Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

6. 10. 2010


Kresťanstvo čiže Európa

Novalis

(Novalis, vlastným menom Friedrich von Hardenberg (1772 - 1801), bol protestantom, súputníkom nemeckých romantikov, z ktorých mnohí zavŕšili svoje hľadanie Pravdy konverziou na svätú katolícku vieru (Adam Muller, Clemens Brentano, Friedrich Schlegel a i.). Novalisova púť bola pretrhnutá náhle vo veku 29 rokov avšak jeho posledné práce: spis Kresťanstvo čiže Európa a román Heinrich von Ofterdingen vzbudzujú nádej, že by jeho hľadanie dospelo k Cieľu, ak by mu bol dopriaty čas a že jeho úsilie bolo po zásluhe ocenené tam, kde vládne dokonalá Spravodlivosť. Pre súčasných katolíckych kresťanov nech je poučením, že heretikov neláka ani dnes na Cirkvi saleziánsky rap či moderné omše, ale skôr krása "temného" stredoveku a jeho dedičstva. Pozn. red.)


Boli to krásne, vynikajúce časy, keď Európa bola kresťanskou krajinou, keď jedno kresťanstvo obývalo tento ľudsky sformovaný svetadiel; jeden veľký spoločný záujem spájal i tie najodľahlejšie provincie tejto rozľahlej duchovnej ríše. Bez veľkých svetských majetkov jedna hlava Cirkvi viedla a zjednocovala veľké politické sily. - Početný cech, do ktorého mal prístup hocikto, mu bol bezprostredne podriadený, vykonával jeho pokyny a horlivo sa usiloval upevniť jeho blahodárnu moc. Každého člena tejto spoločnosti si všetci vážili a keď prostí ľudia uňho hľadali útechu alebo pomoc, ochranu alebo radu a radi sa mu za to odvďačili tým, že mu zaopatrovali jeho rozmanité potreby, on zase našiel ochranu, vážnosť a radu u mocnejších, a všetci si týchto vyvolených mužov, vybavených čarovnými silami, pestovali ako deti nebies, ich prítomnosť a náklonnosť prinášala najrozmanitejšie požehnanie. Ľudia k ich zvestovaniam lipli s detinskou dôverou. - Ako veselo mohol každý zavŕšiť svoje pozemské dielo, keď im títo svätí ľudia pripravovali zabezpečenú budúcnosť a odpúšťali každé pomýlenie, vymazali a vyčistili každú škvrnku života! Boli ako skúsení kormidelníci na šírom neznámom mori, pod ktorých ochranou opovrhujeme všetkými búrkami a dôverčivo rátame s bezpečným pristátím na pobreží sveta vlastnej otčiny.
I tie najdivšie, najpažravejšie sklony museli v bázni a poslušnosti ustúpiť pred ich slovami. Vychádzal z nich mier. – Kázali iba lásku k svätej, prekrásnej žene kresťanstva, ktorá bola obdarená božskými silami a ochotná vyslobodiť každého kresťana z najstrašnejších nebezpečenstiev. Rozprávali o dávno zosnulých nebeských mužoch, ktorí prítulnosťou a vierou v blaženú Matku a jej nebeské, roztomilé Dieťa čelili zvodom pozemského sveta, dosiahli božské pocty a teraz sa stali ochrancami a blahodarcami svojich žijúcich bratov, ochotnými pomocníkmi v núdzi, zástupcami ľudských neduhov a účinnými priateľmi ľudstva pri nebeskom tróne. S akou veselosťou sa vtedy vychádzalo z krásnych zhromaždení v tajuplných chrámoch, ktoré zdobili povzbudivé obrazy, napĺňali sladké vône a oživovala svätá, povznášajúca hudba. V nich sa v skvostných schránkach vďačne uchovávali posvätné relikvie niekdajších bohabojných ľudí. – A na nich sa prejavovala božská dobrotivosť a všemohúcnosť, mocná dobrotivosť týchto šťastných svätcov, ktorí činili nádherné zázraky a znamenia. Takto si milujúce duše opatrujú kučery alebo rukopisy svojich mŕtvych milencov a nimi udržujú sladkú žiaru až do smrti, ktorá ich opäť spojí. Ľudia s vrúcnou starostlivosťou zbierali všade, čo kedysi patrilo týmto milovaným dušiam a každý, kto dostal takúto utešenú relikviu alebo sa jej smel čo i len dotknúť, blahorečil. Tu a tam, ako sa zdalo, sa nebeská milosť prednostne zniesla na neobyčajný obraz alebo na istú mohylu. – Zo všetkých končín ta prúdili ľudia s krásnymi darmi a odnášali si domov za odmenu nebeské dary: pokoj duše a zdravie tela. Táto mocná mierotvorná spoločnosť sa horlivo usilovala urobiť všetkých účastníkmi tejto krásnej viery a vysielala svojich druhov do všetkých svetadielov, aby všade hlásali evanjelium života a aby z ríše nebeskej urobili jedinú ríšu na celom svete. Právom sa pápež , múdra hlava Cirkvi, priečil proti bezočivým výplodom ľudských vlôh, ktoré vznikali na úkor svätého zmyslu, i nezrelým nebezpečným objavom v oblasti vedenia. Takto zabránil odvážnym mysliteľom, aby verejne hlásali, že Zem je bezvýznamná obežnica, lebo dobre vedel, že ľudia s úctou voči svojmu bydlisku a svojej pozemskej otčine stratia aj úctu voči nebeskej vlasti a svojmu pokoleniu, a dajú prednosť obmedzenému vedeniu pred nekonečnou vierou a navyknú si pohŕdať všetkým veľkým a zázračným a pokladať to za pôsobenie mŕtvych zákonov. Na jeho dvore sa zhromaždili všetci múdri a ctihodní ľudia z Európy. Plynuli ta všetky poklady, zničený Jeruzalem sa pomstil, a Rím sám sa stal Jeruzalemom, svätou rezidenciou božskej vlády na zemi. Kniežatá predkladali svoje spory otcovi kresťanstva, ochotne mu skladali svoje koruny a svoju nádheru, ba pokladali si za česť zavŕšiť večer svojho života v božskom rozjímaní medzi osamelými múrmi kláštora ako členovia vysokého cechu. Aká dobročinná bola táto vláda, aká primeraná vnútornej povahe človeka bola táto inštitúcia, o tom svedčil mocný rozmach všetkých ostatných ľudských síl, harmonický rozvoj všetkých vlôh; nesmierna výška, akú jednotlivci dosiahli vo všetkých odboroch vied o živote a umení, a všade prekvitajúci obchodný ruch s duchovnými a pozemskými tovarmi v priľahlých oblastiach Európy až do najvzdialenejšej Indie.

