Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

29. 8. 2010


Goebbels a akcia "pedofilní kňazi"

Massimo Introvigne

V roku 1937 ako odpoveď na encykliku „Mit brennender Sorge“ nacistický minister propagandy zorganizoval kampaň na diskreditáciu katolíckej Cirkvi. Šéf nemeckej vojenskej kontrarozviedky Wilhelm Canaris dal poslať dokumenty tohto plánu pápežovi Piovi XII.

„Denne sa objavujú nové prípady sexuálneho zneužívania detí veľkým počtom členov katolíckeho kléru. Bohužiaľ nedá sa hovoriť o jednotlivých prípadoch, ale o kolektívnej morálnej kríze, ktorú kultúrna história ľudstva nikdy predtým nepoznala v takej desivej a znepokojujúcej dimenzii. Mnohí kňazi a rehoľníci sa priznali. Niet pochýb o tom, že tisíce prípadov, ktoré boli oznámené spravodlivosti, predstavujú len malý zlomok skutočnosti, pretože mnohí páchatelia boli chránení a ich prípady ututlané hierarchou.“

Ide o úvodník nejakého veľkého denníka z roku 2010? Nie: je to prejav zo dňa 28. mája 1937 od Josepha Goebbelsa (1897-1945), ministra propagandy Tretej ríše. Tento prejav, ktorý mal veľký ohlas v zahraničí, bol vyvrcholením kampane, ktorú začal nacistický režim s cieľom zdiskreditovať katolícku Cirkev. V roku 1937 bolo zatknutých 276 rehoľníkov a 49 kňazov. Zatknutia sa konali vo všetkých nemeckých diecézach postupne, aby sa o škandáloch denne písalo na titulných stránkach denníkov.

10. marca 1937 pápež Pius XI. (1857-1939) v encyklike Mit brenneder Sorge odsúdil nacistickú ideológiu. Na konci toho istého mesiaca Ministerstvo propagandy, na čele ktorého stál Goebbels, spustilo kampaň proti sexuálnemu zneužívaniu detí kňazmi. Plánovanie a riadenie kampane je známe vďaka dokumentom, ktorých čítanie je na úrovni najlepších špionážnych románov.
Roku 1937 šéfom nemeckej kontrarozviedky bol admirál Wilhem Canaris (1887-1945). Tento sa postupne stal anti-nacistom a dozrelo v ňom presvedčenie, ktoré ho priviedlo k zorganizovaniu neúspešného atentátu na Hitlera v roku 1944; po ňom bol roku 1945 obesený. Canaris nesúhlasil s Goebbelsovou aktivitou proti katolíckej Cirkvi a poveril právnika Josefa Mullera (1878-1979), aby do Ríma zaniesol prísne tajné dokumenty na túto tému.
Muller - predtým ako bol zatknutý a internovaný vo vyhladzovacom koncentračnom tábore Dachau, ktorý prežil a po vojne sa stal ministrom spravodlivosti Bavorska – po častiach doručil tajné dokumenty Piovi XII. (1876-1958), ktorý požiadal Spoločnosť Ježišovu o ich preštudovanie.
So súhlasom Štátneho sekretariátu bol vyšetrovaním nacistického sprisahania proti Cirkvi poverený nemecký jezuita Walter Mariaux (1894-1963), ktorý po tom, ako v Nemecku zorganizoval protinacistickú organizáciu Paulus-kreis, bol prezieravo poslaný ako misionár do Brazílie a Argentíny. Tu ako riaditeľ Mariánskej kongregácie mal vplyv na celé generácie laikov, vrátane známeho brazílskeho katolíckeho mysliteľa Plinia Correa de Oliviera (1908-1995), ktorý patril do jeho skupiny v San Paule. Mariaux publikoval v Londýne v roku 1940 po anglicky a v roku 1941 v Buenos Aires po španielsky pod pseudonymom Testis Fidelis – Verní svedkovia dve knihy o prenasledovaní katolíkov v Tretej ríši; bolo to vyše sedemsto strán komentovaných dokumentov, ktoré v celom svete vyvolali veľké emócie.

