Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

4. 7. 2010

Základy politiky

Antoine Blanc de Saint-Bonnet

Je zbytočné nariekať, že sme vymenili ľudí, že sme vymenili vládu a napriek tomu, že sme nikdy nevideli Spoločnosť vo väčšom ohrození, ako dnes. Čo treba o tom usúdiť? To, že naše mravy a nie zákony alebo vlády je potrebné predovšetkým zmeniť. Naše zákony, naša vláda, to sme my: hľa, čo nechceme stále pochopiť. Márnivosť Francúzska obviňuje zo zla inštitúcie. Pokrytectvo, ktoré v sebe ukrýva poprenie cnosti. Zreformujme najprv seba a moc, stále naša, vnesie do záležitostí cnosti, ktoré budeme mať

Aké je to jednoduché, obviňovať vlády, že splodili všetky zlá. Táto myšlienka plodí revolúcie. Povstáva nová vláda, aby zničila všetky zlá. Na druhý deň sme zasiahnutí údivom, keď vidíme, že zlo zostalo zlom. Potom sme zdesení vidiac, že naše zlá sa rozmohli a zväčšili!

Nie, vlády nespôsobili zlá, to naša skazenosť ich spôsobuje. Ani nové vlády nebudú plodiť dobrá, tie splodí jedine naša cnosť. Svet klesá do záhuby práve vtedy, keď zhadzuje svoje chyby na druhého. Ľudia, kedy už pochopíme, že problémom nie je nič iné, než cnosť? Všetky tie systémy tu boli len kvôli tomu, aby sa uverilo, že je možné prosperovať aj bez nej.

Nedovolávajme sa už moci, dovolávajme sa samých seba. Keby sa uskutočnilo to, čo bolo očakávané (od zmien), tak by bola naša prirodzenosť stratená. Ak nahradí zákon mravnosť, tak mravnosť už nie je zákonom. Ak dospeje moc až tam, posadí sa na naše miesto. Pokrok Spoločnosti je otázkou svedomia a nie nárastu moci (a práv). Dnes sa ešte veľké nádeje vkladajú do nejakej Ústavy; nuž, vložme svoju nádej radšej do cnosti.

Veď, či vám politikovia povedia o pravom cieli vecí? Či nie je cieľom mravného zákona vymaniť človeka z otroctva zmyslov, aby mohol byť uvedený pod vládu Boha? Nie je cieľom zákona občianskeho oslobodiť jednotlivca od útlaku zla, aby uviedol svoje skutky do harmónie s mravným zákonom? A nakoniec, nekladie si za cieľ politický zákon uvoľnenie občana od akéhokoľvek donucovania zo strany vlády v plnení jeho povinností?
Čo povedať o tých duchaplných, ktorí chcú vtesnať každý zákon mravný, náboženský a ekonomický do svojho zákona politického? Domnievajú sa, že sme od prírody dobrí a zároveň chcú všetko poisťovať občianskym zákonom. Je však jedna vec, o ktorej nám nepovedia nič: keď existujú náboženské presvedčenia a keď mravnosť ovláda každé indivíduum, tak sa stáva neužitočným obmedzovanie slobody každého. Naopak, keď mizne náboženské presvedčenie a mravnosť pohasína, tak je nemožné aby občiansky zákon neprišiel nahradiť zákon mravný. Nuž, v tom je podstata a pôvod útlaku. Keď duša stratí svoj regulátor, tak Spoločnosť jej už nejaký uloží. Dokonalá poslušnosť voči mravnému zákonu by urobila zbytočným použitie sily. Hriešnosť ľudí množí vladárov, rieklo Sväté Písmo (Propter peccata terae, multi principes ejus; propter sapientiam, vita ducis longior erit. Prov. 28, 2).

Veď politici nevedia, ani odkiaľ pochádza potreba moci na zemi, ani ako odtiaľto zmizne. Oni nevedia dokonca ani to, ako sa ľudstvo dostalo zo Staroveku. Dôkazom toho je to, že vás tam vedú, bez toho, že by ste to tušili a bez toho aby to vedeli oni samotní. Čo potom môžu vedieť o spoločnosti? O človeku nevedia nič. Ale čo by o ňom mohli vedieť? Veď už neskladajú účty Bohu.

