Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

31. 10. 2010

Erik Maria von Kuehnelt-Leddihn

André F. Lichtschlag

Pred sto rokmi sa narodil intelektuál a mysliteľ, ktorého veľkosť bude pravdepodobne docenená až v budúcnosti.

Erik Maria Anton Friedrich von Kuehnelt-Leddihn sa narodil 31. júla 1910 v štajerskej dedinke Tobelbad. 26. mája uplynulo zároveň desať rokov od smrti tohto výnimočného muža, ktorý skonal ako devätdesiatrocný v tirolskej obci Lans.Nachádzame sa teda vo veľkom roku výročí "rytiera", ako ho láskavo nazývali jeho priatelia. A (skoro) nikto si to nevsimol. Ani jedna z jeho mnohých, inak rýchlo rozpredaných kníh nevyšla v novom vydaní, neobjavil sa žiaden oslavný clánok, už vôbec nie nejaký životopis a temer žiadny nekrológ. (Niet divu, ľavoliberálny mainstream nebude ospevovať jedného z najúhlavnejsích kritikov. To nie je žiadny Che Guevara, Trockij alebo nejaký pokoncilový konibrk - pozn. prekl.).

Autor týchto riadkov obdržal od, v januári zosnulého, baróna Caspara von Schrenck-Notzinga, vydavateľa legendárneho magazínu "Criticón" povolenie, zverejniť vo forme knihy Kuehnelt-Leddihnove články, ktoré vyšli v jeho magazíne. Táto kniha by vyšla k jeho nedožitým stým narodeninám. No dcéra tohto veľkého Rakúšana nám ako jeho právna nástupníčka odmietla dať k tomuto projektu svoj súhlas, nakolko nové vydania majstrových kníh plánuje aj jeho rodina. Bolo by žiaduce, keby k tomu v dohľadnej dobe skutočne aj došloAkokolvek je tento stav vecí smutný, je aj typický. Ved už za svojho života bol Erik Maria von Kuehnelt-Leddihn "osamelou cezmínou", "solitérom", ako ho nazval Ernst Jünger.
Pri príležitosti stých narodenín tohto, snáď najfundovanejšieho kritika "Veľkej" francúzskej revolúcie a všetkých jej ľavých detí (Demokracia, Socializmus, Nacionalizmus) mu najprv primerane poskytneme priestor pre jeho vlastné slová v podobe jeho dvoch pamätných pojendnaní. Neskôr sa slova ujme Roland Baader, aby povedal niečo o Kuehnelt-Leddihnovom živote a napokon nepriamo odkážeme na jeden možný knižný projekt, spojený s osobnosťou tohto velikána pravicového myslenia. V prvom zozname vymenuje Kuehnelt-Leddihn podrobne v 41 bodoch, čo predstavuje ľavicovosť a napokon v krátkosti, čo pravicovosť. Potom povie za seba to podstatné: jeho 25 téz o monarchii.

Ukážky z diela Erika von Kuehnelt-Leddihna:

Čo je ľavičiarstvo?

