Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

12. 9. 2010


Mimo Cirkvi niet spásy

Karl Adam

Katolícka Cirkev ako telo Kristovo, ako uskutočnenie kráľovstva Božieho na zemi, je Cirkvou ľudstva. Je podstatne zameraná pričleniť ľudí všetkých čias a všetkých miest do jednoty tela Kristovho. Tým je sama od seba daná jej vonkajšia a vnútorná katolíckosť, jej svetová šírka a otvorenosť pre celý svet. Ale tým je daná aj jej exkluzívnosť, jej výlučnosť, t.j. jej nárok byť Cirkvou ľudstvu vôbec, byť výlučnou ustanovizňou spásy pre všetkých ľudí. Keď Cirkev vie a pretože vie, že je Cirkvou ľudstva, že je tým kráľovstvom Božím, ktorému podľa vôle Kristovej náležia zásadne všetci ľudia vôbec, nemôže pripustiť, že by mohli nájsť spásu aj v nejakej inej spoločnosti, ustanovenej vedľa Cirkvi ľudstva, ktorú založil Kristus, alebo postavenej priamo proti nej. Ani Heiler sa nemôže vymaniť zpod nezlomnej sily toho dôsledkovania. „Ak je katolicizmus vskutku univerzalita, ak predstavuje plnosť náboženských hodnôt, musí byť exkluzívny. To nie je však exkluzívnosť jednostrannosti, ale exkluzívnosť nevyčerpateľného bohatstva“. Cirkev by poprela svoj najhlbší podstatný znak, poprela by to najvznešenejšie, čo má, totižto svoju vonkoncom vyčerpávajúcu plnosť a svoju podstatu, ktorou je telom Kristovým a ktorá spôsobuje i nesie plnosť Cirkvi, keby kedykoľvek uznala za rovnoprávnu sestru nejakú vedľajšiu kresťanskú cirkev alebo proticirkev. Cirkev môže priznať týmto cirkvám dejinnú významnosť. Môže ich označiť menom kresťanských spoločností, ba i menom kresťankých cirkví, nikdy ich však nemôže uznať za Cirkev Kristovu. Jeden Boh, jeden Kristus, jeden krst, jedna Cirkev. Ako niet nejakého druhého Krista, práve tak nemôže jestvovať ani nejaké druhé telo Kristovo, nejaké druhé stelesnenie jeho ducha. Keď zjari r. 1919 šli americkí kresťania do Ríma primäť pápeža Benedikta XV. K účasti na svetovej konferencii o „viere a cirkevnej ústave“, zabúdali práve na túto základnú požiadavku pojmu Cirkev. Katolícka Cirkev môže a bude blahovoľne posudzovať a napomáhať všetky spoločenské úsilia nekatolíckeho kresťanstva. Môže a bude vidieť v nich prvý nábeh k príprave zjednotenia všetkých kresťanov, ktoré tak nástojčivo žiada postavenie kresťanstva vôbec a najmä západného kresťanstva. Ale nemôže uznať ostatné kresťanské spoločnosti za rovnorodé, rovnoprávne Cirkvi. To by značilo pre ňu zriecť sa vlastnej podstaty. Spáchala by tým najväčšiu zradu na sebe samej. Katolícka Cirkev alebo bude Cirkvou vôbec, jediným telom Kristovým, jediným kráľovstvom Božím, alebo vôbec nebude.