Výraz „morálna panika“ bol vytvorený sociológmi iba v sedemdesiatych rokoch na identifikáciu umelo vyvolaného socálneho poplachu, pričom sa využívajú metódy ako preháňanie faktov a čísel, pomocou neserióznych štatistík „objavujúc“ a prezentujúc ako „nové“, v skutočnosti už dávno známe udalosti. Základ je tvorený skutočnými udalosťami, ale ich počet je systematicky deformovaný.
Ako je obvyklé pri morálnej panike, fakty nie sú úplne vymyslené. Ešte pred vydaním encykliky existovali v Nemecku určité prípady zneužívania detí. Rovnako Mariaux pokladá za vinného rehoľníka v škole v Bad reichenhall, laického profesora, záhradníka a školníka, ktorí boli odsúdení v roku 1936, pričom konštatuje, že sankcia uložená bavorským ministerstvom školstva a mládeže – odňatie povolenia na prevádzkovanie škôl štyrom mníšskym rádom – bola úplne neprimeraná a nadväzuje na snahu režimu zlikvidovať katolícke školy. Dokonca aj v prípade niektorých františkánov z Waldbrietbachu v spolkovej krajine Porýnie Mariaux necháva otvorenú hypotézu o vine obvinených, hoci historici neskôr nevylučujú nacistické zveličovanie.

Tieto prípady – ale tých skutočných bolo len veľmi málo – viedli k vytrvalým reakciám biskupov. 2. júna 1936 munsterský biskup, blahoslavený Clemens August von Galen (1878-1946) – duša katolíckeho odporu proti nacizmu, blahorečený v roku 2005 Benediktom XVI. – dal čítať počas nedeľných bohoslužieb vyhlásenie, v ktorom sa vyjadruje „bolesť a smútok“ nad „odporným zločinom“, ktorý „pokrýva hanbou našu svätú Cirkev“. 20. augusta 1936 po udalostiach vo Waldbreitbachu nemecký episkopát uverejnil spoločný pastiersky list, v ktorom „dôrazne odsudzuje“ páchateľov a zdôrazňuje nutnosť spolupráce so štátnymi súdmi.
Na konci roku 1936 nemeckí biskupi prijímajú prísne opatrenia – aj keď len vo veľmi málo prípadoch, niektoré z nich boli aj pochybné -, ktoré, zdá sa, že vyriešili reálne problémy. Biskupi – síce nie veľmi hlasito – tiež poznamenali, že medzi učiteľmi štátnych škôl a v mládežníckej organizácii Hitlerjugend prípady odsúdených za sexuálne zneužívanie detí sú oveľa častejšie ako u katolíckeho duchovenstva.

Bola to encyklika Pia XI. proti nacizmu, ktorá bola determinujúca pre veľkú kampaň z roku 1937. Mariaux to dokazuje publikovaním veľmi podrobných pokynov zaslaných Goebbelsom Gestapu, politickej polícii Tretej ríše, niekoľko dní po zverejnení Mit brennender Sorge, a najmä novinárom, ktorí boli vyzvaní, aby „objavili“ prípady z roku 1936 a dokonca aj epizódy staršieho dáta, a aby ich neustále ponúkali verejnosti.
(Súčasťou národno socialistickej propagandy boli aj "vtipné" proticirkevné karikatúri v časopise Der Sturmer, ako napr. táto. Pozn. red.)
Goebbels nariadil Gestapu hľadať svedkov, ktorí by obviňovali kňazov a ktorým sa vyhrážali okamžitým zatknutím ak nebudú spolupracovať, aj keby to boli len deti. Príslovečná veta „v Berlíne je sudca“, ktorá v nemeckej tradícii poukazuje na dôveru v nezávisloť súdnictva od tých, čo sú aktuálne pri moci, však platí – v určitých medziach – a to aj v Tretej ríši. Z 325 kňazov a rehoľníkov, ktorí boli zatknutí po tom, ako vyšla encyklika, iba 21 bolo odsúdených. Je takmer isté, že i medzi nimi boli nespravodlivo obvinení. Takmer všetci skončili vo vyhladzovacích táboroch, kde mnohí z nich umreli.

Pokus o diskreditáciu katolíckej Cirkvi na medzinárodnej úrovni prostredníctvom obvinení z nemorálnosti a pedofílie kňazov však zlyhal. Vďaka odvahe Canarisa a jeho priateľov a vytrvalosti jezuitského detektíva Mariauxa pravde vyšla najavo ešte počas vojny. Vierolomnosť Goebbelsovej kampane vyvolala viac
rozhorčenia ako akékoľvek zavinenia predstaviteľov Cirkvi.

Z Avvenire 16.4.2010 preložil V.Z.