1. Materializmus - ekonomickej, biologickej, sociologickej povahy.
2. Mesianistická rola nejakej skupiny - národa, rasy alebo triedy.
3. Centralizmus. Potlačenie miestnej správy, lokálnych odlišností atd.
4. Totalitarizmus. Všetky oblasti života predchnuté jedinou doktrínou.
5. Násilie a hrôza namiesto autority ako endogénnej sily.
6. Ideologický štát jednej strany.
7. Úplné riadenie výchovy a vzdelávania štátom.
8. "Socializmus": Protipól personalizmu.
9. Sociálny štát ako zaopatrovateľ od kolísky po hrob.
10.Militarizmus, nie však bellicizmus.
11.Strnulá štátna ideológia s vytvoreným obrazom "nepriatela".
12.Antimonarchistický vodcovský princíp. Führer, Duce, Vožd ako stelesnenie ľudu. Nie je
to otec, ale brat - "Veľký brat" !
13.Antiliberalizmus. Nenávisť k slobode.
14. Antitradicionalizmus. Boj proti "Reakcii".
15. Expanzívne snahy ako sebapotvrdenie.
16. Exkluzivizmus: žiadni iní bohovia nie sú strpení.
17. Likvidácia medzitelies, tzv. "corps intermediaires".
18. Kontrola nad masmédiami, ich ideologické zjednotenie.
19. Odstránenie alebo relativizácia súkromného vlastníctva. Ak nejaké súkromné vlastníctvo
nominálne existuje, spadá bezvýhradne pod štátnu kontrolu.
20. Prenasledovanie, zotročenie alebo kontrola náboženských spoločenstiev.
21. "Právo je to, čo osoží ľudu, strane!" – partajnosť.
22. Nenávisť voči menšinám.
23. Zbožšťovanie väčšiny a priemeru.
24. Glorifikácia revolúcie, pokroku a pod.
25. Plebeizmus: Vyhlásenie vojny predošlým elitám.
26. Hon na "zradcov". Hnev proti emigrantom.
27. Populizmus a uniformizmus: ľudová demokracia, ľudové súdy atd...
28. Odvolávanie sa na tzv. "demokratický princíp".
29. Ideologické korene vo Francúzskej revolúcii.
30. Dynamický monolitizmus: štát, spoločnosť a ľud splynú v jedno.
31. Koordinácia skrz heslá, básne, piesne, symboly, príslovia, klišé.
32. Nasadenie sekulárnych rituálov ako náhrada náboženstva.
33. Konformizmus ako existenčný princíp. Rovnostárstvo.
34. Podpora masových hystérií.35. Modus technologizovaného panstva.
36. Sloboda - od pása nadol.
37. "Všetko pre štát, všetko cez štát, nič proti štátu."
38. Politizácia celkového života: deti, turisti, športovci, oddych ako objekty.
39. Nacionalizmus alebo internacionalizmus proti patriotizmu.
40. Boj proti výnimočným ľuďom, proti "privilégiám".
41. Totálna mobilizácia závisti v záujme "Strany a štátu".

Čo je pravičiarstvo?

Absencia horeuvedených princípov alebo ich opak; nezabúdajme však na to, že extrémy sa nikdy nestýkajú. Stojíme preto pred veľmi obľúbeným a preto dokonalo idiotickým klišé. Akoby extrémne velké a malé, studené a horúce alebo život v Liechtenštajnsku alebo Rumunsku boli vzájomne nejako podobné. Majme zároveň pred očami aj to, že politické strany sú málokedy jednoznačné pravicové alebo ľavicové. Sú "mixta composita" a majú sklon často sa len vychylovať do jedného z týchto dvoch smerov.

25 téz o monarchii

1. Zjednotenie politického a spoločenského elementu - monarcha, hoci je primárne len spoločenskou hlavou krajiny, disponuje mocou zasiahnuť do života štátu. Keď sa Theodore Roosevelt pýtal cisára Františka Jozefa I., čo povazuje za svoju najdôlezitejsiu úlohu v tomto "pokrokovom 20. storočí", odpovedal mu cisár: "Ochranovať moje národy pred ich vládami."

2. Monarcha nie je straník. Nie je volený nikým - ani zlým susedom, ktorého by sme preto mohli sprdnúť. Monarcha je jednoducho náhodou tu, skrz biologický proces, rovnako ako napríklad aj naši vlastní rodičia.

3. Od útleho detstva je monarcha vedený k svojmu povolaniu výchovou i vzdelávaním. Je odborníkom: jeho remeslom je koordinácia. Prvotným právom národa je, ako povedal Peter Wolf, byť dobre spravovaným.Je teda sebaspravovanie lepšie ako dobré spravovanie ? V žiadnom prípade, pretože v praxi demokracie nieto žiadneho sebaspravovania, ale iba panstvo väčšiny.

4. Kedže si monarcha korunu nezaslúži, trpí v oveľa menšej miere sklonom k velikášstvu, na rozdiel od úspešného kariéristu. Kresťanská viera mu často dáva pocítiť jeho ničotu (ceremónia "umývania nôh", pohrebný obrad Habsburgov, ale napr. aj ceremónia intronizácie pápeža v Chráme Svätého Petra).

