Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

14. 11. 2010

Írsko – ostrov svätých a znamenie odporu


Grzegorz Kucharczyk

Írsko bolo pokresťančené v 5. storočí svätým Patrikom. Zelený ostrov si získal pomenovanie „ostrov svätých“. Lebo práve z neho pochádzali zástupy misionárov, ktoré evanjelizovali susednú Britániu i ďalšie oblasti bývalej Západnej rímskej ríše: dnešné Francúzsko, Nemecko, Švajčiarsko a Taliansko.

„Írsky zázrak“


Postavy ako svätý Kolumbán, svätý Kilián alebo svätý Gál sú symbolmi tohto evanjelizačného úsilia írskych mníchov (nazývaných Íroškóti), ktoré nadobudlo osobitnú intenzitu v 6. a 7. storočí. Íroškóti v tom čase zároveň so žiakmi svätého Benedikta kládli základy pod európske spoločenstvo kresťanských národov. A podobne ako benediktíni uchovávali vo svojich kláštoroch – vďaka usilovnosti rehoľných pisárov – najcennejšie civilizačné dedičstvo gréckorímskeho obdobia. Sotva si možno prestaviť vznik západnej (t.j. kresťanskej) civilizácie bez Írska. Ak niečo, tak práve toto bolo „írskym zázrakom“.

V období rozvinutého stredoveku sa Írsko nesformovalo do jedného štátneho útvaru. Jeho spoločenská aj politická štruktúry bola založená na rodoch (klanoch). To vytvorilo príležitosť pre expanziu susedov Írska. Osobitne jedného z nich – Anglicka. Počnúc od 12. storočia prebiehalo (s rôznou intenzitou) anglické podmaňovanie si Zeleného ostrova. Do prerušenia jednoty s Cirkvou roku 1534 anglickým kráľom Henrichom VIII. to bol politický konflikt. Od 16. storočia nadobudol formu náboženskej vojny, inými slovami bezohľadného dobýjania Írska vojskami protestantského štátu, ktoré aj na území ním podmaňovanej krajiny uplatňovalo zákony zjavne diskriminujúce katolíkov (penal laws, o ktorých sme už hovorili v predošlých článkoch).
Írsko zostalo verné náboženstvu, ktoré mu hlásal pred tisíc rokmi svätý Patrik. Avšak cena za túto vernosť bola veľmi vysoká. V druhej polovici 16. storočia mu bolo vnútené mimoriadne zákonodarstvo, ktoré postavilo katolíkov mimo politický, spoločenský a hospodársky život. Zároveň so začiatkom tzv. puritánskej revolúcie v Anglicku roku 1640 sa aj pre katolícke Írsko začalo obdobie krvavého mučeníctva.

„Barbarskí a krvilační Íri“

Vodca víťazných puritánov (t.j. najextrémnejších protestantov) Oliver Cromwell po získaní neobmedzenej moci v Anglicku sa rozhodol dobyť „pápeženecké hniezdo“, ako puritáni nazývali katolícke Írsko.
Cromwell sa spolu so svojimi vojskami vylodil v Írsku v auguste 1649. Príchod anglickej armády sprevádzalo vyhlásenie, v ktorej vodca puritánov deklaroval, že „ako ho Boh priviedol bezpečne do tejto krajiny, rovnako nepochybuje, že Prozreteľnosť navráti všetkým pravú slobodu a majetok; že všetci tí, ktorí sa v hĺbke srdca chcú zapojiť do veľkého diela proti barbarským a krvilačným Írom a zvyšku ich prívržencov a konfederátov, do diela hlásania Kristovho evanjelia a pokoja (...), dostanú taký plat a odmenu, aké budú zodpovedať ich zásluhám.“

