Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

28. 11. 2010


Konverzia Ernsta Jüngera

Uverejňujeme tri texty o konverzii Ernsta Jüngera , supermana 20. storočia, s ktorým sa čo do všestrannosti a výkonnosti môže asi len málokto zrovnávať.

Jeho dielo bolo docenené, netreba ho preceňovať. 20. storočie porodilo mysliteľov aj „mysliteľov“ vyše hlavy, viac než sme schopní stráviť. Každý, kto sa naučil písať má pocit, že je mysliteľ, že má „právo“ na svoj „svetonázor“, čo v preklade znamená na vlastnú banalitu pozdvihnutú na piedestál. Všetci chcú rozkazovať a nikto slúžiť, každý chce byť generálom nikto pešiakom.

To určite nie je Jüngerov prípad. Nie preto, že by chcel byť pešiakom, ale preto, že on BOL generálom v armáde myšlienok. Ale len jedným z generálov.

Jeho význam teda nespočíva v jedinečnosti a originalite jeho myslenia; veď kto už je „originál“ po tých tisícročiach písania, čítania, poznámkovania a prepisovania? Jünger hodil pár svojich zrniek na horu ľudských úvah. Nezachvela sa, ani o moc nevyrástla. Zdola takmer nebolo nič vidno. Zhora nemáme možnosť sa pozerať. Blízko pri ňom sme nestáli.

Čím je vzorom, to je jeho gigantická všestrannosť, ktorá nemá obdobu v dejinách. Vojak, spisovateľ, filozof, entomológ, botanik, mineralóg, manžel, otec, šachista, testovač narkotík, organizátor, žurnalista, vydavateľ, starec etc. Vo všetkom dosiahol nadpriemerné výkony. A na koniec zavŕšil svoj život konverziou, ktorá prikryla tento gigantický výkon kopulou naplnenia, zmyslu a formy. Jünger je vzorom totálneho nasadenia: bojového, myšlienkového, životného. Sám sebe bol robotníkom (der arbeiter), lesným chodcom (waldganger) i totálnou mobilizáciou (totalmobilmachung). Ak sa nám podarí dosiahnuť čo i len stotinu jeho odvahy a sily (čo asi nepodarí), tak môžeme za sebou spokojne pozametať. A o to, čo je mimo našu vôľu sa postará, podobne ako v Jüngerovom prípade, milosť Božia.


Smrť Ernsta Jüngera – Všetky cesty vedú do Ríma

Erik von Kuehnelt-Leddihn

Ernst Jünger zomrel 17. februára 1998 a s ním, ktorý len tak-tak nestihol dovŕšiť svoje 103. narodeniny, stratilo Nemecko svojho najväčšieho spisovateľa. Niet už nikoho, kto by sa s ním mohol čo i len z diaľky porovnávať. V Amerike bol málo známy, ale vo Francúzsku, kde ho volali len "E. J.", našiel snáď ešte väčšiu odozvu ako vo svojej vlasti. Veľkí intelektuáli oboch krajín si vždy vedeli vážiť svoje proťajšky u susedov. Politicky bol Jünger vždy mužom tej najkrajnejšej pravice a vehementný antinacionalsocialista. Sám seba nazýval vždy anarchom, ale nie anarchistom. Poznám ho už 45 rokov a poznám aj jeho druhú, jeho preživšiu manželku.

Jeho smrť by sa nás mala dotknúť obzvlášť, vzhľadom na enormnú kultúrnu krízu, ktorá panuje v celom západnom svete – v Európe vrátane Ruska, ako aj v Severnej Amerike. Skutočne veľkí autori, básnici, maliari, sochári, architekti, skladatelia, filozofi, teológovia – kde sú? Čo však je príčinou tohto úpadku, zatiaľ čo prírodné vedy zaznamenávajú nebývalý pokrok? Som si istý, že príčina korení hlboko v religióznom. Ale to už je iná téma.