5. Ako další faktor (popri spoločenskom a politickom) figuruje faktor náboženský. Korunovácia je svätenina. Monarchia pozýva k perfekcionizmu, dokonalosti - duchovnej, ako aj duševnej. Počet svätých kráľov, cisárov a ich manželiek je veľký.

6. Daná je pravdepodobnosť nadpriemerného duchovného nadania na dedično-biologickej báze. V dynastiách, ktoré pozostávajú z agregátu vybraných rodín, sú zachované a dalej odovzdávané špecifické talenty. Často sa však stretávame aj s genialitou, ktorá časom prerastie do blízkosti šialenstva... V minulosti problém, dnes to vie odhadnúť medicína... Monarcha šialenec je preto dnes predčasne vylúčený z aktívneho vládnutia a spravovania krajiny.

7. Monarchia má nadnárodný charakter. Casto sú "cudzincami" nielen matky, manželky, švagrovia a zaťovia s nevestami, ale spravidla sú i dynastie ako celok cudzieho pôvodu. V roku 1909 boli iba suverénni panovníci v Srbsku a Čiernej Hore (dve krajiny!) miestneho, čiže domáceho pôvodu. Dynastie sú často aj rasovo zmiešané a niektoré odvodzujú svoj pôvod okrem iného aj od Mohameda alebo Džingischána. Toto, ako aj ich nadnárodný charakter im poskytuje dvojitú psychologickú výhodu: šanca, lepšie chápať iné národy (a ich vládnuce dynastie) a zároveň objektívny odstup k vlastnému národu (vlastným národom).

8. Monarchia je elastickejšia, nez iné formy vlády: ľahko sa dá kombinovat s rôznymi formami vlády a rôznymi sociálnymi formami. V klasickej miešanej forme vlády sú prepojené elitárske a demokratické prvky s monarchistickou hlavou na čele krajiny. Ale človek si môže predstaviť aj socialistické kráľovstvo a dokonca aj komunistické cisárstvo - čo sme videli v ríši Inkov. Skutočne, ako vyzdvihuje Treitschke, monarchia je Proteom medzi formami státu.

9. Monarchia je patriarchálnou, v rámci okolností aj patriarchálno-matriarchálnou alebo dokonca aj čisto matriarchálnou inštitúciou. Oslovuje najhlbšie pocity našej rodinne založenej prirodzenosti. Panovnícky pár je zároveň manželským párom a rodičovským párom. Pre toto vsetko monarchia prináleží patriotizmu, demokracia vsak nacionalizmu. Demokracia hlása bezotcovské bratstvo, ktoré nachádza svoj kulminačný bod logicky vo Veľkom bratovi.

10. Monarchia je organická forma vlády, v ktorej sa harmonicky spája rozum so svetom pocitov. V tejto syntéze vzniká legitimita, ktorá nemôže byť púhym právnickým pojmom. Monarchia nie je "vymyslenou", umelou, aritmetickou formou vlády, ale v najužšom zmysle slova "prirodzenou", šitou na prirodzenosť človeka. V kontraste k počatiu a pôrodu stoja oplagátované steny a noci za počítačmi po každej volebnej bitke.

11. Aj princíp "rex sub lege" pretvára monarchiu na "arché", a nie na "krátos". Dokonca aj v úpadkovej forme absolutistickej monarchie nemal "autokrat", akým bol Louis XIV. ani zlomok tej moci, ktorou disponujú naše parlamenty. Aj pod jeho vládou existovali tzv. "corps intermédiaires".

12. Svetonázorovo-ideologická jednota, bez ktorej sa nemôže (podla Harolda Laskiho) zaobísť parlamentarizmus, je v monarchii oveľa menej dôležitá - preto je aj duchovná sloboda v monarchii potenciálne oveľa väčšia. Rakúsko bolo v roku 1910 kultúrne o dosť plodnejšou krajinou ako v roku 1930 a oveľa viac ako v roku 1980.