Ako si protestantské vojská predstavovali „hlásania evanjelia a pokoja“, odhalil osud írskeho mesta Drogheda – strategicky položeného ako strážnica na ceste do Ulsteru. Po dobytí mesta Cromwellovým vojskom bolo na dva dni vydané na milosť a nemilosť víťazným puritánom. Vyvraždili vtedy všetkých vojakov, dokonca aj tých, ktorí sa predtým vzdali veriac čestnému slovu puritánskeho vodcu. Zaživa upálili 24 írskych obrancov mesta, ktorý hľadali útočište v Kostole svätého Petra. Zabíjali všetkých, tak vojakov ako aj civilov, neušetrili ani ženy a deti. Veliteľa obrany plukovníka Artura Astona puritáni ubili na smrť jeho vlastnou drevenou protézou nohy... Obyvateľov Droghedy, ktorí prežili, ako nevoľníkov vyviezli do anglických kolónií v Karibiku (predovšetkým na Barbados).
Drogheda je symbolom politiky, ktorú puritáni uskutočňovali v Írsku. Jej neoddeliteľnou (od fyzického teroru) črtou bola v širokom zábere uskutočňovaná etnická čistka (a tým samým náboženská). Na základe tzv. Osídľovacieho aktu, schváleného anglickým parlamentom roku 1652, sa začala uskutočňovať systematická kolonizácia Írska protestantmi. Kolonizácia znamenala násilne presídľovanie dovtedajších katolíckych majiteľov pôdy, ktorí sa v nových podmienkach stávali nanajvýš nájomníkmi pozemkov, ktoré na základe zákona patrili protestantským osadníkom, ktorí prišli z Anglicka.
Ešte v polovici 17. storočia rodení Íri vlastnili viac ako dve tretiny poľnohospodárskej pôdy na ostrove. V dôsledku cromwellovskej kolonizácie (čítaj: konfiškátu) väčšina z tejto rozlohy prešla do rúk nových – protestantských majiteľov. 690 tisíc katolíckych Írov, čiže viac ako 81 % obyvateľov ostrova, na začiatku 60. rokov 17. storočia vlastnilo sotva 31 % pozemkov, kým 160 tisíc Angličanov (protestantov), bývajúcich v Írsku, vlastnilo 69 %.

Protestantský apartheid v Írsku

Ďalšia kapitola v martyrológiu írskych katolíkov sa začala roku 1688. V dôsledku protestantmi zorganizovaného sprisahania (tzv. Slávna revolúcia) moc v Anglicku stratil kráľ Jakub II. Stuart, ktorého „vinou“ bolo to, že bol katolík. Útočište našiel v Írsku, ktoré v súvislosti s tým roku 1691 zažilo ďalšiu protestantskú ozbrojenú inváziu. Tentoraz bola vedená Wilhelmom Oranžským, ktorého protestantskí sprisahanci vyhlásili za nového anglického kráľa.
Porážka katolíkov v bitke pri rieke Boyne (dodnes jej výročie slávia protestantskí extrémisti – oranžisti – provokačnými pochodmi katolíckymi štvrťami severoírskych miest) neznamenala len definitívny koniec vlády Jakuba II., ale pre írskych katolíkov otvorila storočné obdobie faktického apartheidu, schváleného a vedeného protestantskou menšinou.
Prvý úder bol zasadený katolíckemu duchovenstvu (podľa starého pravidla: „Udri pastiera...“). Vyhnali všetkých katolíckych biskupov a rehoľníkov. Návrat automaticky znamenal trest smrti. Do roku 1709 protestantskí predstavitelia dovoľovali bývať v Írsku katolíckym kňazom. Avšak práve v tom roku bolo ustanovené, že každý kňaz pracujúci v Írsku musí zložiť „prísahu zrieknutia sa“ (pripomeňme, že ňou sa zriekali všetkých „pápežských bludov“ – v prvom rade viery v reálnu prítomnosť Krista pod spôsobom chleba a vína po premenení počas svätej omše). Samozrejme, nijaký katolícky kňaz nemohol zložiť takú prísahu, čo znamenalo povinnosť okamžite opustiť Írsko pod hrozbou trestu smrti.