Výlučnosť Cirkvi korení vo výlučnosti Krista, v jeho nároku, že je Prinášateľom nového života, Cestou, Pravdou a Životom. V Kristovi sa nám zjavila plnosť božstva. V jeho bohoľudskej osobe sa Boh posledný raz a najdokonalejšie otvoril ľudstvu. V ňom stala sa telom Božia múdrosť i dobrota i milosrdnosť. Z jeho plnosti sme prijali milosť na milosť. A preto niet inej cesty k Bohu než cez Krista. A „nie je iné meno dané ľuďom pod nebom, v ktorom by mali byť spasení“ (Skt 4,12). Krista však nemožno zachytiť ináč než cez Jeho Cirkev. Pravda, bol by mohol udeliť Seba i Svoju vykupiteľskú moc všetkým ľuďom bezprostredne v osobnom zážitku. Nie to je však rozhodujúce, čo by samo v sebe mohlo byť, ale to, čo Kristus skutočne chcel urobiť. V skutočnosti však chcel sa darovať ľuďom skrze ľudí, teda cestou spoločnosti, nie cestou rozdrobenia a roztrúsenia. Ježišova milosť navštíviť mala ľudí, ktorí už od prírody sú spätí v jednu jedinú solidárnu spoločnosť, nie pomimo tejto spoločnosti a tobôž nie proti nej, ale skrze ňu. Kristus nechcel vybudiť nekonečný rad omilostených vyvolencov, ale vystaviť členenú ríšu svätých ľudí, kráľovstvo Božie. Táto cesta skrze spoločnosť aj vonkoncom súhlasila s Jeho základnou požiadavkou, ktorou je láska, veď láska vedie k spoločnosti, k jednote bratov, a jestvovať môže len tam, kde jestvuje spoločnosť. Táto cesta zodpovedá aj podstate božskej skutočnosti vôbec. Kde je niečo božského, tam to patrí všetkým ľuďom spolu, tam sa musí zjaviť, ako katolícka sila. Preto sa nemôže zjaviť ináč ako v podobe prenikavej jednoty. Kde je Boh, tam niet protirečenia ani iných mienok ani rozčesnutosti. Božská pravda môže byť podstatne iba jednou pravdou, iba jedným životom, iba jednou láskou. Preto môže mať len jednu bytostnú formu, a to formu spoločnosti, ktorá obopína všetkých ľudí a spája ich vo vnútornú jednotu.

Podľa svedectva sv. Matúša (18,17) v súvislosti s potrebnosťou tejto jednej spoločnosti k spáse už praobec sa odvolávala na výslovnú výpoveď Pánovu: „Ak niekto neposlúcha Cirkev, nech je ako pohan a verejný hriešnik“, t.j. nepokladaj ho viac za kresťana. Toto prakresťanské presvedčenie vyslovil ešte raz sv. Cyprián mohutnými vetami, na ktoré kresťanstvo nikdy nezabudlo: „Ak niekto chce mať Boha za otca, musí mať Cirkev za matku“ (ep.74,7). „Nik nemôže byť spasený inak než v Cirkvi (ep. 4,4). „Mimo Cirkvi niet spásy“ (ep. 73,21).
Týmito slovami je vyslovená formula, ktorá najzhustenejšie vyjadruje nárok Cirkvi na jednospasiteľnosť: mimo Cirkvi niet spásy. Štvrtý lateránsky snem r. 1215 ju prevzal doslovne. V takzvanom Symbolum Athanasianum, ktoré Cirkvev zaradila medzi svoje vierovyznania, je obšírne opísaná takto: „Ktokoľvek chce byť spasený, musí sa predovšetkým držať katolíckej viery. Ak ju nezachová v celosti a neporušenú, bezpochybne zahynie.“ A ešte jednoznačnejšie sa vyslovuje florentský koncil r. 1439, podľa ktorého všetci pohania, židia, kacíri a rozkolníci strácajú život večný a stávajú sa obeťou ohňa večného.

Nemožno teda pochybovať, že aká je Cirkev otvorená pre celý svet a svetošíra vďaka princípu svojej katolíckosti, taká je samosvoja, odmietavá, výlučná pre nárok jedinespasiteľnosti. Vie sa najbezpodmienečnejšie , najúplnejšie oddať hodnotám, nech sú kdekoľvek, ale tak isto najbezpodmienečnejšie priznáva sa len sama k sebe, uznáva len seba samu. Tým, že sa tak bezpodmienečne priznáva sama k sebe, vyvíja potrebný protitlak proti sklonu bezpodmienečne sa vydať. Bez tohto meravého, vedomého priznávania sa k sebe samej, bez tohto obrovského pohybu dovnútra by jej katolíckosť, jej nápor, ktorý smeruje k celému ľudstvu, k celému svetu a jeho hodnotám, veľmi nebezpečne priblížil postupný rozklad jej vlastného nadprirodzeného podstatného obsahu, splynutie s kozmom prírody, teda i zrastenie s cudzími, ba protichodnými náboženskými predstavami a výtvormi (synkretiymus). Práve preto, že tou istou silou a váhou, ktorou sa oddáva svetu, si uvedomuje aj svoj nadprirodzený pôvod, svoju podstatnú súvislosť s Kristom, svoju jedinespasiteľnú vykupiteľskú silu, práve preto si uchraňuje nadprirodzené jadro svojho ohlasovania a s tým spolu i schopnosť dvíhať všetky prirodzené hodnoty, ktoré preberá zo sveta, do nadprírody, do oživujúcej blízkosti Kristovej, do zameranosti k Bohu. Ako je katolíckosť odstredivou silou Cirkvi, tak je toto priznávanie sa k sebe samej jej dostredivou silou. A v tom spočíva tajomstvo skutočnosti, že Cirkev ostáva verná sebe samej v plnosti, že si zachováva obidve tieto sily vo vnútornej jednote napätia, že je súčasne katolícka i exkluzívna.