13. Možnosť úplatnosti monarchu je výnimočne obmedzená a plutokracia (vďaka prítomnosti iných hodnôt) veľmi nepravdepodobná.

14. Nepravdepodobná je zo strany monarchu aj akási baživosť za popularitou a zaliečanie sa ľudu. Väčšia je naopak možnosť, povedať ľudu nepríjemnú pravdu, kedže problematika jeho volenia alebo znovuzvolenia sa ho netýka.

15. Predovšetkým je však úlohou monarchu ochraňovat tie nepopulárne menšiny, ktoré sú v demokratickom rámci beznádejne stratené.

16. Skutočný liberalizmus (Liberalita) má oveľa väčšiu šancu na rozkvet v rámci monarchie ako v rámci demokracie, kedže demokracia má totalitárne korene. Sloboda a nerovnost sú rovnako príbuzné ako rovnost a útlak.

17. Kresťanský monarcha má zodpovednost pred Bohom. To je nepomerne väčšia zodpovednosť ako zodpovednosť voči národom alebo ich zástupcom. Demokracia je ale nezodpovednosť: kto hodí akýsi nepodpísaný papier do akejsi urny, ten nemôze byť tu na zemi vedený k žiadnej zodpovednosti.

18. Monarchovia sú "verejným vlastníctvom": patria svojim poddaným. To je obojstranný vzťah. Sú aj beztriedni - nie sú šľachtou, nie sú občanmi, nie sú robotníkmi a nie sú roľníkmi. "Sociologicky" patria k akejsi zvláštnej medzinárodnej skupine. Majú tým jasný odstup k všetkým triedam a stavom.

19. Monarchovia sú povolaní k tomu, aby boli štátnikmi, nie iba púhymi politikmi. Musia myslieť ďaleko vpred než len po najbližšie volby. Na srdci im musí ležat aj osud ešte nenarodených generácií. Monarchovia, ktorí zlyhali, bývajú sťatí; demokratickí politici, ktorí zlyhali, odchádzajú do súkromia a predávajú svoje memoáre.

20. Monarchistický systém kontinentálnej prirodzenosti vytvára lepšiu atmosféru vzájomnej dôvery medzi krajinami, naopak, večná "hojdačková hra" demokracií vnáša do medzinárodných vzťahov iba neistotu.

21. Velkí štátnici Európy boli vo väčšine monarchovia, alebo muži menovaní monarchami, alebo patrili k aristo-oligarchom, alebo boli produktami revolúcií a tažkých krízových dôb, ktoré umožnili dostať sa na vrchol najbrutálnejším, najbezškrupulóznejším a najmazanejším ľudom, akými boli Napoleon, Hitler, Lenin, Stalin, Mao, či Pol Pot. Títo však nevyhnutne priniesli more krvi, no nezanechali po sebe väčšinou žiaden trvácny poriadok.

22. Monarchia predovšetkým zaručuje kontinuitu. Vie sa, kto po kom bude nasledovať. Garantuje sa vovedenie syna, synovca, dcéry do vlády a úradovania.

23. Permanencia zaručuje zároveň väčšiu dávku skúsenosti. Väčšina demokratických ústav, ktoré sa obávajú osobnej moci, zakazuje druhé alebo tretie funkčné obdobie nositeľov moci. Ak politický kariérista (ako napríklad bývalý predavač košiel a kravát á la Truman) konečne začne zbierať tie správne a dôležité skúsenosti, vyprší mu funkčné obdobie (alebo druhé funkčné obdobie) a do vlády sa dostane opäť akýsi další amatér. Takto sa nemôže viesť väčší obchod, nieto ešte štát, veľmoc. (Nechoďte mi sem s expertmi, veď ktorý laik dokáže koordinovať a posudzovať vzájomne si odporujúce expertízne závery a stanoviská?)

