Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

4. 10. 2010

Prečo som monarchista

Peter Frišo

Na tomto mieste nechceme podať vyčerpávajúce teoretické zdôvodnenie (v podobe podania matematického dôkazu), prečo je monarchia najlepšou formou vlády. Napokon nemyslíme si, že by niekto zvládol vystihnúť teoretickú podstatu tejto skutočnosti lepšie ako anjelský doktor v diele De regno. Skôr tu teda chceme poukázať na isté metafyzické puto medzi človekom a politickým usporiadaním vyjadrujúce skutočnosť, že monarchia najlepšie zodpovedá potrebám ľudskej duše.

Nechceme sa teda venovať logike sofistov, počtárov a ekonómov. Ale skôr odpovedáme na existenciálne pnutia ako sa v sociálnej realite pretavujú do (zdanlivo) „nerozumnej“ podoby mýtu – onoho spojiva, ktoré drží múry rozumu vo svete poznačenom hriechom po hromade. Aby som to vysvetlil, pokúsim sa použiť paralelu. Bola temná doba, ktorú môžeme nazvať prvá polovica 20. storočia. V tejto temnej dobe však katolicizmus zažíval rozkvet aký už dnes nepoznáme. V kultúre dominoval spôsobom, aký si už ani nevieme predstaviť. Z tejto dominancie sa prepadol po druhej svetovej vojne do tragického stavu, keď dnes – snáď okrem Martina Mosebacha – niet už ničoho, čo by za to stálo. V tej prvej polovici 20. storočia sme však dominovali. Bol tu istý spisovateľ, ktorý sa volal Evelyn Waugh. Ten napísal dielo pomenované Brideshead revisited u nás známe ako Nečakaný návrat. Tento bravúrne napísaný majstrovský počin je presvetlený niekoľkými zábleskami zvrchovaných právd o človeku. Dovolím si na tomto mieste citovať jednu takú pasáž:

"Od tej doby, čo som spoznal Šebastiána, bol som často, takmer denne nejakým náhodným slovom v rozhovore upozornený, že je katolík, ale prijímal som to ako jeho slabôstku, rovnako tak ako medvedíka. Nikdy sme o náboženstve nedebatovali, až druhú nedeľu na Bridesheade, keď od nás odišiel otec Phipps a my sme sedeli v kolonáde s novinami v ruke, prekvapil ma keď povedal:

- Vieš, že je to veľmi ťažké byť katolíkom?

- Pozoruješ nejaký veľký rozdiel oproti protestantom ?

- Samozrejme. Stále a vo všetkom.

- No, musím povedať, že ja som to ešte nespozoroval. Musíš zápasiť s pokušením ? Nezdá sa mi, že by si bol omnoho cnostnejší ako ja.

- Ja som omnoho hriešnejší´, vyznával sa Šebastián rozhorčene.

- A?

- Kto sa to modlieval, Bože urob ma lepším, ale dnes ešte nie ?

- Neviem, hádal by som, že Ty.

-Ale áno, ja sa tak modlím deň čo deň. Ale to nie je ono.

Obracal stránky obrázkového denníku a prehodil:- Zase jeden teplý brat.

- Myslím, že sa Ti snažia dostať do hlavy množstvo nezmyslov.

- Sú to nezmysly ? Prial by som si, aby to boli nezmysly. Niekedy sa mi zdá, že to vypadá strašne rozumne.

- Ale drahý Šebastián, Ty predsa nemôžeš tomu všetkému vážne veriť ?

- Myslíš, že nemôžem ?

- Myslím takú vianočnú hviezdu, Troch kráľov, vola s oslíkom...

- Ó áno, tomu verím, je to veľmi ľúbezná predstava.“



Evelyn Waugh: Nečakaný návrat (Brideshead revisited), Praha 1948,s.97

Presne tak je aj s ideou monarchie. Je to veľmi ľúbezná predstava! Predstava kráľa, prvého muža v cnosti, toho, ktorý vedie svoj ľud po cestách časných k spoločnému dobru spočívajúcom predovšetkým v plnom dodržiavaní prirodzeného zákona. Tak ako námestník Kristov vedie Ecclesia Militans k poslednému cieľu všetkých vecí, tak kráľ vedie svoj ľud k najvyšším časným spoločenským dobrám. Veru ľúbezná predstava, ktorá v prostredí dekadentného sublimovania politických rozhodnutí z lotérií ľudového hlasovania nemá svoje miesto.