Katolícke duchovenstvo – pod tou istou hrozbou – nesmelo na Zelenom ostrove viesť nijaké vzdelávacie ústavy ani sa formovať v zahraničí. Duchovní tohto vyznania nesmeli prijímať im určené prostriedky na živobytie, katolícke kostoly nemohli mať vežu, zvony ani kríž na viditeľnom mieste.
Politika apartheidu sa zároveň – a predovšetkým – dotkla laických katolíkov. V ďalších zákonoch prijímaných britským parlamentom počas desaťročí po roku 1691 bol okrem iného určené, že všetci katolícki obyvatelia Írska sú vylúčení z prístupu na miesta v parlamente, z administratívnych a právnych úradov, z celého radu povolaní. Na základe zákona nesmeli katolíci vykonávať nijaké právnické povolanie, nesmeli byť ani učiteľmi a katolíčky dokonca nesmeli byť ani opatrovateľkami detí. Zákaz zakladania katolíckych vzdelávacích inštitúcií a zákaz vzdelávania sa v takých inštitútoch v zahraničí bol rozšírený aj na laických katolíkov.
Výrazné znaky apartheidu mal aj zákon zakazujúci katolíkovi (katolíčke) zosobášiť sa s protestantom (protestantkou). Asistencia katolíckeho kňaza pri uzatváraní takéhoto miešaného manželstva znamenala pre kňaza trest smrti.

V zmysle „trestných zákonov“, platných v Írsku od roku 1691, katolíci nemali právo bývať vo väčších mestách. Nesmeli nosiť zbraň a kone, na ktorých cestovali, nesmeli stáť viac ako päť funtov. Pod trestom pokuty im bolo zakázané pochovávať svojich zomrelých na cintorínoch pri kláštoroch (alebo kostoloch), ktoré boli súčasťou dávno zničených inštitúcií mníšskeho života.
Boli zakázané aj púte na miesta katolíckeho kultu (Panny Márie alebo miestnych svätých). Katolícky robotník, ktorý chcel zachovať pre Cirkev posvätný deň, mal byť potrestaný bitkou. Rovnaký trest hrozil za prestúpenie zákazu uskutočňovania katolíckych pútí.

Ako dosiahnuť efekt „katolíckej zaostalosti“?

Charakteristickou črtou protikatolíckeho zákonodarstva presadzovaného protestantským Anglickom vo vzťahu k Írsku bola jeho ekonomická stránka. „Trestné zákony“, zavedené v Írsku v 18. storočí, nariaďovali, že katolík nemal právo nadobúdať ani si prenajímať pôdu. Zároveň katolíckeho majiteľa pôdy zaväzovali rozdeliť vlastnú pôdu medzi všetky deti v rovnakej miere. Dodajme, že v tej istej dobe vo vzťahu k majetkom vo vlastníctve protestantov zaväzoval princíp majority, t.j. všetka pôda prechádzal do vlastníctva jediného (najstaršieho) dediča. Uvedený zákon teda viedol nastoleniu umelého rozdrobenia pozemkov vlastnených katolíkmi. To potom malo spôsobiť, že v hospodárskej konkurencii s veľkým (udržiavaným majoritou) protestantským vlastníctvom nebude mať v dlhodobej perspektíve šancu obstáť.
Dodajme, že protikatolícke zákonodarstvo bolo nemorálne nielen v zmysle zjavnej nespravodlivosti, ale aj preto, že podnecovalo k nemorálnym skutkom. Šírilo sa udavačstvo, pretože za vystopovanie ukrývajúceho sa katolíckeho kňaza a jeho vydanie štátnej moci sa vyplácala finančná odmena (na tomto základe v 18. storočí v Írsku vznikla skupina „chytačov kňazov“ – priest-hunters, zlákaných touto odmenou). Odmena v hotovosti čakala aj na každého kňaza, ktorý by sa rozhodol zanechať „pápežské predsudky“.