24. Monarchia je skrze svoj patriarchálny charakter v harmonickej zhode s kresťanstvom alebo aspoň s nejakou pôvodne kresťanskou kultúrou: obraz otca je určený obrazom Boha - Otca, obrazom pápeža - Svätého Otca, obrazom cirkevných otcov, obrazom "Otca vlasti", obrazom biologického otca a starého otca. K tomu podotkol Abel Bonnard: "Kráľ bol Otcom svojho ľudu, lebo každý kráľ bol otcom v rámci svojej rodiny." Tento psychologický (viac ako teologický) aspekt platí pre všetky kresťanské vierovyznania, aj pre také, ktoré svoju politickú alebo cirkevnú hierarchiu odstránili alebo v nej splynuli. Ale autorita pochádza vždy zhora. A skutočne dobre sa môže vládnuť iba s pomocou autority, vnútornej sily, nie skrze strach, ktorý predstavuje silu vonkajšiu. Ako povedal už Joseph de Maistre, milióny ľudí môžu byť spravované iba náboženstvom alebo otroctvom. Teda skrze vnútorne prijímanú autoritu, alebo skrze násilie, vyvolávajúce triašku a strach. Demokracia je však veľmi obtiažne zjednotiteľná s autoritou a preto nie je ľahko zjednotiteľná ani s právnym štátom.

25. Najvyššia kresťanská hodnota monarchie spočíva ale v jej apeli na Lásku. Citové spoločenstvo s vladárom je v čarovaní s číslami, ktorým "oplýva" demokracia, nemyslitelné. Jej voľby končia predsa zakaždým víťazstvami a prehrami, výbuchmi radosti a sklamaniami, triumfom a hnevom. Tušili to asi už aj svätý Augustín a Franz von Baader, keď písali o nenahraditelnej harmónii medzi láskou a službou. Iba v láske nespôsobuje služba žiadnu bolesť a žiadnu tarchu. Otravní politici demokracie sú však odhadzovaní hlasovacím lístkom do povetria ako nejakí vzpurní poslíčkovia, pretože to nie sú "rodičia", ktorých nám pririekol údeľ, ale iba akýsi nádenníci.

Predsa len knižný projekt

André F. Lichtschlag

Oba tieto texty pochádzajú z knihy "Die rechtgestellten Weichen" [(Doprava) nastavené výhybky] z roku 1989, ktorá bola okamžite rozpredaná. A teraz prichádzame k naznačenému projektu. Vydavatelstvo tohto časopisu (Eigentümlich frei-pozn. prekl.) získalo práva na nové vydanie celej tejto knihy od vydavateľstva Karolinger. Ba dokonca ešte viac: Martin Möller, iniciátor internetového portálu "Monarchieliga" nám, za čo mu patrí naša vďaka, celú knihu oskenoval. Martin Möller mal tú česť, osobne navštíviť von Kuehnelta ešte počas jeho života. Rovnako ako Roland Baader, ktorý pre nás napísal nový predslov k tejto pripravovanej edícii knihy.Kniha vyjde nanovo, hoci nie presne k dňu jubilea, ako náhle sa podarí finančne zabezpečiť jej vydanie (kto by pritom rád pomohol, nech sa láskavo obráti na naše vydavateľstvo). Žiaľ, predajný úspech očakávať nemožno - veď inak by túto knihu opäť vydalo vydavateľstvo Karolinger samo. Menej ako kedykoľvek predtým je cezmína v súlade s "duchom doby" a solitér "vyzdvihovaný masami".