V literatúre – najhlbšej studnici poznania človeka – máme takých príkladov, príkladov kráľovského vedenia k dobru mnoho; spomeňme len Pustú zem T. S. Eliota, či Pána prsteňov od J. R. R. Tolkiena, kde dobrý kráľ Aragorn je požehnaním svojho ľudu (ultramontanizmu, ktorý sa skrýva za Návratom kráľa sa na tomto mieste venovať taktiež nebudem). Kto by nechcel slúžiť pod takýmto mužom ? (Kto by nechcel byť poddaným takých mužov ako boli bl. Karol Habsburg, či Sv. Ľudovít IX. ?) A nepamätáte si už ideál Sv. Jany z Arcu, ktorá nestrhla vládu na seba, ale legitimizovala Karola VII., inak nie práve ideálneho kráľa ?

A tu sa dostávame k základnému prvku na ktorom je idea monarchie postavená. A tým je lojalita, záväzok vernosti a poslušnosti založená na niečom ďaleko hlbšom ako je chladná kalkuláciu. Apriórna pripútanosť k mužovi z mäsa a kostí, ktorý smeruje svoj ľud k dobru ku ktorému má byť každé spoločenstvo zamerané. Lojalita je v určitom zmysle slepá a založená na predsudku. (Čo samozrejme je nutné vnímať v kontexte hierachických vrstiev usporiadania spoločnosti, kde jednotlivé dobrá (hodnoty) majú svoje hierarchické usporiadanie). Je to niečo veľké, čo nestráca na význame ani vtedy, keď panovník – ako to už býva – nedosahuje výšin ideálu, ktorý ma stelesňovať, t. j. nie je oným prvým mužom v cnosti, čo by malo byť jeho prvotnou úlohou.

A význam ideálov načrtnutých vyššie sa nestráca dokonca ani vtedy keď je panovník tyran – ako sa nestráca povinnosť vyjadrená v 4. prikázaní keď sú rodičia lotri a ako na význame nestráca podriadenosť a úcta k pápežovi, ktorý nie je hodný svojho úradu. Je to ako pri mravných požiadavkách, ktoré na človeka kladie katolícka viera, ktorých pravdivosť nie vždy sa ukazuje v realite poznačenej dedičným hriechom s takou jasnosťou a ostrosťou ako by sme snáď vo svojej márnivosti chceli, ale v konečnom účtovaní vždy spoznáme ich pravdivosť. (napr. zdôvodnenia prijateľnosti antikoncepcie sa v pokrivenej ľudskej logike snažia javiť ako prijateľné, v konečnom dôsledku však pri úprimnom pohľade nie je antikoncepcia ničím lež zločinom voči láske, jej krikľavým popretím ako ideálu, ktorý je plne naplniteľný v manželstve. Tieto lacné riešenia zamerané na veci (rozkoše) ľudské a nie veci božské nám pripomínajú omyl Sv. Petra keď povedal: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Aká však bola prísna Kristova reakcia?).

Rojalizmus v dnešných podmienkach sa môže zdať rovnakým šialenstvom ako zvoliť si namiesto cesty pôžitkov cestu na Golgotu. Rovnako tak bude budiť pohoršenie, odpor, pohŕdanie, výsmech a rozumárske klepanie si na čelo. Svojim fatálnym rozporom s modernosťou bude väčšinou tvrdo a razantne zamietnuté predovšetkým ako zločin proti ideám politickej rovnosti – jednej z idolatrií modernej spoločnosti, ktorá však ako to už pri moderných ideách býva nemá svoj reálny základ v skutočnosti. Napokon monarchizmus je založený na predsudkoch, tradíciách a vernosti dávnym ideálom. Svojimi symbolmi, spôsobom reprezentácie a poriadkom (ordo!), ktorý najlepšie zodpovedá potrebám ľudskej duše je však postojom, ktorý má cenu hájiť, hoci sa Vám za to nedostane žiadneho ocenenia, arci iba ak nenachádzate zaľúbenie v ostrých odmietavých reakciách väčšiny, ktorá slovami pápeža Pia VI. velebiaceho monarchistické usporiadanie „len máločo hodnotí v zhode s pravdou.“