Kto bol Ernst Jünger v skutočnosti? Čo predstavoval? Bol synom magistra farmácie, čo predpokladalo klasické školské vzdelanie (latinčina a gréčtina). Vo veku 17 rokov náhle Ernst školu opustil a ocitol sa vo francúzskej cudzineckej légii. Po niekoľkých mesiacoch sa ale jeho otcovi podarilo, vynaložením značného úsilia a nemalých finančných prostriedkov, dostať ho odtiaľ späť. Vrátil sa do školy, ale keď vypukla prvá svetová vojna, bojoval na západnom fronte proti Francúzom, bol štyrikrát ranený a dostal najvyššie vyznamenanie: pruský rád „Pour le Mérite“. (Nevojenská verzia tohto rádu existuje podnes, ale Jüngerovou smrťou sa končí história vojenskej verzie. Národní socialisti toto vyznamenanie odmietali ako „príliš elitárske“.) Ernst Jünger slúžil v armáde do roku 1923 a stal sa známym svojou knihou "In Stahlgewittern" (V ocelových búrkach).

Vo svojich začiatkoch boli národní socialisti Jüngerom veľmi nadchnutí. Hitler mu ponúkol, dokonca až dvakrát, kreslo v Reichstagu, ktoré Jünger odmietol s odôvodnením, že nie je ochotný „zastupovať 60 tisíc idiotov“. Ako muž Pravice bol vehementným antidemokratom a antipopulistom, až napokon spoznali jeho skutočné zmýšľanie aj národní socialisti. Prirodzene, trvali na tom, že oni sú tými skutočnými demokratmi, protipólom Francúzskej revolúcie a stelesňujú „nemeckú ľavicu“.

Ak ste pozorne čítali Jüngerovu knihu "Der Arbeiter" (Robotník), prišli by ste na to, že nacionalizmus považoval rovnako ako socializmus za zastaraný, patriaci do 19. storočia. Prišla druhá svetová vojna a s ňou rad ďalších Jüngerových kníh. V "Gärten und Strassen" (Záhrady a ulice) nájdeme nasledovný úryvok: "Na určitých križovatkách našej mladosti sa nám akoby zjavili Bellona a Athéna, jedna so sľubom, naučiť nás umeniu, ako voviesť dvadsať regimentov do víťaznej bitky, zatiaľ čo druhá nám sľúbila dar, pospájať dvadsať slov tak, aby z nich vznikla úplná veta. Stalo by sa to, žeby sme si zvolili druhý veniec, ten, ktorý kvitne na skalných previsoch, zriedkavejšie, menej viditeľne." Recenzent z denníka "Völkischer Beobachter" k tomu podotkol: "Dvadsať regimentov má pre nás ešte vždy väčšiu dôležitosť."

Túto knihu, ktorá vyšla v roku 1942, nebolo už čoskoro možné dostať, pretože vydavateľ na ňu od príslušných úradov neobdržal prídel papiera... Nové vydanie však vyšlo v Paríži, kam bol Jünger poslaný (istými zložkami v armáde pozn. BSM) s poverením, napísať dejiny odporu proti národnému socializmu v armáde. Nezabúdajme: vstup do armády bol považovaný za najkratšiu cestu do emigrácie. (Členovia strany museli odovzdať svoj stranícky preukaz a nacistický pozdrav bol zavedený až po atentáte na Hitlera z 20. júla 1944.) Jüngerova najvzrušujúcejšia kniha - "Auf den Marmorklippen" – (Na mramorových útesoch) vyšla na Vianoce roku 1939 s poznámkou, že „autor sa nachádza v armáde“, čo je možné vyložiť ako upozornenie pre cenzora.

Tenká knižočka rozpovedáva symbolickú rozprávku. Cenzor potreboval samozrejme určitý čas na to, aby prekukol komplikované symbolizmy v texte, no po tom, čo sa odhalila účasť vlastencov a armády v atentáte na Adolfa Hitlera (20. júla 1944 – pozn. prekl.), žiadal sudca, inak donedávna komunista Freisler, Jüngerovo zatknutie a predvedenie pred súd – na základe knihy "Auf den Marmorklippen" a čoby "duchovného pôvodcu" atentátu. Tomu však zabránil sám Hitler. Bol by z toho príliš veľký škandál.

