Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

27. 10. 2010


Charles Dickens na škripci multikulturalizmu

Branislav Michalka

V nekonečnom prílive duchovných močoviek, ktorými sme denne glazovaní, sa z času na čas vynoria zvyšky zaplavenej atlantídy minulosti. K tým bezpochyby patria aj filmové adaptácie diel klasikov, pamätajúcich časy, ktoré by sa dali zjednodušene nazvať „iné“. S pribúdajúcou technickou zručnosťou filmových kostymérov a architektov sa ilúzia minulosti, v týchto subtílnych ódach na staré časy, približuje k hraniciam dokonalosti. Najmä seriály britskej BBC adaptujúce diela Jane Austenovej, Elisabeth Gaskellovej alebo Charlesa Dickensa a voľne dostupné v stánkoch s papierovými fekáliami, dokážu na niekoľko hodín zaplašiť pocit hnusu z modernej doby. Zjav o to neočakávanejší, že počet konzumentov tohto milosrdného duchovného sedatíva určite nepôjde do tisícov. Buďme teda za to Bohu vďační.

To čo je však jednému predmetom blaženého obdivu, to môže iného privádzať do stavu bezmedznej zúrivosti. A tak práve tá dokonalá ilúzia starých časov zrejme niekomu nedala spať. Niekomu zo strážcov Veľkého brata to docvaklo. Veď taký súdruh, čo pozerá s úľubou tieto seriály sa nakoniec môže pýtať: a prečo už Európa nie je taká ako na tých pohyblivých obrázkoch, ktoré sa mi tak páčia? Taký súdruh vidí od začiatku až do konca seriálu samých bielych kresťanov, jeho myseľ je infiltrovaná perverznými predstavami slušne oblečených dám s bledými líčkami a džentlmenov, ktorí sa stále ukláňajú, majú len jednu ženu, potrpia si na česť a vôbec majú spústu podvratných názorov. Po registrovaných partneroch nikde ani stopy. Taký súdruh vyjdúc na ulicu by mohol začať porovnávať a krásna Nová doba by z toho porovnávania nemusela vyjsť ako víťaz. No a nakoniec by mohlo súdruha napadnúť, že treba vrátiť tú starú dobu bielych kresťanov späť. Hrôza pomyslieť.

Ešte, že tu je bdelé oko tolerancie a korektnosti. Takú klasiku zakázať by bolo samozrejme trapné, to si nedovolil ani súdruh v Sovietskom zväze. Navyše by to malo opačný účinok, ako dobre vieme, každý by sa pachtil za zakázaným ovocím a nakoniec by sme tu mali EU plnú milovníkov klasiky, čo je predstava zaiste značne surrealistická. Nie, tu treba vziať rozum do hrsti a presvedčiť súdruha, že už tá klasika vlastne bola multikultúrna. Tak vlastne občan pochopí, že to čo sa mu javilo ako nejaká novota tu bolo vždy a je to vlastne prirodzené. Chyba je teda v ňom a v jeho predsudkoch, nie v modernej dobe.

A tak vznikla v roku 2009 adaptácia románu Charlesa Dickensa Little Dorrit ( v preklade zaužívanom ako Malá Dorritka) v produkcii BBC. A o rok neskôr už trčala z dvd ponuky v stánkoch s hnojom. Práve BBC má za sebou množstvo geniálnych adaptácii ako Pýcha a predsudok, Rozum a cit, Cranford alebo aj adaptáciu Dickensovho Pochmúrneho domu. Všetky vykazujú vernosť literárnej predlohe a úžasnú dôslednosť pri zobrazovaní dobových reálií. Nuž, prečo by si jeden nekúpil aj Malú Dorritku?

Dvd mechanika vrčí a chrčí, manželka (ctiteľka anglickej klasiky) ostrý zrak, by mohla vo vhodnej chvíli zaslziť (tiež sa často slze neubránim, čo býva klasickým príznakom všetkých ultrapravicovo-konzervatívnych beštií, jednou rukou si púšťajúcich operu, najlepšie Wagnera a druhou mučiacich ušľachtilého komunistu), skrátka atmosféra plná očakávania. Všetko ide hladko, ako deux ex machina na špagáte, Matthew MacFayden je štramák ako vždy, Claire Foy je ušľachtilý pôvab sám, plus dobro, pokora a súcit ako vyšitý. Lepšia polovica našej domácnosti už začína poťahovať keď vtom prebehne cez obrazovku mladá afro-angličanka (dovolil som si odvodiť tento neologizmus od vzoru afro-američan), v našej stredovekej domácnosti zvaná černoška. Má žlté šaty, ktoré jej nepristanú. Jedná sa o adoptovanú dcéru jedného z hrdinov románu, Mieglesa.
Dumám: že by Charles až takto...? Pred 160 rokmi? A celá rodina tú afro-angličanku prehliada, neustále im musí niečo nosiť, no čo vám budem hovoriť, urobili si z nej hotovú slúžku (aj keď inak nejaké to služobníctvo už mali), podceňujú ju a jednajú s ňou ako s nesvojprávnou. No hrôza, hotová plantáž vo Virgínii.