Tu niet teda čo rozumkovať. V otázke, či aj ostatné kresťanské spoločnosti majú vari spasiteľské povolanie, či aj nekatolícke cirkvi sú spasiteľné, Cirkev nepozná znášanlivosti. Všetky tie spoločnosti, pretože sa postavili proti pôvodnej jednote bratov vo viere a láske, tým samým dosvedčili katolíckemu vedomiu, že sú útvarmi čisto ľudskými, ba protikresťanskými. Cirkev má pre ne len odsúdenie. A tento svoj súd nestiahne kým nepríde Pán.

Psychologicky je pochopiteľné, že príslušníci nekatolíckych vyznaní bolestne pociťujú túto neznášanlivosť a sú ochotní vidieť v nej van ducha, ktorý je Ježišovi cudzí, ba nepriateľský, ducha neláskavosti a tvrdosti. Keď sa však hovorí o „priam hroznej výlučnosti a netolerantnosti“, tak sa zabúda, že pravda vždy musí byť „hrozne výlučná a netolerantná“. A keď sa tým istým dúškom uisťuje, že „od jedinespasiteľnej viery v Ježišovo mesiášstvo vedie priama cesta k viere v jedinespasiteľnú Cirkev“, tak sa predsa spolu s pravdou, že Kristus je jediné meno na nebi a na zemi, v ktorom môžeme byť spasení, uznáva aj druhá pravda, že pravú spásu možno nájsť len v tej jednej Cirkvi, ktorú Kristus založil. Jeden Kristus a jedno telo Kristovo patria nerozlučiteľne spolu. Kto popiera jednu pravú Cirkev, toho neúprosnosť myšlienkového postupu, žiaľ, až veľmi ľahko privedie k tomu, že začne pochybovať i o Kristovi. Dejiny odpadnutia od Cirkvi sú vskutku aj dejinami postupného rozkladu pôvodného obrazu Krista.

Je teda len jeden Kristus a je len jedna spasiteľná Cirkev: táto pravda tvrdo a neúprosne stojí vo svojej vnútornej logickej súvislosti. Ale či tým nezatracujeme do pekla všetkých inovercov?
Ak dobre chceme pochopiť katolícku dogmu, že mimo Cirkvi niet spásy, teda ak ju chceme pochopiť tak ako ju rozumie Cirkev, musíme sa usilovať pochopiť ju z jej prameňa a postaviť ju do súvislosti s inými článkami viery. Ani jednu katolícku dogmu nesmieme vidieť osamele. Každá má svoje miesto a svoj zmysel v jednom jednotnom celku a len v tomto celku jej možno úplne porozumieť.
Predovšetkým, isté je, že veta o jedinespasiteľnosti Cirkvi pôvodne je vyostrená nie proti jednotlivému nekatolíkovi, proti niektorej osobe ako osobe, ale proti nekatolíckym cirkvám a spoločnostiam, nakoľko sú spoločnosťami. V pozitívnom zmysle chce zabezpečiť pravdu, že jestvuje len jedno telo Kristovo a preto jedna Cirkev, ktorá skrýva v sebe a udeľuje plnosť požehnania Kristovho. V negatívnej forme táto veta znie takto: Každá oddelená, osobitná cirkev, postavená proti pôvodnej Cirkvi Kristovej, je mimo vospolnosti s Kristom. Nemôže byť sprostredkovateľkou spásy. Nakoľko je oddelenou, osobitnou cirkvou a tobôž nakoľko je proticirkvou, je pre nadprirodzený život podstatne neplodná. Neplodnosť sa teda netvrdí o jednotlivej osobnosti, ale o mimocirkevných spoločnostiach ako takých. Z toho čo tvorí ich osobitnosť, čo rozlišuje ich vieru a kult od katolíckej Cirkvi, nemôžu vzbudiť nadprirodzený život. Pretože a nakoľko sú nekatolícke a protikatolícke, teda pod zorným uhlom ich osobitného svojrázu, nepatrí im vyznačujúca prednosť, že by boli plodnou „matkou“ veriacich.