Jünger mal viac šťastia ako Friedrich Reck-Malleczewen, katolík z Východného Pruska, ktorý vo svojej knihe "Bockelson" pod postavou anabaptistického tyrana z Münsteru myslel s najväčšou pravdepodobnosťou Hitlera. Po júlovom atentáte bol zatknutý a zomrel 16. februára 1945 v Dachau.

Už počas vojny napísal Jünger esej "Über den Frieden" (O mieri), ktorá bola rozširovaná tajne. Po vojne sa usadil vo francúzskej okupačnej zóne Nemecka, pretože britská a americká okupačná moc sa k nemu správala ako k "nepriateľovi demokracie“ (tým aj vždy bol) a vyhlásili zákaz vydávania jeho diel. Na juhozápade Nemecka však našiel svoj domov v horárni starého stauffenbergského zámku.

Bol už dávno ženatý. Jeho prvá manželka mu bránila, aby svojho staršieho syna nechal pokrstiť ako katolíka. (Tento bol počas druhej svetovej vojny ako antinacista zatknutý, keď slúžil v protilietadlovom delostrelectve, potom ho prepustili, slúžil v „Trestnej divízii 999“ a padol 29. novembra 1944 na mramorových útesoch pri meste Carrara...)

Môže to vyvolať počudovanie, že muž, ktorý je vychovaný ako protestant, hoci sa necíti viazaný k žiadnemu náboženstvu, hodlá dať svojho syna pokrstiť – ešte k tomu ako katolíka. Ale treba uvážiť, že Jünger bol výnimočne kultivovaným mužom. Reformácia nevytvorila žiadnu vlastnú kultúru, čarovné diela stredoveku sú stále prítomné a znovuoživenie umenia skrze protireformáciu – sakrálne stavby, obrazy, sochy, hudba a v neposlednom rade kulinárske umenie – to všetko fascinuje a ovplyvňuje aj u nás žijúcich inovercov. Každý vzdelaný Európan je hlboko šokovaný pri pohľade na tú spúšť, ktorú vo francúzskych kostoloch a katedrálach napáchali najprv kalvinisti a po nich jakobíni. (Ja som videl aj spúšť v kostole Sv. Antona v Belfaste, ktorú majú na svedomí stúpenci Pastora Paisleyho. Takýmto barbarstvám Luther v Nemecku síce zabránil, ale napr. v Lipsku nebol od čias reformácie až do roku 1870 postavený ani jeden kostol. Veľkolepý vývoj maliarstva v Nemecku bol skrze "nové náboženstvo" prerušený. Vo Švajčiarsku neodstránil Zwingli zo svojich kostolov iba všetky obrazy, ale dokonca aj organy ! Umenie je predsa "vnučkou Božou".)

Po vojne uverejnil Jünger mnoho románov a esejí a napokon v sérii "Siebzig erweht" (Odviatych sedemdesiat) päť zväzkov svojich spomienok, v ktorých ma viackrát spomína, opisuje a cituje. Spočiatku sa naša korešpondencia obmedzovala iba na kultúrne a politické témy, ale neskôr to už boli zväčša témy náboženské a spirituálne. Bod obratu prišiel s Jüngerovou definíciou Nepoškvrneného počatia. V prvom zväzku jeho spomienok sa dopustil omylu, ktorý je rozšírený dokonca aj medzi mnohými katolíkmi, kedy sa Máriino oslobodenie od dedičného hriechu zamieňa s panenským pôrodom Ježiša. Čo by, mimochodom vrhalo tmavý tieň aj na samotný pojem manželstva. V ďalšom zväzku spomenul moje vysvetlenie k tejto téme. Jeho záujem o vieru bol vždy veľký. Počas svojich liet v Paríži prečítal dvakrát celú Bibliu a tiež diela mnohých francúzskych katolíkov, najmä Léona Bloya, ktorý „obrátil“ Jacquesa Maritaina. Jünger čítal aj švajčiarskych autorov, veľký vplyv mal naňho hlavne Jakob Burckhardt.

