiesto toho, aby sme ostali v úžase, pozeráme sa na to inak alebo tárame nezmysly.

V hmotnom poriadku, v ktorom človek nehrá úlohu ako príčina, je vcelku ochotný obdivovať to, čomu nerozumie. Ale vo sfére svojej vlastnej aktivity, kde je on slobodnou príčinou, ľudská pýcha ho ľahko zvedie, aby videl neporiadok tam, kde je jeho konanie zastavené alebo narušené. Určité konanie, ktoré v je ľudských silách, vyúsťuje do istých účinkov pri zvyčajnom priebehu udalostí; ak minie cieľ, vie prečo, alebo si aspoň myslí, že vie. Pozná prekážky, uvedomuje si ich a nič ho neprekvapí.

Ale v revolučných obdobiach sa reťaz, ktorá ho viaže, zrazu skráti; jeho konanie je oklieštené a jeho prostriedky ho klamú. Potom unášaný neznámou silou sa proti nej postaví a namiesto pobozkania ruky, ktorá ho objíma, si ju nevšíma alebo na ňu zaútočí.
„Vôbec tomu nerozumiem“ je módna fráza. Je to rozumná reakcia, ak vedie k prvej príčine, ktorá práve ľuďom ukazuje veľkolepý výjav; je to hlúposť, ak vyjadruje iba rozmrzenosť alebo sterilnú skľúčenosť. „Ako teda,“ kričia zo všetkých strán, „je možné, že vyhrávajú tí najhorší ľudia vo vesmíre? Ohavná kráľovražda má taký úspech, aký si jej páchatelia len mohli želať. Po celej Európe je monarchia ochromená. Jej nepriatelia nachádzajú spojencov dokonca aj na trónoch! Všetko sa tým podliakom darí! Aj tie najväčšie podniky sa na ich strane uskutočňujú bez ťažkostí, kým tí dobrí komicky zlyhávajú vo všetkom, čo podniknú. Verejná mienka prenasleduje vernosť po celej Európe! Najpoprednejší štátnici pochybili! Najväčší generáli sú pokorení! Etc.“ Bez pochýb, keďže prvou podmienkou nariadenej revolúcie je, že neexistuje nič, čo by mohlo jej vzniku zabrániť, a že tí, čo by jej chceli zabrániť, nič nezmôžu. Ale nikdy nie je poriadok viditeľnejší a nikdy nie je Prozreteľnosť hmatateľnejšia, ako keď je nadradená sila nahradená ľudskou, pričom človek koná výlučne sám. Toto vidíme aj v týchto chvíľach.

Najnápadnejšou vecou pri Francúzskej revolúcii je táto ohromná sila, ktorá zlomí každú prekážku. Je to smršť, ktorá unáša všetko ako steblo slamy, a nikto, kto sa jej postaví, neobíde beztrestne. Čistota pohnútok bola schopná urobiť odpor úctyhodným, ale nič viac – a táto žiarlivá sila postupujúca priamo k svojmu cieľu zavrhuje rovnako Charetta, Dumourieza a Droueta.
Správne sa poukázalo, že Francúzska revolúcia viac vedie ľudí, než ľudia vedú ju. Tento postreh je úplne oprávnený, a hoci ho možno viac alebo menej aplikovať na každú veľkú revolúciu, nikdy nebol viac viditeľný než v súčasnosti.

Lotri, čo sa zdajú akoby viedli Revolúciu, sú s skutočnosti len jej nástrojmi, a keď sa začnú usilovať ovládnuť ju, hlboko padnú. Tí, ktorí založili Republiku, to urobili bez toho, aby ju chceli a bez toho, aby vedeli, čo robia. Zviedli ich udalosti; a predchádzajúca úprava by nebola uspela.
Robespierre, Collot či Barère nikdy nezamýšľali založiť vládu alebo panovanie teroru, to okolnosti ich k tomu nebadateľne priviedli. Títo naozaj tuctoví ľudia vykonávali nad previnivším sa národom najdesivejší despotizmus v dejinách a určite sa svojej moci divili viac než ktokoľvek v kráľovstve.
Ale vo chvíli, keď títo nechutní tyrani zavŕšili mieru zločinu potrebnú pre túto fázu Revolúcie, zvrhol ich vánok. Ich gigantická moc, pred ktorou sa triaslo Francúzsko i Európa, neobstála pri prvom útoku; a keďže pri skrz-naskrz zločinnej revolúcii nemôže byť nič veľkolepé a vznešené, Prozreteľnosť chcela, aby prvý úder zasiahol septembristov, aby spravodlivosť samotná bola znehodnotená.

Často zostávame v údive, že tuctoví muži boli lepšími sudcami Francúzskej revolúcie než tí obdarení prvotriednym talentom, že oni v ňu oddane verili, kým hotoví politici v ňu neverili vôbec. To je preto, lebo táto viera je jednou z čŕt Revolúcie, pretože Revolúcia mohla uspieť len vďaka šírke a sile revolučného ducha alebo inak povedané: viere v Revolúciu. Takže ľudia bez talentu a vzdelania vedeli šikovne riadiť to, čo nazvali revolučný voz. Trúfli si na hocičo bez strachu z kontrarevolúcie, vždy šli vpred bez obzerania sa a všetko sa im darilo, lebo boli iba nástrojom sily, ktorá vedela viac než oni. Vo svojej revolučnej kariére sa nedopustili žiadnej chyby z toho istého dôvodu ako Vaucansonov flautista nevylúdil žiaden falošný tón.
Revolučný príval sa úspešne rozlial do viacerých smerov. Najviditeľnejšie postavy Revolúcie získali svoju moc a slávu iba vďaka tomu, že tento prúd v danej chvíli nasledovali. Hneď ako mu chceli vzdorovať alebo čo i len ustúpiť bokom či už izolovaním sa alebo prílišným hraním vo svoj vlastný prospech, zmizli zo scény.

Pozrite sa na Mirabeua, ktorý bol takou nápadnou postavou Revolúcie; v podstate bol iba kráľom trhoviska. Zločinmi, ktoré spáchal, a knihami, ktoré napísal, sekundoval ľudovému hnutiu. Postavil sa za masu, ktorá už bola v pohybe a tlačil ju do smeru, ktorý už bol určený; jeho moc nikdy nesiahala ďalej. S ďalším hrdinom Revolúcie zdieľal moc nanajvýš agitovať medzi masami bez toho, aby masy ovládal – čo je v ťažkých politických časoch pravou známkou tuctovosti. Vzbúrenci menej oslniví než on a v konečnom dôsledku schopnejší a mocnejší než on využili jeho vplyv vo svoj vlastný prospech. Burácal z tribúny, no pritom slúžil len ako naivný prostriedok ich cieľov. Keď zomieral, vyhlásil, že ak by ešte mohol žiť, ‘poskladal by rozsypané časti monarchie’. Keď si v časoch svojho najväčšieho vplyvu žiadal iba ministerstvo, jeho poskokovia ho odstrčili ako malé decko.

V skratke, čím viac niekto rozoberá zjavne najaktívnejšie postavy Revolúcie, tým viac v nich zisťuje iba čosi pasívne a mechanické. Musíme to zopakovať znova a znova: nie ľudia vedú Revolúciu, ale Revolúcia používa ľudí. Majú pravdu, keď vravia, že všetko to ide samo. Tento výrok značí, že Boh sa nikdy predtým neukázal v žiadnom ľudskom podniku jasnejšie ako tu. Ak sa použijú tie najhnusnejšie nástroje, trest príde, aby priniesol ozdravenie.

Preložil: Jaroslav Bublinec