Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

6. 7. 2010

Cyrilometodiáda.

Juraj Sirotný

Katolícky kalendár na Slovensku nám pripomína sviatok dvoch vierozvestov, svätých Cyrila a Metoda. Národniari bez viery a hlavne všakovaké zástupy slovenských materialistov a v minulosti vyznávačov nefalšovaného vedeckého ateizmu, sa dnes v predných radoch na verejných omšiach „open air“ koria v laviciach a lóžach VIP. Bolo by veľmi jednoduché spraviť z týchto dvoch pozoruhodných svätcov len lacných predákov slovenského krčmového nacionalizmu z pera Maroša Kapustu alebo podobných vykladačov histórie v duchu malomeštiactva a slovenského luteranizmu. Cyril a Metod sú samozrejme slovanský patróni, so slovanským živlom mali najdlhšie do činenia. Nechcená pravda je však taká, že určitú etapu života prežili medzi našimi terajšími južnými susedmi z Božieho požehnania/dopustenia Maďarmi. Pred príchodom do „Karpatskej kotliny“ mali medzi Maďarmi (ktorí žili v tom čase už 200 rokov v Chazarskej ríši, medzi turkickým obyvateľtvom konvertovaným na židovskú vieru, kam sa sv. Cyril a Metod vybrali na svoju prvú misiu), rovnocennú kresťanskú misiu ako medzi starými Slovákmi a Moravanmi. Sme však svedkami toho, že Maďari tento fakt nejako ignorujú a pamiatku po týchto svedkoch viery by najradšej roztavili, alebo odniesli do zberných surovín. To, čo sa dnes odohráva v Komárne, je šialené a ľudia si tu neuvedomujú dva podstatné momenty: maďarský katolíci a cirkevná vrchnosť.

Katolicizmus po maďarsky má zvláštnu príchuť, často veľmi kyslú. Katolíci v Komárne, ktorí prevažne rozprávajú maďarsky a tak aj cítia, protestujú nielen proti osádzaniu súsošia, ale proti samotnej existencii pamiatky na Cyrila a Metoda v ich meste. Je pravda, že k turulovi majú viac pochopenia ako ku katolíckym svätým. Hlavné je, že on je náš a Oni sú ich. Čo na tom že je pohanský! Byť náš je dôležitejšie ako byť katolícky. Preto nie je také ťažké vidieť, ako na oficiálnych farských výveskách často vidieť „správnu“ trikolóru s Kossuthom Lajósom a Petőfi Sándorom. Už je menej podstatné, že prvý menovaný bol slobodomurár a druhý protestant. Potom už nikoho neprekvapí, že v kostoloch po omšiach sa spieva národná hymna, ktorá asi tiež nevzišla z nefalšovaných katolíckych tradícii. No neviem si predstaviť, ako by francúzsky katolíci po svätej omši spievali Marseillaisu.

Späť však ku Komárnu. Je jasné, že prevažne maďarskí radní na čele s primátor z mostovej strany a spôsobmi podobnými Jánovi Slotovi (v meste bašuje podobne arogantne ako kedysi Slota v Žiline), už niekoľko rokov vo svojom smiešnom maďarstve a lá zakrivené šabličky, biele koníčky, zakrútené bajúzy v sprievode rezkého čardášu odmietajú solúnskych bratov ako najtuhší symbol moderného slovenského panslavizmu. Pochopil by som to. Ale nechápem, kde je miestny dekan spolu s jeho kňazmi. Čo spravili, ako bojovali, koľko petícii, článkov napísali a koľko nátlakových akcií zorganizovali, aby umiestnili predovšetkým a v prvom rade katolíckych svätcov na dôstojnejšie miesto ako je strecha, skôr prístrešok pred vchodom matičného domu, alebo špinavý rondel, kde sochu budú onedlho okiadzať uhlíkové exhaláty zo stoviek výfukov denne? Bojovali so svetskou mocou o umiestnenie sochy aspoň do farskej záhrady, parku, alebo na iný cirkevný pozemok? Neviem, ktoré miesto by bolo vhodnejšie, v Komárne som bol veľmi dávno. Mali to byť práve kňazi Elek, Ferenc, Horváth, Hudek, Nagy na čele so svojim biskupom Bezákom, ktorí by bojovali o dôstojné miesto pre súsošie v miestnych podmienkach. Viem, že pre biskupa je ľahšie slúžiť svätú omšu s plyšovými hračkami na oltári, alebo vykonávať audity, aby ich mohol Štefan Hríb so svojou podarenou vybodkovanou perepúťou zneužívať proti iným cirkevným osobám, ktoré si dostatočne nectia odkaz novembra a dovoľujú si odslúžiť zádušnú omšu za niekoho, kto vybodkovaným nie je dostatočne sympatický. Biskup mal so svojimi kňazmi konať medzi zvereným ľudom, aby im dali pevné základy viery, katolícku identitu a aby na výveskách nebol Kossuth, ale vedľa seba, Solúnsky bratia a Svätý Štefan, alebo Ladislav a v kostoloch po južnom Slovensku aby spolu Slováci s Maďarmi spievali pápežskú hymnu, alebo Salve Regina.