Jüngerove listy a denníky potvrdzujú jeho bytostný zmysel pre duchovno, ako aj pre vieru vo Večnosť a v osobného Boha. Pri príležitosti jeho stých narodenín ho navštívili francúzsky prezident Mitterand (socialista !) a spolkový kancelár Kohl. Nedávno dokonca vyšla zvláštna známka nemeckej Spolkovej pošty s jeho portrétom.

Jeho záujmy nesiahali len k umeniu a kultúre, ale aj k oblasti prírodovedy, fascinoval ho najmä hmyz. Je po ňom dokonca pomenovaný aj jeden motýľ (lat. Pyralis Jüngeris Amsel). Počas posledných dvoch rokov som si s ním písal len nepriamo, cez jeho druhú manželku, doktorku filozofie. Šťastne ženatí muži sa po smrti svojej (prvej) manželky zvyčajne zvyknú znovu oženiť. Dobrí muži milujú ženy všeobecne, nielen individuálne, jednotlivo. Tešia sa z rozmanitosti ich pováh. Veď aj múzy sú pohlavia ženského. Jünger bol rozhodne dobrým mužom, priateľským a príjemným. "V temnej epoche demokracie", ako hovorí veľký americký klasik Herman Melville, viedol Jünger nezvyčajne produktívny život. Všeobecne platil za chladného, neprístupného a arogantného – ani jeden z týchto prívlastkov však nie je namieste. Veľa som sa v duchu modlil za jeho obrátenie a správa o jeho smrti ma sprvoti veľmi skormútila. Nemohol som sa zúčastniť jeho pohrebu, pocítil som však veľké odľahčenie a radosť, keď som ten pohreb sledoval v televízii: katolícky obrad! Keďže som nechcel obťažovať jeho pani, teraz už vdovu, ktorej som predtým kondoloval, zavolal som do jeho farnosti jeho kňazovi. So zosnulým starým pánom farárom boli veľkými priateľmi a jeho nástupca mi povedal, že Jüngerova konverzia sa udiala už po jeho stých narodeninách. Už ku svojim 95. narodeninám obdržal pápežské požehnanie. Prečo potom tá plachosť, zdržanlivosť, keď si je tento jeho obrat možné všimnúť už v piatom zväzku jeho spomienok? Očividne sa chcel vyhnúť senzácii, ktorá by bola spojená s enormným nárastom korešpondencie, jej zvládanie by ho zase stálo veľa vypätia v podobe práce a zbytočného vzruchu.

Jünger už veľmi dlho veril vo večný život. O pár týždňov započnem aj ja svoj 90. rok života a som si istý, že sa o určitý čas stretneme u nášho Spasiteľa – čím skôr, tým lepšie.

Timor Domini, 12. 6. 1998

Na konci vždy domov: Ku konverzii Ernsta Jüngera spred desiatich rokov.

Ingo Langner

Kto bol Ernst Jünger? Táto otázka bola položená mnohými a mnohí sa pokúšali o jej zodpovedanie. Zoznam nálepiek, ktoré boli na jeho osobu navešané je dlhý a vnútorne protichodný. Bol Jünger militarista alebo dokonca pre-fašista? Bol to dandy alebo chladnokrvný pôžitkár barbarstva? Seba samého videl tento dlhoveký muž ako bojovníka, anarchu a lesného chodca. Ešte aj vo veku sto rokov mu vyšla kniha. Jünger zbieral chrobáky a presýpacie hodiny. To, ako vo forme chrobákov dokáže príroda vytvoriť v malom priestore vyslovene zázračné diela, ktoré existujú už milióny rokov v nezmenenej podobe, ho fascinovalo rovnako ako plynutie, doslova „odsýpanie“ času.