A už aj listujem v Dickensovi. Nie, že by som nedôveroval BBC, ale v človeku stále niečo hlodá. Po černoške ani stopa. Postava predstavovaná afro-angličankou sa zove Harriet Beadleová a je to sirota z ústavu, ktorý založil Thomas Coram. Režisérovi nahrala zrejme jej prezývka Tattycoram, ktorá pri prvom počutí zaváňa maorskou antropofágiou tichomorskej proveniencie. Realita je prozaickejšia: Coram je priezvisko onoho filantropa a Tatty je skomolenina z Hattie, čiže Harriet. S tým by sme sa však v nastupujúcej novej dobe ďaleko nedostali. Suchopárny dickensovský kritický realizmus musí byť nahradený utopickým multi-kulti surrealizmom. Ach, a aké obzory sa nám tu odrazu otvárajú s afro-angličankou v tejto úlohe!
Z konfliktu sociálneho sa stáva konflikt rasový. Prehliadanie, podceňovanie, využívanie už nemá sociálny podtón ale kultúrny a rasový. Koho to ponižujú, komu ubližujú: úbohej afro-angličanke. Všetko odrazu dostáva nový rozmer. Divák vidí, že multi-kulti tu bolo vždy, niet sa teda čo rozčuľovať, keď horia autá na predmestí. A prečo horia? No veď sa pozrite: zlí belosi šikanovali tie nešťastné stvorenia už v Dickensovi!!! A vy by ste im vyčítali nejaké to horiace autíčko? No, a hneď je tá BBC klasika stráviteľnejšia.

Nesmie sa samozrejme zhurta. Hlavné postavy ešte musia byť v tradičnom duchu. Avšak rok sa s rokom stretne ...
A tak, krôčik po krôčiku takouto milou, sympatickou a nenásilnou formou, ktorá jednotvárnu, poblednutú klasiku mení na krásnu dúhovú, sa predierame k svetlým zajtrajškom. Ale nezostalo len pri afro-angličanke. Je tu aj ďalšia vedľajšia postava, vynálezca Daniel Doyce (hrá ho Zubin Varla), ktorý nám v seráli BBC nabral mierne indo-pakistánske črty, aby tej dúhy nebolo konca kraja. Nuž, a divák konečne má možnosť vidieť kto bol za tým technickým pokrokom, ktorým sa toľko pyšnili všelijakí poblednutí extrémisti. Možno sa raz dožijeme sľubného filmu o Jamesovi Wattovi s dôvtipným afro-angličanom v hlavnej úlohe. A padne maska európskej spupnosti. S rachotom. Ale, pravda, oslobodzujúcim.
No a čo ešte potom keď pán vynálezca vymrští kúsavý bonmot na adresu vládnucich britských vrstiev. Hneď to dostáva iný, priam ghándíovský rozmer. Ono je to vôbec mazané od pána režiséra a nielen od neho, robí sa to aj inde. Zachováte dialógy, ale výrazy postáv a ich vizuálna interpretácia úplne posunú význam charakterov. Z lumpa sa stane hrdina a naopak. Veď vieme ako to chodí napr. v takej modernej adaptácii Kupca benátskeho od Shakespeara, že?

Tvorcovia zaiste vykročili pozitívnym smerom. Pravda nie je dôležitá, dôležitá je tolerancia a blaho svetovej republiky. A Charles nech si to preberie ako chce, času má na to dosť, či už je hore alebo dole. Pre nás nech je táto skúsenosť poučením v očakávaní. Videli sme už všeličo, aj obal cd nahrávky Wagnerovho Parsifala s afro-amero(oder deutscherom) ako Parsifalom. A keď nám bude z filmovej stráne mávať afro-jánošík valaškou, nad celulolidovou mapou bude dumať afro-napoleon, afro-colombus vysočí z lode na pobreží Hispaňoly a afro-dartagnan prišpendlí Rochefourta ku kobercu v barokovom paláci, tak pochopíme, že nikto to s nami nemyslí tak dobre ako naši noví tolerantní páni. Veď už súdruh Marx vedel, že sloboda, to je pochopená nevyhnutnosť.