Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

26. 9. 2010


O zmysle facky

Hermann Wodak

Chceme dnes hovoriť o zmysle facky.
Jedná sa o ten povzbudzujúci ľudský prejav, ktorý následkom náhleho vzplanutia citu končí na tvári spolublížneho.
Sú už takí ľudia, že pri pohľade na nich má človek snivé túžby vykonávať celé hodiny túto činnosť. Takzvané tváre „na facky“ majú akúsi vrodenú vadu, ktorá ich k takejto výzve odsudzuje. Nech je im to odpustené!
Veď aj Sväté písmo zaznamenáva jedno miesto, v ktorom je struhnuté zaucho znázornené ako chvályhodný výkon. Ba, hovorí sa dokonca, že pohotovosť k druhému zauchu je predpokladom prvého, ktoré bolo už uštedrené.
Pamätáme si asi z mladosti z vyučovania náboženstva, že ono miesto v Biblii o pravom a ľavom líci vyvolávalo ťaživý, takmer rmútivý pocit – akýsi spôsob duševnej skúšky. Bolo zľahka cítiť pálčivé svrbenie s nasledujúcim nádychom zahanbenia. Človeku sa do určitej miery zdálo, že je „morálne fackovaný“, aj keď tento náznak priam starostlivo a vopred odkazuje toto zvláštne pojednanie o facke na pole etiky.
K prapojmu facky patria súčasti náhlej reakcie, hmatateľného napomenutia, nie úplne neláskavého potrestania. Facka je svojpomocné trestné právo; samosudcovstvo s pedagogickými podstatnými ťahmi: posledný zvyšok telesného trestu, ktorý stredoveké právo výprasku zanechalo nervovo oslabenému novoveku.
Udelenie zaucha vyžaduje odstupňované vedomie viny u postihnutého, vedomie, že boli porušené mravy a slušnosť. Vyžaduje prekročenie hraníc, ktoré zostávajú viditeľné len jemnej ľudskej duši. Predpokladá zasiahnutie do tých ľudských práv, ktoré sa nedajú chytiť do veľmi deravej siete paragrafov „ meštiackeho zákonníka.“

A ak neviete stále, milí čitatelia, čo vlastne mienim, tak požiadajte niekoho o praktické splnenie vašej teoretickej zvedavosti. Doporučujú sa v tomto prípade tie facky, ktoré rozdávajú mladé dievčatá. Mladé dievčatá majú krásny spôsob ako rozdávať zauchá. Dávajú ich s pôvabom a krásnym rozhorčením. Korenie a pôvab týchto facičiek je v priamej korelácii ku kráse uštedrovateliek. Získavame ich za neprístojné chovanie, za skoky cez hranicu mrvopočestnosti aj za smelé poklesky v otázkach taktu. Na tomto poli sa vyskytujú vskutku čarovné facky. Sám som doteraz , bohužial, žiadne také zaucho nedostal. Ale to zostáva predovšetkým spisovateľovou vinou. Pričiní sa už nejako o to, aby tiež dosiahol svoj cieľ.

Matky majú dobrý spôsob dávania faciek. Dostal som takú. Musím priznať, že matka nemala nepravdu, aj keď ja som bol v práve. Jednalo sa o čítanie knihy, ktorá bola podľa jej názoru zlá, podľa môjho dobrá. Moja matka vykonala trestajúce napomenutie s pôvabom a veľkou intenzitou. Bol som porazený. Presvedčujúci argument, ktorý bol umiestnený na mojej tvári, bol prosto odzbrojujúci. Čo má človek robiť, ak je nedospelý a ak miluje matku viac než literatúru? – Uč sa nariekať, bez utrpenia. Bola to zahanbujúca česť, ktorú som musel vytrpieť.
Spomínam si ešte na iný podivuhodný spôsob fackovania. Stalo sa to krátko pred nedeľnou omšou v dedinskom kostole. Farár kráčal pred zhromaždenou obcou k oltáru a objavil cestou niekoľko chlapcov, ktorí medzi sebou kvákali. Vtom pleskli dve facky v chráme Pána – až sa organ rozozvučal. Obec stíchla v slávnostnej nálade. Tieto zauchá povzbudzujúce k pobožnosti ucítil každý náhle na svojej vlastnej tvári. Boli to milostivé facky, ktoré sa hodili ako hrubé pokrievky na hrubé sedliacke hrnce. Na tvári svätého Petra, ktorého socha stála oproti mne akoby som postrehol úsmev.