Z hľadiska čisto teologického, vo svetle pravdy viery, že medzi Kristom a Cirkvou je vnútorný a podstatný súvis, možno o všetkých kacíroch a rozkolníkoch, o všetkých židoch a pohanoch vypovedať iba to odsúdenie, ktoré vypovedal o nich snem vo Florencii. Nakoľko sú a chcú byť mimo jednej Cirkvi Kristovej, sú podľa presného obsahu našej dogmy mimo sféry milosti Kristovej a mimo spásy. Vo svetle tohto čisto dogmatického postoja treba rozumieť všetkým ostrým odsúdeniam, ktoré vyniesla Cirkev proti kacírom a rozkolníkom, aj odsúdenia, ktoré vyslovil Pius X. v encyklike o sv. Karolovi Baromejskom, na ktorú sa toľko útočilo. Cirkev nemá pred očami jednotlivé osobnosti vôbec, ale len natoľko, nakoľko sú zástupcami a svedkami nejakej proticirkevnej idey. Tam, kde sa zrážajú idey, kde bojuje pravda proti bludu, zjavenie proti ľudskej namyslenosti, tam niet pokročenia v ústrety, tam niet ohľadov. Keby Kristus bol robil také ohľady, neboli by Ho ukrižovali. Keď nazval farizejov obielenými hrobmi a plemenom vreteničím, keď nazval Herodesa líškou, tak celá nesmierna vážnosť idey to bola, nie nejaká nenávisť proti jednotlivým osobnostiam, tak horúce a mohutné vedomie zodpovednosti za večnú pravdu to bolo, čo Mu dalo do úst také žeravé slová proti bludu a jeho zástupcom. Kde niet viac toho boja za pravdu, tam je po všetkej duchovne-mravnej sile, tam vládne bezzásadovosť, tam sa zapiera Boh. Dogmatická netolerancia je teda mravnou povinnosťou, povinnosťou bezpodmienečnej pravdy a pravdivosti.

V tej chvíli však, keď nejde o boj ideí s ideami, keď ide o živých ľudí, o posúdenie toho alebo onoho inoverca, teológ sa stáva psychológom, dogmatik dušpastierom. Vtedy hneď upozorní, že živý človek je len veľmi zriedka živým výrazom nejakej idey, že predstavová sieť živého človeka a jeho duchovosť je tak rozvetvená a posplietaná, že jeho podstatu nemožno vyjadriť jednoduchou, vyhranenou formulkou. Inými slovami: kacír, žid, pohan v dogmatickom plnom zmysle nejestvuje veľmi často. Vo všeobecnosti jestvujú iba živí ľudia, ktorých základný postoj v tej alebo onej veci ovplyvňujú alebo ovládajú bludné idey. Cirkev preto výslovne rozlišuje „formálnych“ a „materialnych“ kacírov, a podľa toho, či zamietajú Cirkev a jej dogmy zásadne a s plným uvážením, alebo len z nedostatku zodpovedného poučenia a pod vplyvom falošných predsudkov alebo Cirkvi nepriateľskej výchovy. Sv. Augustín zakazuje nazývať niekoho kacírom už pre to samé, že pochádza od kacírskych rodičov, ak len úprimne a verne hľadá pravdu bez namýšľavej pýchy a nezaviera vzdorovite oči pred každým lepším poznaním. Cirkev, keď má pred sebou takýchto ľudí, vždy sa rozpamätá, že Kristus síce najostrejšie odsudzoval farizejstvo, nie však jednotlivého farizeja, že hlboko a milo sa pozhováral s Nikodemom a od Šimona dal sa pozvať za hosťa. Augustinove slová: „Milujte človeka, bite blud!“ sú vedúcou zásadou cirkevného dušpastierstva.

úryvok z knihy: Karl Adam, Podstata katolicizmu, SSV, Trnava 1943; z nemeckeho originálu preložil V. Kalinay