Ernst Jünger sa počas prvej svetovej vojny viac ako len raz priblížil smrti a napriek tomu – alebo práve preto? - pripadal mnohým nesmrteľný. Vo veku 101 rokov prestúpil tento muž mnohých vlastností a rozmanitej povahy do rímsko-katolíckej Cirkvi. Stalo sa tak 26. septembra 1996. Teda pred štrnástimi rokmi. Prečo potreboval Jünger na svoju konverziu tak dlhý čas? Dal mu Boh preto taký dlhý čas života, aby napokon predsa len našiel svoju cestu k Pravde? Konvertiti síce často a radi hovoria o tom momente, v ktorom spoznali Boha, prvým vzorom tohto je svätý apoštol Pavol, ale istý opar mlčania tu spravidla predsa len zostáva. Takto majú všetky konverzie svoje tajomstvá a držia si ich. Možno práve pre ten moment, v ktorom sa budú smieť na Boha dívať z tváre do tváre. Kto to môže vedieť? Ernst Jünger neprehovoril o svojej konverzii na verejnosti ani pol slova. Ak by nebolo pohrebu v rímskokatolíckom obrade, možno by sa o tomto jeho kroku nedozvedel nik. Jüngerovo mlčanie je zarážajúce, lebo tento muž narodený 29. marca 1895 žil takmer celý svoj život až do svojej smrti 17. februára 1998 ako „vec verejnú“.

Jünger písal prózu, eseje a texty pojednávajúce o dejinách, ale predovšetkým písal denník. Denníky v podobe literárneho diela sú jeho najhlavnejším vlastným literárnym počinom -čokoľvek o ňom vyriekli jeho súputníci, kritici, priatelia alebo neprajníci, v tomto bode sa zhodovali a zhodujú podnes. Už jeho prvotina - "In Stahlgewittern" (V oceľových búrkach) vznikla z denných poznámok a preto sa podtitulom celkom logicky volá „z denníka Stoßtruppführera". Táto kniha vyšla najprv v októbri 1920 vo vlastnom náklade. V okamihu urobila z tohto vzorného poručíka, nositeľa vyznamenania „Pour le Mérite" za jeho zásluhy a statočnosť v prvej svetovej vojne verejne známeho hrdinu a dodnes zostala jeho najznámejším a najkontroverznejším dielom. "Účelom tejto knihy je, vecne vylíčiť čitateľovi, čo zažíva a čo si myslí pešiak ako vodca a ochranca jemu zverených mužov v rámci slávnej jednotky počas veľkej vojny. Vznikla z obsahu mojich denníkov, ktoré boli upravené do patričnej formy. Snažil som sa dať na papier moje dojmy čo možno najbezprostrednejšie, lebo som si všimol, ako rýchlo tieto dojmy miznú a zahmlievajú sa a ako naberajú už po pár dňoch inú farbu. Nie som žiaden vojenský spravodajca, nepredkladám žiadnu kolekciu hrdinov, nechcem opisovať, ako by to bývalo mohlo byť, ale ako to bolo.“

Citujeme z predslovu takto obšírne preto, lebo Jünger už tuto formuluje svoj „program“, ktorý už až po okamih jeho smrti nemal byť zmenený. Už tu zisťuje a konštatuje, že mu ide o pravdu a nie o fikciu. Jünger stále opakovane zdôrazňoval, že ho „Veľká vojna“, tieto štvorročné jatky, podobne ako celú jeho generáciu, navždy ovplyvnila. Priamo na západnom fronte a viac ako desaťkrát ranený vedel, o čom píše. Čo neskoršia doba – a nejeden komentátor až podnes – požadovala, však nebol chladný pohľad „pozorovateľa v akcii“, ale zaujatie stanoviska proti vojne ako takej. No každý čitateľ, ktorý číta túto Jüngerovu prvotinu bez ideologických klapiek, je hlboko unesený silou reči, ktorou je hrôza vojny popisovaná. Ideológia je vždy zlý radca. V Jüngerovom prípade platí táto poučka o to viac. Ktokoľvek chcel kedykoľvek z tohto národného revolucionára liet dvadsiatych urobiť národného socialistu, musel napokon vidieť a uznať, že Jünger nikdy nebol stúpencom Hitlera. Krátko po Hitlerovom príchode do Ríšskeho kancelárstva opúšťa Jünger Berlin. Odolal každému pokusu, byť vtiahnutý do blízkosti masových vrahov. Ich vplyvu sa vždy šikovne vyhol. Nikdy nebol členom NSDAP, dokonca dvakrát odmietol ponúknutý mandát poslanca Reichstagu za túto (nacistickú, pozn. prekl.) stranu a jeho povolanie do „vyčistenej“ Nemeckej akadémie literatúry odmietol hneď v roku 1933. Kto z tých, čo v neskoršej Spolkovej republike diskreditovali Jüngera v nejednej ohováračskej kampani nazbieral toľko ducha odporu voči nacistickej diktatúre?

