Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

20. 10. 2010


Volím, volíš, volíme

Jozef Duháček

Rok 2009-2010 je na Slovensku mimoriadne plodný na rôzne voľby, referendá a iné všeľudové demokratické veselice, sľubujúce zmeny, zlepšenia, lahodiace uchu voliča, tým čo chce počuť. Videli sme nové strany so žiarivým úspechom a rýchlym prepadom, videli sme zomierať staré a nevládne politické kreatúry, no bolo na čom sa baviť a o čom rozprávať. Keďže demokracia je dnes adorovaná ako najlepšia forma vlády (niektori súdnejší používajú termín "najmenej zlá" ) nezaškodí v krátkosti uviesť, ako sa veci s vládou a vládnou mocu v štáte majú. Treba mať na pamäti, že my ako katolíci, budeme súdení i za naše činy a rozhodnutia aj v tejto oblasti. nášho života . Nemienim tu uvádzať zoznam slabých miest demokratického zriadenia, chcem sa pozrieť na vec hladiska úplne elementárneho, teda odkiaľ pramení vládna moc a ako sa nesprávne chápanie zdroja vládnej moci prejavuje. Situácia je veľmi jednoduchá. Zvrchovaným vládcom nad všetkým stvoreným je Boh. Zvrchované panstvo Božie má dvojaký rozmer (1)


- najvyššiu vládnu moc - summam jurisdictionem
- najvyššie vlastnícke pravo - summum dominium proprietatis

Prihliadnime teraz k prvému bodu, k najvyššej vládnej moci. Vládnu moc prejavuje panovník tým, že svojím poddaným udeľuje príkazy a zákazy a ich splnenie resp. nedodržanie odmeňuje a trestá. Bohu patrí neobmedzená vládna moc už z toho dôvodu, že ako Stvoriteľ sveta je zvrchovaným Pánom stvorenstva a "Kráľom nad všetkými kráľmi, Panovníkom nad všetkými panovníkmi"(2). Celý vesmír je jediným kráľovstvom a jeho neobmedzeným samovládcom je Boh a všetko stvorené živé i neživé poslúcha jeho príkazy(3). Boh je výhradným zdrojom všetkej moci a vlády ľudskej (4).
Z toho plynie, že všetci panovníci, mocnári, králi a vládcovia panujú v len v mene Božom, ich moc a vláda nemá pôvod v nich samotných ani v ich poddaných, ale len v jedinom zvrchovanom Bohu, Pánovi všehomíra. Moc svetských panovníkov je len účasťou na všemohúcej moci Božej a ich panovanie je len odleskom a obrazom zvrchovaného panstva, ktoré výlučným právom náleží len Bohu, ako sveta Stvoriteľovi, Zachovávateľovi a Riaditeľovi. Túto pravdu vyjadrovali kresťanskí králi, nazývajúc sa panovníkmi "z milosti Božej". Moc, ktorú mocnári vykonávajú teda nie je ich vlastná, ale je to moc im len dočasne zverená. Voči iným mocnárom môžu byť suverénmi, avšak pred Bohom sú len správcami, miestodržiteľmi či námestníkmi a svojim poddaným rozkazujú a vládnu len mocou Božou a v len mene Božom. Božie panovanie je vecne totožné s Božou podstatou a teda je vždy spojené so svätosťou, múdrosťou, milosrdenstvom a spravodlivosťou a tieto vlastnosti musia zdobiť aj panovanie svetských vladárov. Pre poddaných z toho plynie samým Bohom uložená povinnosť, podriadiť sa svetskej vrchnosti nie len in foro externo, ale aj in foro interno teda, vo svedomí, a to vo všetkom čo sa neprieči Božej vôli.
Pretože všetka moc má svoj počiatok v Bohu, preto vo vlastnom zmysle možno iba Boha menovať samovládcom či autokratom. V tomto zmysle hovorí sv. Pavol, že Boh je jediný Vládca, Kráľ nad kráľmi a Pán nad pánmi(1). A pretože toto meno (Vládca) patrí iba a len Bohu, ľudskí panovníci, ktorí si ho pripisujú, si vždy istým spôsobom osobujú moc, ktorá im nepatrí ani nikdy patriť nemôže, veď sú len námestníkmi a miestodržiteľmi Toho, ktorý je pôvodcom a zdrojom všetkej moci a vlády.
Panovník, ktorý žiada aby poddaní jeho vôľu rešpektovali, bez ohľadu na to či sa zhoduje s múdrou, dobrotivou, milosrdnou a spravodlivou Božou vôľou, vzbudzuje u svojich poddaných oprávnený odpor. Každá vláda a každá moc prechádza z Boha a iba z Boha na panovníkov jednotlivých krajín, nech už majú zriadenie monarchické, republikánske alebo zmiešané (5).
Bez Boha nemajú vladári autoritu. Pretože len v Božej autorite je obsiahnutý dôvod, pre ktorý sú poddaní povinní in foro interno poslúchať vládnu moc, tak táto mravná povinnosť mizne, akonáhle vládca začne konať, akoby nebol na Bohu závislý, akoby nebol Bohu zodpovedný za svoju vládu a vydáva príkazy, zákony a nariadenia odporujúce prirodzenému či pozitívnemu zákonu Božiemu.
Bez moci a vlády nie je možné vybudovať žiadnu ríšu a ani žiadne spoločenské zriadenie. Ak však táto moc nemá pôvod a počiatok v Bohu, tak ho musí mať len v ľuďoch a to sa môže stať dvojakým spôsobom. Alebo má svoj pôvod vo vládcovi samotnom, alebo má svoj pôvod v ľude, z ktorého potom prechádza na vládcu, ako jej vykonávateľa V oboch prípadoch sa mení táto moc v obyčajnú svojvôľu, ba neraz i v tyraniu. Tyranom je alebo panovník, alebo ľud a ten býva tyranom ešte horším, než akýkoľvek autokratický panovník. Ľud rád a rýchlo zabúda na to, čo píše sv.Pavol "každý nech sa podriadi vyššej moci, lebo niet moci ak nie je od Boha.... preto ,kto sa protiví svetskej moci protiví sa Bohu." (6) Ľud potom pokladá sám seba za zdroj všetkej moci a svoje poddanské povinnosti plní, len ak mu z toho plynie nejaký hmotný prospech. Ak sa mu však jeho povinnosti znepáčia, snaží sa ich zbaviť, zvyčajne revolúciou, čo je úplne pochopiteľné, pretože ak sa človek nebojí postaviť proti Bohu, nebojí sa postaviť ani proti štátnej moci a jej reprezentantom a vykonávateľom. Odvrat od Boha má teda za následok revolučný rozvrat celej spoločnosti, čo história nad slnko jasnejšie dokazuje.