Skôr nez sa záverom začítame do niekoľkých odsekov doposial neuverejneného predslovu Rolanda Baadera k plánovanému novému vydaniu knihy "Die rechtgestellten Weichen", citujme vydavateľa vydavateľstva Karolinger. V rozhovore s magazínom "Eigentümlich frei" sa o von Kuehnelt-Leddihnovi Peter Weiß vyjadril takto: "Je to muž telesnej stavby Dávilu, ciže rovnako veľmi vysoký a stíhly. Bol výnimočne vzdelaným aristokratom, človekom s úžasnou pamäťou. Je to až neuveriteľné, čo všetko vedel. A neboli to iba faktografické znalosti. Kuehnelt-Leddihn bol predovšetkým človekom "starej školy". Vedel pomenovat najzaujímavejšie spojitosti. Poznal mnoho významných ľudí a bol velmi scestovaný. Všade navštevoval zaujímavých ľudí. Pritom bol velmi skromný. Určite nebol mužom, ktorý mal veľa peňazí. Kuehnelt-Leddihn bol brilantným spoločníkom, ktorý rád a mnoho rozprával, pritom skoro vždy vtipne, pútavo a do hĺbky podstaty. A bol veľmi dôsledný, poučný a jeho prítomnosť spôsobovala potešenie - k tomu všetkému gentleman starej školy. Ako šlachtic nebol snobský. Mal skrátka štýl! Po jeho smrti mi došiel od neho ešte posledný list, ktorý mi písal pred svojou operáciou, ktorú, ako sme sa vopred obávali, neprežil. Pre tento prípad požiadal svoju manželku, aby tieto jeho listy odoslala. V tomto svojom poslednom liste mi kládol na srdce svoj posledný román "San Schimon". Okrem toho ma pozdravoval a poprosil ma, aby som sa zaňho modlil.“

Zivot a dielo Erik Maria Ritter von Kuehnelt-Leddihna

Roland Baader (úryvky)

Po svojej maturite študoval Kuehnelt-Leddihn právne vedy vo Viedni, ekonomické vedy na Univerzite v Budapešti (tam získal titul doktora) a napokon ešte teológiu vo Viedni. Od svojich 16. rokov bol činný ako novinár a vo svojich 20. rokoch bol jedným maďarským denníkom vyslaný ako zvláštny spravodaj do Ruska.Od bývalého nemeckého spolkového prezidenta Theodora Heussa pochádza metafora, podľa ktorej k nám kultúra Západu zostúpila z troch vrchov - z Akropoly, z Capitola a z Golgoty. Ak bol medzi európskymi mysliteľmi niekto, koho duch prebýval na týchto troch vrchoch, tak to bol práve Erik von Kuehnelt-Leddihn, všestranne vzdelaný učenec encyklopedickej plnosti poznania. Bol doma v dvanástich jazykoch - medzi inými v japončine, hebrejčine a v arabčine. Okrem toho bol spôsobilý v mnohých dalších rečiach čítať a študoval klasickú antickú literatúru v tom-ktorom origináli.

V roku 1933 mu vysiel román "Jesuiten, Spießer, Bolschewiken" (Jezuiti, malomeštiaci, bolševici), ktorý nasledovalo v priebehu jeho života dalších 30 kníh a brožúr, niektoré z nich publikované pod pseudonymom a preložené do viacerých jazykov. V roku 1937 sa oženil s grófkou Christiane Goess-ovou a v tom istom roku sa odsťahoval do Spojených štátov, aby tam vyučoval na Georgetown University vo Washingtone D.C. Počas španielskej občianskej vojny cestoval ako novinár po tých oblastiach Iberského polostrova, ktoré ovládali národné sily. Potom sa vrátil do Ameriky, kde predsedal fakulte histórie na St. Peter's College v Jersey City. Dalšími učiteľskými zastávkami boli Fordham University a Chestnut Hill College vo Philadelphii.V roku 1947 sa Kuehnelt-Leddihn vrátil so svojou manželkou a dcérou Isabel spät do Rakúska k svojmu synovi Erikovi a usadil sa v tirolskom Lans. Pôsobil ako spisovatel na voľnej nohe a externý novinár. Každoročne, skoro 50 rokov, podnikal prednáškové cesty krížom-krážom po USA. Popritom písal články a príspevky do vyše 50 známych magazínov v Európe a zámorí, napríklad do Williamom F. Buckleym Juniorom vydávaného magazínu "National Review", tlačového orgánu americkej "Starej pravice" a v Nemecku do magazínu "Criticón", pre "Theologisches" a pre týždenník "Rheinischer Merkur".