Ako prvej svetovej, tak sa Ernst Jünger zúčastnil aj druhej svetovej vojny. A opäť opisuje to, čo zažíva. Teraz znie názov jeho vojnových denníkov "Strahlungen" (Žiarenia) a svojim tenkým románom "Auf den Marmorklippen" (Na mramorových útesoch), ktorý je dokončený a uverejnený v roku 1939 sa Jünger ešte pred vojnou stáva jedným z najodhodlanejších nepriateľov nacistickej diktatúry. Londýnsky "New Statesman and Nation" opisuje toto dielo takto: "Čo v tejto nezvyčajnej knihe Jünger zvýrazňuje, je zrútenie jednej Kultúry, všetkej kultúry. Metóda, ktorú pri tom popise používa, je príbuzná snu, snu výnimočnej vizionárskej jasnosti a svetelnosti, ale aj rozličným vrstvám sna a splývaniu symbolických obrazov v ňom, klamlivému zrkadleniu, ktoré navodzuje dojem skutočnejšieho bytia, než je denná skutočnosť."

Nám sa táto brilantná analýza páči tak veľmi preto, lebo opisuje samotné jadro oných „mramorových útesov“, ktoré tvoria i názov tohto diela. Sú to totiž v skutočnosti práve tie sny, ktoré ovplyvňujú Jüngerovský pohľad na svet, ba dokonca jeho postoj k nemu. Vo svojich snoch totiž dokázal Jünger vidieť veľmi veľa. V nočných snoch rovnako, ako aj v tých denných. Svoje sny stále a stále opisoval a čitateľ tak často nie je schopný jasne povedať, kde presne sa v mnohozväzkových poznámkach – ako vieme, po "Strahlungen" nasledovalo dielo "Siebzig verweht" - nachádza hranica medzi snom a realitou. Trúfame si dokonca vysloviť domnienku, že niekedy nebol ani sám Ernst Jünger schopný určiť priebeh hraničnej línie medzi nereálnom a skutočnom. Možno sa po tejto hraničnej línii Jünger pohyboval tak často najmä pod vplyvom nezmazateľných dojmov a zážitkov, ktoré na ňom zanechala bezprostredne zažívaná blízkosť smrti na bojiskách prvej svetovej vojny.