Takmer dve storočia (18. a 19.) oficiálna anglická historiografia vytýkala Írom ich „zaostalosť“, hmotnú chudobu, nedostatok vzdelania. Vysvetľovali to „zlým vplyvom katolicizmu“ na obyvateľov Zeleného ostrova, pričom nebrali do úvahy, že skutočnou príčinou tohto stavu bola takmer storočná politika diskriminácie katolíckych obyvateľov ostrova, ktorým sa nedávala šanca na vzdelanie a boli vylúčení z poctivej konkurencie v hospodárskom živote. Takto práve táto diskriminačná politika bola prameňom a oporou pre rozvoj protikatolíckych predsudkov a fóbií.

K rovnoprávnosti

Politika protikatolíckeho apartheidu sa v Irsku začala rúcať v sedemdesiatych rokoch 18. storočia. V tom čase začala mať Británia čoraz väčšie problémy so svojimi kolóniami v Severnej Amerike. Tieto ťažkosti roku 1776 doviedli, ako je známe, k vypuknutiu vojny o nezávislosť Spojených štátov. V tomto kontexte treba vnímať postupné odstraňovanie penal laws britskou vládou v Írsku. Nebol za tým nečakaný výbuch lásky ku katolíkom, ale čistá politická kalkulácia: Londýn nechcel mať nové povstanie hneď „za humnami“.
Roku 1778 bolo írskym katolíkom dovolené prenajímať si pôdu a katolícki majitelia pôdy v Írsku dostali právo poručiť celý svoj majetok jedinému dedičovi (tak sa vytvorila možnosť na konsolidáciu pozemkového vlastníctva katolíckych majiteľov). Roku 1782 bolo írskym katolíkom dovolené zakladať si vlastné školy (po získaní súhlasu miestneho anglikánskeho biskupa) a bol daný súhlas na pobyt katolíckeho duchovenstva (vrátane biskupov) na ostrove. V tom istom roku katolíkom dovolili vlastniť koňa na základe rovnakých pravidiel ako protestanti (t.j. bez cenového limitu, o ktorom som hovoril vyššie) a bolo dohodnuté, že opatrovateľkami detí mohli byť aj katolíčky.

Vypuknutie Francúzskej revolúcie (1789) a obava, aby Francúzsko nezískalo v Íroch spojencov do boja s „perfídnym Albiónom“, donútila britské impérium k ďalším ústupkom. Roku 1792 preto dovolili írskym katolíkom sobášiť sa s protestantmi, vykonávať právnické povolania a zakladať školy bez nutnosti získať súhlas anglikánskych biskupov. O rok neskôr umožnili katolíkom zúčastňovať sa parlamentných volieb a volieb do miestnych samospráv. Ten istý Catholic Relief Bill z roku 1793 povolil írskym katolíkom zastávať úrad sudcu, šerifa, mestského radcu a dosahovať vojenské hodnosti v armáde a vojenskom námorníctve. Dokonca im bolo povolené vlastniť zbraň.

Roku 1829 britský parlament schválil úplnú politickú emancipáciu katolíkov na Ostrovoch. Platnosť jeho nariadení bola rozšírená aj na Írsko, hoci s istými významnými obmedzeniami. V platnosti ostal zákaz pôsobenia jezuitov v Írsku a pozostalým bolo zákonom odmietnuté právo prijímať testamentom určené dary. Zachovali sa aj vysoké finančné pokuty pre kňazov, ktorí vyšli v reverende mimo obvodu kostola, ako aj predpis vylučujúci katolíkov z najvyšších postov v britskej administratíve na Zelenom ostrove (išlo o dve rozhodnutia – vicekráľa a lorda-kancelára).


Prevzate z časopisu Milujte sa!