Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

10. 10. 2010


Solženicyn o frankistickom Španielsku

(pasáž z článku Emila Vontorčíka Vojna o Španielsko, ktorý vyšiel v časopise Kultúra 21/2009. Dnes, keď sú pravicové autoritatívne režimy uvádzané ako tie, od ktorých sme boli oslobodení statočnou sovietskou armádou, je zaujímavé čítať toto svedectvo občana internacionálno-socialisticko-ateistického raja. Obzvlášť pre tých, ktorí smerujú do podobného raja, tentoraz smerom na západ.)

Keď v roku 1976 Solženicyn navštívil Španielsko (frankistický režim zanikol oficiálne až v roku 1977. Král Juan Carlos, aby sa dostal k moci, pôvodne prisahal, že tento režim zachová, neskôr prísahu porušil - pozn. BSM), po svojom vyhnaní zo Sovietskeho zväzu, zažil veľké prekvapenie. 20. marca 1976 vtedy veľmi populárny redaktor Íňizo urobil s ním rozhovor pre španielsku televíziu. Solženicyn, pred dvoma rokmi násilne vykázaný zo Sovietskeho zväzu, bol prekvapený životom v Španielsku, o ktorom počul doma aj inde vo svete len to najhoršie. V tomto duchu sa vyjadril aj pre španielsku televíziu (podľa knihy Pio Moa):
„Vaši „pokrokári“ nazývajú režim, ktorý v Španielsku vládne, diktatúrou. Už desať dní cestujem po Španielsku a nemôžem sa vynačudovať. Viete vy vôbec, čo je to diktatúra? Uvediem iba niekoľko príkladov, aké som videl na vlastné oči.
Vo vlastnej krajine môžu Španieli bývať v ktoromkoľvek meste a sťahovať sa kamkoľvek. V tomto ohľade majú úplnú voľnosť. Nám sovietskym ľuďom v našej krajine to nie je dovolené. Sme evidovaní v mieste svojho pobytu. Bez písomného povolenia nemôžeme vycestovať z toho alebo onoho miesta. Úrady rozhodujú o tom, či nám to dovolia alebo nie.

Presvedčil som sa, že Španieli môžu neobmedzene vycestúvať zo svojej krajiny za hranice. Určite ste čítali v tlači, že pod tlakom svetovej verejnej mienky a Spojených štátov amerických bolo dovolené vycestovať zo Sovietskeho zväzu (po mnohých ťažkostiach) určitému počtu Židov. Ale ostatní Židia a ľudia iných národností nemôžu vycestovať za hranice. V našej krajine sedíme ako vo väzení.

Prechádzajúc sa po Madride a po vyše tucte iných španielskych miest, videl som, že v kioskoch sa predávajú hlavné zahraničné denníky. Bolo to pre mňa na neuverenie. Keby v Sovietskom zväze voľne predávali zahraničné denníky, videli by sme ihneď desiatky natiahnutých rúk snažiacich sa o ich zakúpenie. A v Španielsku sa jednoducho predávajú.

Zistil som tiež, že v Španielsku môže človek len tak jednoducho využívať xerografické (kopírovacie) zariadenie. Každý si môže skopírovať akýkoľvek dokument, stačí len hodiť do automatu päť pesiet za kópiu. V mojej krajine žiaden občan Sovietskeho zväzu nemôže nič podobné urobiť. Každý kto použije kopírovací stroj mimo služobné potreby a bez povolenia nadriadeného, bude obžalovaný z kontrarevolučnej činnosti.

Vo vašej krajine – čo je pravda, platia v tom určité ohraničenia, - ale predsa sa tolerujú štrajky. U nás za päťdesiat rokov trvania socializmu nebolo ani raz dovolené štrajkovať, účastníci štrajkov v prvých rokoch sovietskej moci boli postrieľaní guľometmi, hoci sa iba domáhali lepších pracovných podmienok.

Keby sme mali toľko slobody, čo máte vy, otvárali by sme od údivu ústa. Nedávno bola v Španielsku vyhlásená amnestia. Nazýva sa tu „ohraničenou amnestiou“. O polovicu sa skracuje trest politickým bojovníkom, ktorí bojovali so zbraňou v ruke (Solženicyn mal na mysli teroristov – pozn. Pio Moa). Môžem iba toľko povedať: keby sa nám aspoň raz za dvadsať rokov priznala taká ohraničená amnestia, ako je vaša! Nás hádžu do väzenia na to, aby sme tam zomreli. Iba nemnohým z nás sa podarilo dostať von, aby sme o tom vydali svedectvo.“

(...) Už o sedem dní po Solženicynovom vystúpení priniesol Cuadernos para el dialógo, chrakterizovaný ako pokrokovo kresťanský (!) časopis ľavicovej orientácie, mienku Juana Beneta, významného španielskeho spisovateľa a intelektuála, Francovho protivníka:
„A načo je to všetko? Preto, že napísal štyri romány (veľmi banálne, veľmi spiatočnícke, literárne dekadentné, štenacie, aké sa ukázali v posledných rokoch)? Preto, že mu udelili Nobelovu cenu? Pretože znášal na vlastnom tele – a dobre z toho vyšiel – zvrhlosť koncentračného tábora? Sväto verím, že dokiaľ budú existovať takíto ľudia ako Alexander Solženicyn koncentračné tábory budú existovať a musia existovať. Možno by ich bolo treba trochu lepšie strážiť, aby takí ľudia ako Alexander Solženicyn ich nemohli opustiť dovtedy, dokedy sa niečo nenaučia.“ (Hop, a odrazu je po dialógu, ktorý má pokrokovo kresťanský časopis v názve – pozn. BSM)

V tomto duchu hádam ani netreba pokračovať. Veď je to v štýle M. Nelkinovej a iných tribúnov ľudskej bezohľadnosti a násilia. Málo sa vtedy našlo takých, ktorí by vystúpili proti Benetovým názorom. Naopak pre opozíciu to bol signál na to, aby začala proti Solženicynovi, človeku, ktorý, je a zostane korunným svedkom totalitného barbarstva 20. storočia a symbolom osobného hrdinstva človeka v zápase s presilou násilia, bohapustú ohováračskú kampaň.