Erik von Kuehnelt-Leddihn raz nazval sám seba "svetobežníkom v semipermanencii". Precestoval – za účelom štúdia alebo neskôr prednások - väčšinu krajín sveta, niekedy aj autostopom, opakovane aj krízové oblasti ako Vietnam a Severné Írsko. Na vlastné oci videl a zažil hrôzy španielskej občianskej vojny. Svoje dojmy zachytil ako fotograf-amatér aj na celuloid alebo aj pri maľovaní svojich obrazov.Niečo z Kuehnelt-Leddihna pripomína anglického historika Lorda Actona: Aj on bol obsiahlo vzdelaný učenec-samouk, pohybujúci sa doma vo viacerých rečiach a stojaci na pevnej pôde katolíckej viery. Friedrich A. von Hayek vo svojich prednáškach opakovane poukazoval na neocenitelný význam takýchto učencov pre dejiny ducha a pre skutocný progres vzdelania. Sú to skutočne iba tieto, od štátnych a politických inštitúcií finančne a ideologicky úplne nezávislé hlavy, ktoré sa odvážia postaviť čelom k "duchu doby" a nepodliehajú tlaku "čí chlieb jem, toho pieseň spievam" alebo sa neskláňajú pred aspektom vlastnej kariéry.[.]

Demokraciu ako formu štátu v očiach Kuehnelt-Leddihna "morálne zruinovala štátom nariadená vražda Sokrata" a jej "romantické znovuzrodenie v lese gilotín" počas Francúzskej revolúcie jej rozhodne u neho na sympatiach nepridalo. Svojou rovnostárskou aritmetikou, priečiacou sa všetkej prirodzenosti - a hlavne prirodzenosti ľudskej - sa musí demokracia zákonite prikloniť k socializmu, od politickej rovnosti zmutovať k rovnosti materiálno-finančnej. Socializmus je už raz "fausse idée claire"; a aj pre idey platí, ak ich zovšeobecníme, Greshamov zákon: jednoduchí zlí (ľudia) vyšachujú komplikovaných dobrých. A silnieť bude aj účinok a vplyv najnižšieho ľudského inštinktu: závisti.

Ani také niečo ako "kresťanská demokracia" nemôže existovat, lebo ani rovnosť, ani vláda väčšiny nie sú kresťanskými postulátmi. Mimo to je demokracia druhom pozemského náboženstva antikresťanského charakteru. Kedže ani jedna jej poučka (demokracie ako takej) nedisponuje vedeckým odôvodnením, musí sa logicky mimovoľne zmenit v náboženstvo, v slepú pozemskú sekulárnu vieru. Aj "sociálna romantika demokracie", orientujúca sa na rovnosť, má len zdanie byť kresťanským snažením o pokrok. "Sociálna spravodlivost', píše Kuehnelt-Leddihn, "nám neukazuje, ak ju chladne analyzujeme a demaskujeme, lákavú tvár kresťanskej lásky k blížnemu, ale Medúzinu tvár totalitného štátu. Panuje v ňom závisť, lenivosť, krátkozraká pohodlnosť, nezodpovednosť, ekonomická nevedomosť a abdikácia človeka ako osoby." V našej epoche hrozí "človek ako zoštátnený cicavec".O to viac zostáva pravé nábozenstvo - Krestanstvo, existenčnou otázkou. Nezabúdajme, že tri posledné veľké revolúcie boli zároveň revolúciami antikresťanskými. Iba nábozenstvo dáva človeku dôstojné odpovede na otázky "Odkial?, Kam?, Ako? a Preco?", nie veľkí vodcovia, zvodcovia a štváči más a rovnako nie bezbožníci, trpiaci mániou sebastrednosti.[.]

Mnohí konzervatívci a väčšina liberálov a libertariánov sa tažko vysporiadavajú s takouto vyhranenou postavou. Pravda je ale taká, že ako konzervatívci, tak aj liberáli sa od neho môžu veľa naučiť. Myšlienky tohto pôvodom, duchom, orientáciou, charakterom a činmi aristokrata patria vo svojej hĺbke a plnosti k najcennejším pokladom v truhlici duchovných dejín Západu.

Preklad: Ladislav Hajdu