Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

19. 6. 2010


Ján Figeľ ako symbol

Branislav Michalka

Z bruselskej sodomy byrokratov nám skutočne nemohol byť navrátený a zaslaný dokonalejší symbol toho, čo očakávajú od kresťanov indigoví kondotieri globálneho liberalizmu a slobodo-murárskych banalít. Človek bez vône, tvaru a chute, amorfný snáď až k úplnému popretiu spojenia látky s formou, dokonalá banálnosť, prostrednosť a kompromisníctvo, suchopárnosť vedúca až k púštnemu šialenstvu a filisterstvo úradníčka šuchotajúceho stohmi veledôležitých papierikov. To je symbol bruselskej impotencie, bilderbergovských bezpohlavných šarád a čachrov, nudných až k pogrcaniu, to je ten večne rotujúci mlynček na hermafroditné frázy, neslané a nemastné, ktorých želatínová hmota nás začína pomaly a isto zaplavovať, tečie do uší, zatvára sa nám nad hlavou v nádeji, že zaleje kresťanstvo do trasľavého aspiku tolerancie.


Ján Figeľ, toto dialektické Nič, ktoré ako odhalil Hegel po dvadsiatom pive a v radostnom rozpoložení syfilitika je zároveň Všetkým, stal sa vzorovou raznicou, podľa akej budú razení všetci euro-kresťania. Nikoho nezavrhnú, nikoho nestihnú kliatbou, tolerantní až na hranice popretia vlastnej existencie, ochotní ustúpiť a nechať sa skorumpovať infantilnou a sentimentálnou liberálno-demokratickou interpretáciou evanjelia. To budú tí súkromní kresťania za roletami a žalúziami svojich bytových krabičiek, modliaci sa pod posteľou, aby nikoho neurazili, zhovievavo mávajúci pochodu sodomitského statku, vítajúci dalajlámu, stojaci v pozore pred „staršími bratmi“ a pridržiavajúci veľmajstrom kelňu a zásteru. Tisíce klonov prvého prezidenta EU, „starej prachovky“ s čarom subalterného bankového úradníčka, ktorého dokonalou kópiou a poslom Ján Figeľ je, ako o tom svedčí aj jeho apologetický článok na prezidenta v liberálnom .týždni.

Načo bol poslaný Ján Figeľ z Bruselu do rodnej viesky? Nuž na to, aby transformoval posledné zvyšky pseudo-kresťanského politického pachtenia a dryáčnictva na Slovensku, ktoré ešte stále pripadalo súdruhom v Bruseli príliš nemoderné. Čuduje sa ešte niekto, že mu spoza hraníc máva ultraliberálne knieža Schwarzenberg, účastník bilderbergských čajových olovrantov, na čele liberálnej strany s duchaplným názvom TOP 09? Čuduje sa ešte niekto, že na stránkach KDH sa začína rozvíjať aktivita za spoluprácu s rakúskymi ľudovcami, ktorí pomohli presadiť v Rakúsku registrované partnerstvá? Že sa to u nás nemôže stať? Svätá prostota!

Ale veď jeho nikto nemusel posielať, on sám zaiste vedel čo je jeho povinnosť. Ján Figeľ nebude až taký nezasvätený a nedotknutý akýmkoľvek názorom, na akého sa hrá. Nad jeho hlavou sa vznáša, ako montgolfiéra nad Parížom, kauza Buttiglione. Tí, čo si pamätajú vedia, že išlo o odmietnutie kandidatúry prof. Buttiglioneho na euro-komisára zo strany Európskej komisie, ktorej vadili jeho názory na homosexualitu. Preto sa nestal euro-komisárom. Ján Figeľ sa ním stal. Čo asi porozprával súdruhom v komisii? A čo vlastne robil ako euro-komisár pre školstvo v čase, keď sa po celej Európe, na nátlak Únie, presadzovali do školských osnov prvky propagujúce homosexualitu, popisujúce v stupídnych školských učebniciach citlivý život detí s dvomi tatuškami alebo dvomi maminečkami? Kde bol vtedy tento kresťan? Aký hlas pozdvihol zo svojej funkcie proti týmto ohavnostiam? Ako sa zastal napríklad rodičov a detí v Nemecku, keď ich štátna moc väznila za to, že odmietli posielať deti do spervertovanej školy plnej oficiálnych prasačín? A nech nehovorí nikto, že euro-komisár sa nemôže miešať do lokálnych vecí. Videli sme predsa iné euro-varechy, ktoré sa vrteli v slovenskej omáčke.

Takže, čo nás čaká? Nuž, máme oči, videli sme. Svetlo tolerancie prišlo zo Západu. To, čo je všade v EU, bude aj tu. Degenerácia je nezadržateľná. Slovensko, štát bez mešity, štát, v ktorom nebehajú sodomiti po úradoch a kostoloch pre sobášne listy, štát preslávený svojou netoleranciou a kryptofašizmom, nemá veľkú šancu odolať tlaku Veľkého brata. Ján Figeľ je tu na to, aby to prebehlo „kresťansky“, bezbolestne, nemastno-neslano, mäkučko a pohodlnučko, za šuchotania papierikov a cupkania razítok, pri štrnganí šampanského a pripečených úsmevoch, aby sa kolieska nezaškrtli, mašinka nevykoľajila. Pomaličky sa zbavil Palka and co., talibancov a fundamentalistov, rusofila Čarnogurského pošle do dôchodku, nabral k sebe omladinu, rovnako amorfnú a bez koreňov ako je on sám a pomaličky povedie loďku do prístavu Nového svetového rádu.

Nech nám je útechou fakt, že všetci ostatní politruci pokroku, či už boľševik Fico, alebo opitý Janko, by nás tam priviedli tiež. Predali by za 5 euro pokojne celé Slovensko a jeho tradície, urobiac z neho „Tatra-euro-land“ a oázu solidarity. A preto aj tí, čo volili KDH nemusia mať výčitky, lebo prakticky nemali na výber, okrem výberu medzi svojou naivitou a dezilúziou. Vybrali si naivitu, ale dezilúzii aj tak neuniknú. O to sa už postará pán komisár.