Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

11. 9. 2010


Karol Sidor: Muž, ktorý povedal Hitlerovi NIE

Milan Krajniak

Karol Sidor a Jozef Tiso predstavovali koncom tridsiatych rokov 20. storočia dve krídla v HSĽS. Boli politicky aj ľudsky úplne rozdielnymi osobnosťami. Tiso bol typom taktika, ktorý veril, že politickým manévrovaním dosiahne postupné ústupky. Bol „osamelým vlkom“, nikdy sa mu nepodarilo zomknúť za sebou tím ľudí, ktorí by za ním stáli ako jeho podporná skupina. Dlhé roky bol korunným princom HSĽS. Keď bol Hlinka v polovici dvadsiatych rokov niekoľko mesiacov v USA, vedením strany poveril práve Jozefa Tisa. Ten za jeho neprítomnosti dohodol vstup do vlády, z ktorej však musela HSĽS po politickom procese s Tukom vystúpiť. Za dva roky vo vláde nedokázala HSĽS dosiahnuť žiadne podstatné ústupky a vo voľbách 1929 stratila päť poslaneckých mandátov. Manévrovanie sa teda HSĽS nevyplatilo.

V tridsiatych rokoch postupne získaval v strane podporu Sidor, ktorý sa opieral najmä o mladšiu ľudácku generáciu. Politicky bol radikálnejší ako Tiso a odmietal politiku kompromisov. Účasť ľudákov v akejkoľvek vláde podmieňoval naplnením Pittsburgskej dohody. Odmietal kabinetnú politiku a spoliehal sa na jasne vytýčený politický kurz a trpezlivosť. Sidor dokázal okolo seba sústrediť tím ľudí, ktorí ho podporovali a rešpektovali ako prirodzeného vodcu.
Tiso a Sidor sa dostali do veľkého politického konfliktu pri voľbe prezidenta ČSR po Masarykovej abdikácii v roku 1935. O budúcom prezidentovi vtedy rozhodli hlasy poslancov HSĽS. Sidor presadzoval podporu kandidáta agrárnikov Bohumila Němca. Sidor považoval odstránenie čechoslovakistu Beneša z politiky za strategickú vec pre Slovensko. Tiso, naopak, Eduarda Beneša presadzoval. Nazdával sa, že Sidor Beneša preceňuje a veril, že autonómiu „uhrá“ aj s Benešom. Tiso nakoniec tento súboj vyhral a Beneš sa stal vďaka nemu prezidentom. Beneš sa mu za to o 12 rokov „odvďačil“ – nechal ho obesiť. Karol Sidor sa na protest proti podpore Beneša vzdal poslaneckého mandátu.

Na zjazde HSĽS v roku 1936 získal prevahu v strane Sidor. Beneš totiž vo vzťahu k Slovensku nepripustil žiadne ústupky. Sidor presadil do uznesenia zjazdu podmienku, že HSĽS nesmie vstúpiť do vlády bez naplnenia Pittsburgskej dohody. Po tomto zjazde sa Andrej Hlinka v otázke svojho nástupcu v čele strany definitívne priklonil na stranu Sidora. Aby Sidorovi zabezpečil následníctvo, uzavrel v roku 1937 testament, v ktorom Sidorovi odkázal účastiny spoločnosti Andrej, ktorej bol 100-percentným akcionárom. Táto spoločnosť vlastnila tlačiarne a stranícku tlač HSĽS. Po Hlinkovej smrti v auguste 1938 bol síce Tiso formálne podpredsedom strany, ale faktickú moc mal v rukách Sidor. Na prvom zasadnutí predsedníctva HSĽS po Hlinkovej smrti vznikla búrlivá debata, v ktorej viacerí spochybňovali Hlinkov testament. Sidorovu pozíciu najlepšie charakterizovala jeho poznámka: „Vy sa tu všetci rozčuľujete. Ja nie. Ale beda vám, až sa ja rozčúlim.“ Predsedníctvo potom prijalo Sidorov návrh, aby funkcia predsedu strany z úcty k Hlinkovi ostala rok neobsadená.