Odvodenie všetkej moci a práva z ľudu, bez ohľadu na Boha, prvého a posledného zdroja každej moci, vlády a práva znamená na miesto Bohovlády postaviť ľudovládu. Ak je však ľud naozaj posledným zdrojom všetkej moci a vlády a teda je absolútne suverénny, potom môže svoju moc a vládu vykonávať podľa svojej ľubovôle. Nech už ľud poveril vykonávaním vlády kohokoľvek, sám je stále jej vlastníkom a môže ju preto ľubovoľne odňať a zveriť niekomu inému. Keď však ľud, národ či štát, začne odvodzovať poslednú normu svojho života zo svojej vôle, potom sa tým dobrovoľne vzdáva snahy a túžby po dobrách nadzmyslových a ideálnych a pokladá zmyslové dobrá a pôžitky za posledný a jediný cieľ svojho života. Preto demokratická idea z ľudu pochádzajúcej moci, majúca svoj pôvod v odvrate od Boha, je vo svojej podstate tou najhoršou revolúciou a je príčinou nových a nových revolučných zmien, permanentnej revolúcie boriacej všetko. Dejiny demokracie sú dejinami boja proti Cirkvi a proti Bohu. Preto, kým sa ľudstvo opätovne nepresvedčí, kto je jeho najvyšším Pánom a Kráľom, na ktorom závisí všetok jeho život, život rodiny, jednotlivca i štátu vo svojej najvnútornejšej podstate, nebude v srdciach jednotlivcov, rodín, národov či štátov, bohatých, chudobných, zamestnávateľov ani zamestnancov pokoj ani mier. Pius XI v encyklike Ubi arcano Dei consilio o tom povedal:
Pokoj a mier v lone jednotlivých štátov ale i v živote celej spoločnosti vôbec, je len vtedy možný, keď panovníci a ich poddaní vo svojom konaní riadia sa presvedčením, že všetka moc tu na svete je len výronom, obrazom a prejavom onej moci, ktorá Bohu ako Stvoriteľovi, Zachovávateľovi a Riaditeľovi celého sveta patrí, podľa slov sv.Jána, ktorý vo svojom Zjavení hovorí "A všetko tvorstvo, ktoré je na nebi i na zemi, pod zemou i na mori, a všetko čo je v nich počul som volať: Tomu čo sedí na tróne a Baránkovi chvála, česť a sláva na veky vekov " (7).

(1) J.Pospíšil - De Deo uno secundum naturam
(2) 1 Tim. 6, 15.
(3) Mat.8:26; Ž103:4; 148:8; Bar.3:33
(4) Rim.13:1; Ef.3,15
(5) Stockl, Lehrbuch der Philosophie 2.ab 5.auf. Mainz 1881
(6) Rim.13:12; 1Pt.2:13
(7) Zjv.5:13