Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

26. 11. 2010


Umenie a krása

Jozef Duháček

Tvorivý akt stvorenej bytosti je napodobením tvorivej činnosti Božskej a teda aj ľudské umenie je len napodobením umenia Božieho.Písmo nazýva Božiu múdrosť umelkyňou "Čo je schované i viditeľné, všetko som ja poznal,veď ma o tom poučila múdrosť, umelkyňa (artifex znamená umelec, autor, remeselník) všetkých vecí."(1), teda skrze večnú a nestvorenú múdrosť sú stvorené všetky veci a táto Božia múdrosť stvorila svet spôsobom navýsosť umeleckým "Lenže ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko."(2) a táto múdrosť "siaha mocne od jedného konca sveta k druhému,a všetko riadi ľubezne." (3)Umelec má svoje nadanie od Boha. A pretože žiadny človek nevytvára nové idey ani nenachádza a nevymýšľa celkom nové, dovtedy ani v myšlienkach nejestvujúce vzory či námety, preto každá umelecká idea, ktorú umelec uskutočňuje vo svojom diele je len napodobením príslušnej idey, ktorá v Božskom rozume žiari nekonečne jasnejšie a zretelnejšie, než v rozume umelcovom. Každý umelec uskutočňujúci nejakú ideu teda napodobňuje Stvoriteľa, ktorý svoj dokonalý plán, ktorý od vekov držal vo svojom rozume, stvorením sveta uviedol do skutočnosti.

Je spoločnou náukou sv. Otcov, že Boh je zdrojom všetkého ľudského umenia. Napríklad sv. Klement Alexandrijský hovorí: "Že z Boha majú pôvod všetky umelecké diela a všetky duchaplné vynálezy, o tom nebudeme pochybovať, ak uvážime výrok Písma "Potom Pán hovoril Mojžišovi: „Hľaď, ja som po mene povolal Beseléla, syna Uriho, syna Hurovho z Júdovho kmeňa a naplnil som ho Božím duchom, zmyslom pre umenie, dôvtipom a zručnosťou pre každú prácu, aby zhotovil plány a aby ich uskutočnil v zlate, v striebre a medi, aby brúsil kamene na osadzovanie, vyrezával drevo a vôbec vykonával všetky práce. (Ex31,1-5)" a v 6. verši dopĺňa " a každému, kto sa rozumie remeslu, dal som múdrosti, aby vyhotovili všetko, čo som ti prikázal" (4) Podľa týchto slov Písma inšpiruje Boh umelca ku každému, skutočne umeleckému dielu, a to prirodzene, zvláštnym talentom jeho prirodzenosti udeleným, alebo nadprirodzene, mimoriadnym impulzom svojej milosti, ktorým umelcovi vnukne ideu a pri tvorení diela ho osvecuje a riadi, aby ideu zobrazil s takou krásou, aká krásna je daná idea sama v sebe. Sv. Augustín učí, že zvrchované umenie a nekonečná múdrosť Všemohúceho Boha pôsobia skrze umelca, ktorý je vlastne iba nástrojom v Božej ruke a ním Boh v umeleckých dielach zobrazuje a javí svoju večnú krásu: "Zvrchované umenie všemocného Boha, ktorým urobil z ničoho všetko ...., pôsobí tiež skrze umelcov, aby vytvorili diela krásne a pôvabné..... Umelci však nedokážu niečo vytvoriť z ničoho a k svojej práci potrebujú látku primeraného tvaru či obrysu,... a tento obrys príjmajú do svojej mysle od onej zvrchovanej múdrosti, ktorá počet ako i iné vhodné tvary oveľa dokonalejším spôsobom vtlačila látke svetovej, z ničoho stvorenej."(5)

Platón chápal umenie ako napodobenie druhého stupňa. Pravdivým predobrazom zmyslovo vnímateľného predmetu je idea, ktorá je pravdivá. Jednotlivý predmet je len nedokonalým napodobovaním idey, umelecké napodobňovanie tohto nedokonalého napodobnenia je však ešte nedokonalejšie.

Keďže idey všetkých veci sú v Bohu a Božská krása je nekonečná a prevyšuje nekonečne možnosti umelcovej duše prijať ju, tak spolu s ideou veci samej prechádza aj Božská krása do umelcovej duše len ako obraz či podoba zbavená premnohého lesku a žiary, teda jej svetlo sa prvý krát láme. Umelec, ktorý krásu idey, takto obdržal, nosí ju v duši a premieňa v umelecké dielo, nikdy nedokáže dokonale stvárniť svoj zámer. Ideálna podoba jeho diela sa mení v skutočnú podobu vždy len čiastočne a neúplne, teda svetlo Božej krásy sa láme druhý krát. Albert Magnus hovorí, že krása je splendor formae, žiara formy a umenie potom nutne spočíva nie v úmysle, s akým k dielu umelec pristupuje ale v stupni dokonalosti a znamenitosti jeho práce.A hoci je krása umeleckých diel len matným tieńom skutočnej krásy Božej, predsa umenie pôsobí na vnímavé srdcia neodolateľným čarom. Akým potom nevýslovným blahom bude naplnená každá duša, až bude hľadieť na krásu Božiu neprostredne a priamo! (6)