Po Žilinskej dohode zo 6. októbra 1938 o autonómii Slovenska sa stal Jozef Tiso predsedom autonómnej vlády. Karol Sidor túto funkciu ako aj účasť v autonómnej vláde odmietol. Stal sa predsedom Ústredného národného výboru, ktorý riadil a koordinoval činnosť miestnych a mestských Národných výborov. Tieto mali možnosť zrušiť alebo pozastaviť výkon rozhodnutí obecných a mestských úradov. Žiadne rozhodnutie nesmelo byť prijaté bez prerokovania Národným výborom. Sidor si tak vytvoril vlastnú paralelnú štruktúru moci, ktorá fungovala legálne na základe rozhodnutia č. 2 autonómnej vlády. Okrem toho sa stal Sidor aj podpredsedom ústrednej pražskej vlády ako jediný zástupca Slovákov. Bolo zrejmé, že súboj o následníctvo po Hlinkovi sa čoskoro rozhodne.
Všetko sa rozuzlilo v marci 1939. Pražská vláda sa bez vedomia Sidora a s vedomím Nemcov rozhodla večer 9. marca vojensky obsadiť Slovensko a rozpustiť Tisovu autonómnu vládu. Česi tým padli do pasce Nemcov, ktorí chceli vojenské obsadenie Slovenska použiť len ako zámienku na rozbitie ČSR. Na prvé výročie obsadenia Rakúska, 12. marca, boli pripravení donútiť Slovákov k vyhláseniu samostatnosti a následne obsadiť Čechy a Moravu.
Sidor však okamžite po vojenskom zásahu prišiel do Bratislavy a začal konať. Po zhodnotení situácie dal 10. marca prezidentovi Háchovi ultimátum, že okamžite podá demisiu z ústrednej vlády, ak nebudú vojenské jednotky na Slovensku podriadené jeho rozkazom. Ďalej Háchovi oznámil, že rozpustenie autonómnej vlády považuje za neústavné. Sidor v priebehu dňa rokoval s velením českých okupačných vojsk z pozície podpredsedu vlády. Večer bol už natoľko pánom situácie, že Tiso sám navrhol, aby sa novým predsedom vlády stal práve Sidor. O polnoci vystúpil Sidor v bratislavskom rozhlase s prejavom, kde informoval o svojich požiadavkách voči prezidentovi Háchovi a oznámil, že preberá situáciu na Slovensku pod svoju kontrolu. Do poludnia 11. marca mal Sidor Slovensko úplne vo svojich rukách. V priebehu 24 hodín dokázal prevziať iniciatívu, zabrániť nepokojom a skonsolidovať situáciu. Večer 11. marca prezident Hácha menoval novú slovenskú vládu na čele s Karolom Sidorom.

Nemci boli zo situácie šokovaní. Ich scenár vyvolania anarchie na Slovensku nevyšiel. Darček Hitlerovi k prvému výročiu obsadenia Rakúska vo forme definitívneho rozbitia ČSR sa rozplýval. Počas celej soboty 11. marca sa snažili Nemci presvedčiť Sidora, aby vyhlásil samostatnosť Slovenska. V Petržalke na brehu Dunaja stáli dve nemecké tankové divízie, ktoré boli viditeľné zo Sidorovej kancelárie. Pronemecky naladení predstavitelia HSĽS naliehali na Sidora, aby vyhlásil samostatnosť, pretože Slovensko sa vojensky Nemecku aj tak nemôže ubrániť. Sidor sedel v kresle a pokojne pofajčieval cigarety. Odhadoval situáciu správne. Vedel, že na vojenský zásah Nemci potrebujú pozvanie zo slovenskej strany, a to im nebol ochotný dať. Na neustále naliehanie povedal pamätnú vetu: „Nevezmem na seba, aby ma celý národ preklínal, že som naň uvalil nemecké jarmo.“ Upokojoval ostatných slovami, že keby mali Nemci odhodlanie obsadiť Slovensko aj bez formálneho pozvania, už by to dávno urobili.

V noci Nemci zmenili taktiku. Za Sidorom prišli osobní Hitlerovi emisári Keppler a Burckela. Po chvíli požiadal Burckel Sidora o rozhovor medzi štyrmi očami a povedal mu: „Vy máte teraz vyhlásiť samostatnosť Slovenska. Ak sa bojíte z Bratislavy, poďte s nami do Viedne. My vás považujeme za vodcu Slovenska a čo vyhlási vodca Slovenska, to musí schváliť každý, strana aj snem, lebo taká je vôľa vodcu!“ Sidor sa opýtal: „Každý?“ „Každý,“ rázne odpovedal Burckel. „Tak, keďže ste teraz na Slovensku, ráčte sa podrobiť aj vy vôli vodcu Slovenska o tom, kedy sa vyhlási samostatnosť Slovenska.“ Hitlerovi emisári potom odmerane odišli. Počas tohto nočného rozhovoru viedenský rozhlas vysielal slovenské pesničky a neustále upozorňoval poslucháčov, aby vyčkali na dôležité vyhlásenie týkajúce sa Slovenska. Čakali na Sidora. Nedočkali sa ho.
13. marca sa pokúsili nemeckí agenti rozpútať v Bratislave teror. V centre mesta vybuchla bomba. Boli prichytení agenti, ktorí kládli nálož k Sidorovmu domu. Sidorovi sa situáciu opäť podarilo zvládnuť. Medzitým však Tiso prijal pozvanie a odletel do Berlína rokovať s Hitlerom. Na druhý deň zvolal prezident Hácha na Tisovo naliehanie Slovenský snem. Bolo zrejmé, že jedinou témou bude rokovanie o vyhlásení samostatnosti. Na úvod rokovania vystúpil predseda vlády Sidor a oznámil, že vzhľadom na medzinárodnú situáciu podáva demisiu. Po následnom Tisovom referáte o stretnutí s Hitlerom bolo jasné, že existujú iba zlé možnosti: Vyhlásiť samostatný štát pod patronátom Nemecka, alebo nechať Slovensko rozdeliť medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko. Snem si vybral menšie zlo.

Karol Sidor 14. marca 1939 odišiel z veľkej politiky. Odišiel z nej ako 37-ročný, na vrchole moci a popularity. Nebol ochotný realizovať menšie zlo. Nebol ochotný stať sa nemeckým vazalom. Na rozdiel od Tisa neveril, že sa „to“ bude dať s Nemcami „uhrať“. Máloktorý politik dokáže odolať pokušeniu moci a zachovať si rovnú chrbticu tak, ako to dokázal Karol Sidor v marci 1939.