Facky sú k určitým účelom nepostrádeteľné. Aj dnes. Prihodila sa tu nedávno, pre jej podnet dosť neobvyklá bitka medzi robotníkmi. Jeden chlap sa chvastal so smiechom svojim kamarátom oplzlými rečami o Matke Božej Márii. Jeho široko prúdiaci príval slov bol náhle zarazený špecifickým druhom facky. Iný proletár mu totiž zasadil dobre mierenú „po hube“, ktorá spôsobila vypadnutie dvoch zubov. Účinok na divákov bol komický. Spôsob obhajoby nepoškvrnenosti Matky Božej bol všeobecne odobrený. – Ľutujeme, že existujú náboženské vojny, nemôžeme im však uprieť hlbší zmysel. Facka nášho kresťanského proletára vo forme „po hube“ bola oneskorená náboženská vojna súkromného muža. Víťaza ozdobíme čerňou, tlačeným vavrínom novinových riadkov.

Je ešte iný príbeh o zauchu, na ktorom nebola Matka Božia bez účasti. Stará rýnska legenda hovorí o jednom kolínskom kanovníkovi, ktorý bol tak veľkým nepriateľom žien, že odvodzoval hriech sveta jedine od ženy a dokonca na svojom smrteľnom lôžku vrhol divokú apotézu proti ženskému rodu. A keď práve v ohni hnevu uľavoval svojmu zarmútenému srdcu, zostúpila soška Panny Márie zo svojho podstavca, pristúpila k jeho lôžku a vlepila mu zaucho sprava i zľava, takže skonal blažene sa usmievajúc. Táto najzázračnejšia zo všetkých faciek, mala metafyzickú šťavu.

Po prečítaní týchto riadkov uznáme, že zmysel facky je hlbší, než sa všeobecne domnievame. K poznaniu zaucha patrí zdĺhavé štúdium a obsiahla skúsenosť. Tieto denné muchy trestného súdu, ktoré vystupujú s traskavým doprovodom, ktoré sú nepostrádateľnou náhradou beznádejnej diskusie, by mali opäť zľudovieť. Pretože ony majú prednosť komiky. Muž, ktorý vo filme dostáva facky, je smiešny klaun, ktorý je povolaním zaviazaný k tragike; tu sa propaguje to zaucho, ktoré sa psychoanaliticky nedá pojať. Je to ten delikátny druh faciek, ktorý dopadá na zem ako oslobodzujúci dážď z ťažko nabitého ovzdušia medzi dobrým a zlým.

K zauchu oprávňuje len talentovaný temperament, prirodzený inštinkt a súdno-silná odvaha. To je dnes už vzácne. Dnešné zauchá sú väčšinou zahalené kopance, rany päsťou a iné surovosti. Je treba sa naučiť dávať dômyselné facky. Len fackami sa dá zbaviť svet tých malých sprostôt.
Všetky druhy faciek, zauchá, pohlavky, lisknutia, nesmú byť oceňované ako obyčajné vzruchy afektu, nie ako výbuch hnevu alebo nenávisti. Tryskajú z priameho, poctivého a mocného hnevu. Vystreľujú z rozumu a počujeme ich plesknúť o nerozum. Musia dopadnúť ako fejtónistické nápady na ospalosť ducha.
A ak je fejetón dobrý, tak sa mu nedá uprieť podobnosť s fackou, ktorá sa udeľuje s okrídlenou iróniou na rozkaz ducha.

Prekl. E.H.