Krása všetkého ľudského umenia je v istom zmysle obsiahnutá v kráse, ktorou Boh človeka prirodzeným i nadprirodzeným spôsobom obdaril. Krása je vlastnosť veci, ktorá sa páči v pohľade (quae visa placent), tvorí ju hlavne úplnosť čiže dokonalosť (integritas sive perfectio), úmernosť čiže súlad, proporcia, harmónia (proportio sive consonantia) a jas (claritas). Príčinu, prečo sa nám krása páči vyjadruje Písmo krátko, ale jasne, keď v Gen 1,26 uvádza výrok, ktorým sa Najsvätejšia Trojica povzbudzuje ku stvoreniu človeka "na svoj obraz a podobu". V týchto slovách je obsiahnutý dôkaz mimoriadnej dôstojnosti ľudskej prirodzenosti. A keďže človek je Bohu podobný, je svojou prirodzenosťou nútený, aby v Božom obraze, ktorý je vtlačený do jehp ľudskej prirodzenosti poznával svoj vzor. Pretože tento vzor obsahuje nekonečný počet dokonalostí v úplnej jednoduchosti a absolútnej jednote, má človek prirodzenú túžbu, z rozmanitosti rôznych poznatkov získaných pozorovaním sveta povznášať sa k stále vyššej jednote, aby tak dospel až k jednote absolútnej, k Bohu, sume všetkých dokonalostí. A kedykoľvek človek v rozmanitostiach, ktoré pozoruje postrehne jednotu, alebo len jej náznak, zasvitne mu v duši lúč Božej krásy a z neho sa rozleje bohatý prúd ľubeznej rozkoše. Táto rozkoš a ľúbosť človeka uchvacuje tým viac, čím bližšie sa dostáva k Božej jednote. Človek, ako Boží obraz je istým spôsobom s Bohom súrodý a preto úplne prirodzene nachádza záľubu v tom, v čom sa mu zjavuje Boh. Simile simili gaudet. A preto sa človeku páči každé krásne dielo, pretože v ňom nachádza to, čo má s Bohom, pravda každý svojou mierou, spoločné.

Ale Boh zjavuje svoju krásu ešte iným, nadprirodzeným spôsobom a to v Bohočloveku Kristovi, jeho Matke, v Cirkvi a v každom človeku, ktorý je ako živý výhonok zaštepený do mystického tela Krista Pána. Táto nadprirodzená zjavená krása prestupuje a preniká celý ľudský život, jednotlivca, rodiny, štátu i celej spoločnosti, vo všetkých prejavoch, vo vede, umení, všetko povznášajúc do Božskej sféry. Božou milosťou človek získava novú prirodzenosť, nový rozum, novú vôľu a nový Boží obraz, ktorý jeho prirodzený obraz nevýslovne povznáša a zdokonaľuje.V plnom jase žiari tento nadprirodzený Boží obraz len blaženým dušiam. V našom hmotnom svete však musíme rozlišovať krásu prirodzenú a nadprirodzenú. Prirodzená je podkladom krásy nadprirodzenej a obe spolu splývaju v jednu.

Preto je v dnešnom svetovom poriadku každá krása akoby zaliata nadprirodzeným svetlom, má nádych vyššieho sveta, v ktorom stojí bližšie ku kráse nestvorenej a nekonečnej. S človekom bola aj príroda povýšená do nadprirodzeného poriadku a s prirodou samozrejme aj jej krása. Pretože však každá krása, prirodzená i nadprirodzená je len odleskom, obrazom, účasťou či podielom na kráse nestvorenej, kráse Božej, preto pojem krásy tak tesne súvisí s Bohom, že bez Boha nemožno o kráse vôbec hovoriť.Ako bez Boha niet pravdy, dobra a iných dokonalostí stvorených bytostí, tak bez Neho niet ani krásy. S ním pojem krásy stojí a padá. Kto popiera Boha, nekonečnú nestvorenú krásu, zdroj každej krásy prirodzenej i nadprirodzenej, popiera krásu samotnú. Popretie Boha je preto hrobom všetkej krásy a preto aj všetkého umenia. Žiadne umelecké dielo nemôže byť krásne, ak sa akýmkoľvek spôsobom, priamo či nepriamo prieči Bohu, jeho pravde, dobrote, milosrdenstvu, alebo inej z jeho dokonalostí. Každý pokus postaviť umenie na vastný autonómny základ, bez zreteľa k Bohu, mal, má a bude mať za následok len strašný úpadok umenia prejavujúci sa v snahe o vizuálnu deštrukciu Božieho stvoriteľského diela, skrze ľudský tvorivý čin, vytrhnutý z pôvodného transcendentného účelu (7)

Človek je na svete aby Boha miloval, poznával, oslavoval a Bohu slúžil a každé ľudské dielo a skutok musí priamo alebo nepriamo túto povinnosť plniť. To je zakódované v našej prirodzenosti, ktorá potom ku svojmu cieľu prirodzene tiahne. Umelecké diela nemajú cieľ v sebe samých, sú tu pre človeka a človek je tu zasa pre Boha a teda umelecké diela sú v dôsledku tvorené tiež pre Boha. Z toho dôvodu je umelec viazaný pri tvorení svojich diel tými istými náboženskými a mravnými zákonmi, akým podliehajú všetky skutky človeka. Niet výnimky ani pre najväčšieho génia, naopak, mimoriadny talent ktorý Boh udelil človeku je vždy spojený s mimoriadnym záväzkom toto nadanie primeraným spôsobom použiť ad maiorem Dei gloriam (8).

1. Mudr 7,21

2.Mudr 11,21

3. Mudr 8,1

4. Strom. lib 1. cap 4. Opp 1.

5. De divers. quaest. (83) Opp tom. VI

6. H.Krugg, De pulchritudine divina

7. B.Michalka, Zvrhlé umenie (Te Deum 6-2009)

8. J.Pospíšil, O Bohu jednom