Človek nepochádza z tohto sveta. Teológia je prvou z politických vied. Lenže, dnes muži politiky nepoznajú ani teológiu, ktorá je vedou o Bohu, ani múdrosť, ktorá je vedou o spravodlivosti, ani históriu, ktorá je vedou o možnostiach. A pretože je človek tvorený kombináciou božskosti, spravodlivosti a možnosti, tak nevedia o človeku nič.
Pretože teológia, teda božské, nie je nič iné ako zákon čerpaný z jeho prameňa, pretože múdrosť a spravodlivosť nie je nič iné ako zákon, tak ako vchádza do našej duše, pretože história, alebo tiež skúsenosť nie je zákonom, iba ak potiaľ, pokiaľ posudzuje čo sa dá v prítomnosti konať – tak ľudia nevediaci tieto tri veci, nezmôžu s človekom nič. Uchylujú sa pri tom k preháňaniu alebo popierajú minulosť. Minulosť, to je súhrn možností; možností určovaných ľudskou prirodzenosťou. Budúcnosť ju neprekoná.
Ale či politici vôbec tušia, čo všetko už Spoločnosť sebe samej vyviedla? Či vedia, že sa už presne skladá z jediných prostriedkov, ktoré by doviedli človeka do tej budúcnosti, s ktorou ich slabý duch zmätkuje, pretože ju započal príliš ďaleko od pravdy?

Ľudia, ktorí nemajú Vieru, nemajú ani veľké zásady, iba ak literárneho druhu. Obracajú dopredu svoju obrazotvornosť namiesto svojej duše. Nenachádzajúc už veľkosť v sebe, čerpajú ju zo spomienok erudície. Potom kráčajú premúdro z hlupáctva do hlupáctva, robiac v tom pokroky uprostred udalostí, ako mŕtvi v lone živých. Na konci sú ohromení, že pracovali celý svoj život bez toho, aby po sebe zanechali nejakú ideu alebo čin. (Taká je história štátnikov, historikov, publicistov a literátov vo Francúzsku, vynímajúc svätcov a mužov pravého génia. Renesancia ich oslepila, hneď po kráľoch a práve tak ako kráľov. A oni zase oslepujú dav.)
Vládnuť, to je koniec koncov umenie priviesť všetkých ľudí k cnosti. Poznanie a veda sú nám dané len preto, aby sme sa vyhýbali falošným krokom. A ak tí, čo vládnu, nemajú poriadok v duši, tak zblúdia vo svojej vláde. Človek bez vedy (poznania), aj keď dobrý, nestačí na to, aby vládol. Avšak kto sa cnosťou nemôže preukázať, tomu aj poznania nedostáva. Kto však stále smeroval k Dobru, ten vie, kam treba nasmerovať zákony.

Všetky fakty sa upínajú k Nekonečnu: niektoré z blízka iné z diaľky. Ten kto toto nepostrehol, nedokáže mnoho pre veci ľudské. Ľudia poznali veslovanie pred Kolombom a nenapadlo ich plávať do Nového Sveta. Niet dnes mužov činu, pretože niet mužov vznešenej meditácie a vysokej náuky. A niet vznešených teórii, pretože vedomie odmietlo skúmať veľké fakty. Náboženské presvedčenie už nepanuje na výšinách ducha, vahadlo sa ustavične dotýka zeme.
Napoleon podľahol, pretože nevidel nič iné len fakty; idey ho porazili. Dnes je tomu síce naopak, za tých osemnásť posledných rokov sa idey nadmieru rozmnožili, avšak z vlastnej fantázie ducha a bez toho, aby sa pridržiavali skutočnosti. Následkom toho, že človek vztiahol všetky myšlienky na seba, odtrhol ich od základu. Fakt nie je ničím bez teórie, teória ničím bez faktu: štátnik nemôže byť bez jednej ani bez druhého.

Ale fakty zažiaria ako blesk; ľudia ostavší dole ich uzrú. Pravda nás nájde...

Preložil P. J. P. (upravil BM)