To boli krásne podstatné črty pravých katolíckych alebo pravých kresťanských čias. Ľudstvo ešte nebolo dostatočne zrelé a dostatočne vzdelané pre túto nádhernú ríšu. Bola to prvá láska, ktorá pohasla pod tlakom obchodného života, spomienku na ňu zatisli zištné starosti a jej putá spretŕhala veľká časť Európanov, vyhlasujúc ich za klam a mam a posudzujúc ich podľa neskorších skúseností. Toto veľké vnútorné rozštiepenie, sprevádzané ničivými vojnami, bolo výrazným znakom škodlivosti kultúry pre zmysel pre neviditeľné, prinajmenšom dočasnej škodlivosti kultúry na istom stupni. Tento nesmrteľný zmysel nemožno zničiť, iba skaliť, ochromiť, zapudiť od iných zmyslov. – Dlhšia pospolitosť ľudí zmenšuje ich sklony, vieru v ich pokolenie, a privádza ich k tomu, že sa celým svojím konaním a úsilím venujú len prostriedkom blahobytu, ich potreby a spôsoby ich uspokojovania sú čoraz komplikovanejšie, chamtivý človek potrebuje veľa času, aby sa s nimi oboznámil a nadobudol v nich zručnosť, takže mu nezostáva čas na to , aby si v tichosti spytoval myseľ a aby pozorne sledoval vnútorný svet. – V prípadoch kolízie sa mu okamžitý záujem zdá dôležitejší a tak krásny kvet jeho mladosti, viera a láska, opŕchne a ustúpi rukolapnejším plodom, vedeniu a imaniu. Ľudia si v neskorú jeseň spomínajú na jar ako na dáky detinský sen a detinsky naivne sa nádejajú, že plné sýpky im vydržia navždy.