Možno prišiel Jünger skrze tieto sny aj ku katolíckej Cirkvi. Je známe, že Boh si vždy výnimočne cenil práve túto formu odovzdávania svojich posolstiev. Slávne a známe sú biblické príbehy, odohrávajúce sa snami a mnohé z nich sa dostali aj do svetovej literatúry. No nielen vo svojich snoch bol Ernst Jünger doma na pomyselnej uzučkej lávke, ktorá zavše zachádza „tu a tam“. Akú rolu pri prechádzkach v tomto hraničnom priestore zohrávali v histórii ľudstva alkohol a halucinogény opísal Jünger jasnozrivo vo svojej knihe "Annäherungen. Drogen und Rausch" (Priblíženia. Drogy a opojenie). Jeho vlastné skúsenosti s týmito látkami siahajú až do dvadsiatych rokov. Ako veľmi sa Jünger nechal pri svojich dielach inšpirovať a viesť týmito starodávnymi experimentmi, ponechajúc si však zároveň ironický odstup, ktorý leží medzi vlastnou a „tamtou“ epochou, jasno znázorňuje nasledujúci malý úryvok. Ide v ňom o jedno Jüngerovo posedenie pri LSD s Albertom Hoffmannom, objaviteľom tejto zmesi, v čase, keď mal Jünger už po šesťdesiatke: "Na stole stála vysoká, destilovanou vodou naplnená odmerka. Domáci pán ako taký Symposiarcha vkvapkal pár kvapiek bezfarebnej tekutiny, ktorá sa okamžite rozplynula. Aj u starejších bolo, práve preto, lebo hostina mala mať dlhšie trvanie, víno silno riedené vodou. Ich krčahy zdobili vavrínové vence a predovšetkým mýtické scény, ktoré boli všetkým známe. Na našom bola vyrytá iba akási škála." Kto by chcel Ernsta Jüngera prinútiť „vymáčknuť sa“, musí to nutne „zabaliť“, pretože Jünger sa vymyká šablónovitému mysleniu, akémukoľvek pokusu o „zaškatuľkovanie“. Tento poznatok nám musí stačiť aj v otázke jeho konverzie. Predsa len siahnime ešte po jednom citáte, ktorý nám snáď aspoň trochu osvetlí šero tajomna Jüngerovho prechodu do rímsko-katolíckej Cirkvi: "Každý pôžitok žije skrze ducha. A každé dobrodružstvo skrze blízkosť smrti, okolo ktorej krúži. Spomínam si na jeden obraz, ktorý sa volal „Dobrodružstvo“ a videl som ho v čase, keď som ešte skoro vôbec nevedel čítať: moreplavec, nezlomný konquistador, ktorý kládol svoju nohu na pobrežie neznámeho ostrova. Pred ním bázeň vzbudzujúce pohorie, v pozadí jeho loď. Je sám."

Chcel sa „moreplavec a nezlomný konquistador" vrátiť onoho 26. septembra 1996 späť domov? Bol už Ernst Jünger definitívne unavený zo svojej storočnej osamelosti? Nie je to len pekná myšlienka, ale aj trefná? Aj keď sa nebezpečne približuje k sentimentálnu, hoci tento žáner, ako je známe, Jünger nikdy nepestoval. Ale nie je to tak? Nakoniec nás vždy silno priťahuje miesto nášho pôvodu a ono, ako vieme, spočíva u Boha, čokoľvek by proti tomuto namietal akýkoľvek kovaný ateista.

Die Tagespost, 29.9. 2006




Vážený pán Krisai,

prikladám niekoľko poznámok k Jüngerovej konverzii. Ernst Jünger konvertoval na katolícku vieru 26. septembra 1996 v kostole Sv. Jána Nepomuckého. Mimochodom, jeho manželka - Dr. Liselotte Jünger, na ceremónii prítomná nebola. Syn Carl Alexander Jünger bol krstený ako katolík (krstným otcom bol Carl Schmitt), druhý syn Ernstel Jünger ako evanjelik. Kock (viď nižšie) píše, že sa dá predpokladať, že aj Ernstela chcel dať Jünger pokrstiť ako katolíka, ale že od toho s ohľadom na svoju manželku Grethu upustil. Ak si dobre spomínam, bola Jüngerova mama katolíčka. Sympatie ku katolíckej náuke o Spáse (a ku katolíckemu rítu!) sa vinú skoro celým Jüngerovým dielom. Zmienky o tom nájdeme v dielach „Strahlungen“ z roku 1949, "Siebzig Verweht" z rokov 1980-81 alebo v osobe postavy Pátra Lamprosa v diele "Auf den Marmorklippen" z roku 1939. Svoju skepsu voči vývoju protestantizmu vyjadruje Jünger napríklad vo svojom románe "Die Zwille" z roku 1973. Zmieniť sa ešte možno aj o svedectvách mužov ako Léon Bloy, Mons. Kubovec (ktorý Ernstovi Jüngerovi v roku 1990 odovzdal pápežské požehnanie), Roland Niebel a tiež Carl Schmitt. S Rolandom Niebelom hovoril Ernst Jünger o mnohých otázkach, súvisiacich s vierou.

So srdečnými pozdravmi

Tobias Wimbauer

Texty z nemčiny preložil Ladislav Hajdu