***
Insurgenti sa právom nazývali protestanti, pretože slávnostne protestovali proti nárokom nepohodlnej a podľa nich nespravodlivej moci na svedomie. Dočasne jej odobrali právo na výskum, vymedzenie a voľbu náboženstva, ktorého sa potichu vzdala. Protestanti postulovali rad správnych princípov, zaviedli množstvo chvályhodných vecí a odstránili množstvo zhubných ustanovení; ale zabudli na nevyhnutný rezultát svojho procesu: rozlúčili nerozlúčiteľné, rozdelili nedeliteľnú Cirkev a rúhavo sa vytrhli zo všeobecného spolku kresťanov, prostredníctvom ktorého a v rámci ktorého bola jedine možná naozajstná, trvalá obroda. Stav náboženskej anarchie smie byť iba dočasný, lebo naďalej pôsobí a platí nevyhnutný dôvod, prečo sa istý počet ľudí venuje len tomuto vysokému poslaniu a prečo sa tento počet ľudí osamostatňuje od pozemskej moci, pokiaľ ide o záležitosti náboženstva. – Zriadenie konzistórií a zachovanie určitého druhu duchovenstva neuspokojovalo túto potrebu a netvorilo ani dostatočnú náhradu. Na nešťastie sa do tohto rozkolu zamiešali kniežatá a mnohí z nich využili tieto spory na to, aby si upevnili a rozšírili moc nad svojou krajinou a svoje príjmy. Boli radi, že sa zbavili vysokého vplyvu a nové konzistória si odteraz vzali pod svoju kniežaciu ochranu a správu. Čo najhorlivejšie sa usilovali zabrániť celkovému zjednoteniu protestantských cirkví a tak sa náboženstvo nenábožensky uzatvorilo do hraníc štátov, čím sa položil základ postupného podkopania náboženského kozmopolitického záujmu. Náboženstvo tak stratilo svoj veľký mierotvorný vplyv politický, svoju špecifickú rolu jednotiaceho, individualizujúceho princípu, kresťanstva. Náboženský mier uzavreli podľa celkom chybných a náboženstvu odporujúcich princípov a pokračovaním v takzvanom protestantizme vyhlásili niečo, čo bolo vonkoncom protirečivé – permanentnú revolučnú vládu.
Základom protestantizmu pritom zďaleka nie je iba čistý pojem, pretože Luther pristupoval ku kresťanstvu vôbec svojvoľne, zneuznal jeho ducha a zaviedol novú literu a nové náboženstvo, totiž svätú všeobecnú platnosť biblie a tým, žiaľ, do záležitosti náboženstva zamiešal ďalšiu nanajvýš cudziu pozemskú vedu – filológiu – ktorej vysiľujúci vplyv je odvtedy evidentný. Veľká časť protestantov ho (Luthera) dokonca aj z temného pocitu tohoto pochybenia povýšila do hodnosti akéhosi evanjelistu a kanonizovala jeho preklad.

***
Počiatočná nenávisť voči katolíckej viere sa postupne zmenila na nenávisť voči biblii, voči kresťanskej viere, ba naostatok voči náboženstvu vôbec. Ba čo viac - nenávisť voči náboženstvu sa veľmi prirodzene a konzekventne rozšírila na všetky predmety entuziasmu, na fantáziu pokladanú za niečo kacírske a i na cit, na mravnosť i lásku k umeniu, budúcnosť i minulosť, človeka horko-ťažko postavila na čelo radu prírodných bytostí a nekonečnú tvorivú hudbu univerza zdegradovala na monotónne klepotanie obrovského mlyna, poháňaného prúdom náhody, na ktorom pláva; je to mlyn bez staviteľa a mlynára, mlyn, ktorý je vlastne pravé perpetuum mobile, mlyn, ktorý pomelie sám seba.

***
Odkazujem vás na dejiny, hľadajte v ich poučnej súvislosti podobné časové body a naučte sa používať čarovnú paličku analógie.
Má revolúcia zostať francúzskou, tak ako reformácia bola luteránska? Či sa má protestantizmus opätovne a neprirodzene zafixovať ako revolučná vláda? Majú litery ustúpiť literám? Aj vy hľadáte zárodok skazy v starej inštitúcii, v starom duchu a namýšľate si, že dokážete vytvoriť lepšiu inštitúciu, lepšieho ducha? Ó! Kiežby vás naplnil duch duchov a vzdali by ste sa pochabého úsilia modelovať dejiny a ľudstvo a dávať mu váš smer. Či nie sú samostatné, svojprávne, takmer nekonečne lásky hodné a profetické? Študovať ich, skúmať ich, učiť sa od nich, držať s nimi zarovno krok, nasledovať ich vo viere v ich prísľuby a pokyny – na to nemyslí nikto.

Z knihy Nemeckí romantici, Tatran, Bratislava 1989, preklad Milan Žitný