Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

17. 5. 2010


Pred a po

Branislav Michalka

Tento článok nebude pojednávať o novej a dokonalej (až do vynájdenia ešte dokonalejšej) antikoncepčnej tabletke, aj keď by tomu názov mohol nasvedčovať. Bude sa zaoberať parlamentnými voľbami. Každopádne tento predmet vykazuje, čo do povahy, istú neprehliadnuteľnú podobnosť s chovaním istého typu chlipného seladóna, ktorého vzťah k onej pilulke, čo do vnímania vecí schematikou pohľadu „pred a po“ je veľmi dôverný. Seladón, ktorému pilulka oddane slúži (aj keď si niektoré husičky namýšľajú, že slúži im), stojí vždy pred problémom, ktorý sa dá zhrnúť do tej jednoduchej, priam manichejskej dichotómie „pred a po“.
Cieľ je samozrejme jasný. Problémom zostáva, čo robiť „pred“ a čo robiť „po“. Nejedná sa tu len o časový posun; o to, že niečo bolo predtým a niečo potom. Jedná sa o totálnu zmenu situácie: predtým chcel seladón dosiahnuť zmyslové pôžitky, dej sa čo dej a objekt svojej vášne potreboval ako prostriedok na dosiahnutie ukojenia. Potom sa však situácia mení a nastáva otázka: ako sa zbaviť onoho objektu vášne? Biologické následky onoho kýženého aktu, v tele objektu, odstraňuje pilulkový cyklón, o ktorom je reč vyššie; to je vybavené. Objekt sám sa však nedá len tak beztrestne anihilovať. Treba sa ho zbaviť civilizovane a korektne. K tomu slúžia verbálne omáčky, ktorých receptúry sú staré ako ľudstvo samo. Každopádne objekt nesmie spozorovať, že existuje nejaké „pred a po“, pretože cyklickosť chlipných úvah a skutkov je neúhybná a guličko-ložiskovopevná, ergo objekt môže byť ešte upotrebiteľný, keď sa žiadostivosť znovu dostaví. Je mu teda nutné predviesť divadlo, v ktorom bude objekt hrať rolu večne dobývanej a vysnívanej princeznej. Kto toto dokáže, ten má zabezpečenú priazeň roznežneného pohlavia, kým sa len bude obecné koleso Fortúny a súkromné koleso jeho sprostačiniek otáčať.

Je to také jednoduché a trvalé. Verili by ste, že niektoré seladónske cykly trvajú až štyri roky? A objekt trpezlivo čaká na svojho, niekedy už ošumelého a moľami prežratého seladóna, s očami a ušami dokorán, dychtivo prahnúc po tom, čo mu stará láska bez hrdze a hany znovu zaševelí do uška. Tento štvorročne zacyklený seladón ma samozrejme iné starosti ako myslieť na dobro objektu svojej vášne: musí vymyslieť novú fintu, musí vymyslieť, ako presvedčiť tú ovcu, danú mu za obeť, že na ňu a len na ňu myslel celé tie štyri roky. Ale to by nemal byť problém. Veď už Gustav Le Bon, vo svojom slávnom diele Psychológia davov, prirovnal dav k žene a politika k mužovi, ktorý sa jej túži zmocniť.

Súčasný politický systém je vybudovaný presne na tomto vzťahu. Na vzťahu naivky a seladóna. Tento systém sa rád honosí tým, že nie je paternalistický. To radi veríme. Otcovia v slušných rodinách väčšinou nerobia zo svojich dcér amatérske kurtizány.
Toto cyklické zneucťovanie však nezabraňuje pospolitému ľudu veriť, že volby prinášajú zmenu. Súc oklamaný tisíc krát valí sa znovu k urne v nadšení, že tentokrát sa niečo zmení. Verí seladónovi, ktorý ho odkopne hneď „po“, napriek tomu, že v médiach už dopredu môže počuť a domýšľať sa čo ho čaká.
Politicko-analytické prostitútky totiž s dokonalou drzosťou otvorene v médiach hovoria, že tú alebo onú tému politici nemali otvárať, pretože teraz pred voľbami sú politici závislí na voličoch a tieto problémy treba riešiť až po voľbách. Preložené do normálnej reči: teraz nemôžeme otvorene povedať voličom, že ich pošleme do..., ale musíme sa tváriť, že nám na nich záleží a problém ďalej rozmazávať, čo ale pri témach, ktoré sú nepríjemné Veľkému bratovi v pozadí, nie je vhodné. No čo už, nakoniec to budú musieť nejako uhrať. Len nech je už po tých voľbách.

Áno, všade je znovu reč o parlamentných voľbách, ktoré sa nám plížia i valia, prihovárajú i velia, klaňajú i týčia, podľa toho, akú tvárnosť na seba práve vzali. Budú prosiť, budú hroziť, zaprisahávať i modliť sa, ak už nebude vyhnutia, len aby sme sa s nimi opäť spustili. Veď teraz ide o všetko! Či nepočuješ onen žalostný tlkot politikovho srdca? To po tebe túži, ó občan. Ó, aký si krásny a ty si o tom občan už začínal pochybovať, v domnení, že ti tie štyri roky ubrali na kráse. Načo tá prehnaná sebakritika? Tvoje alabastrovo čisté ruky, hruď Botticelliho Venuše, nôžka sťa z rozprávky o čínskej princeznej Li-pai, oko-studňa i vlas zlatom pradený, či to všetko nie je dostatočnou zárukou, že len na teba môže myslieť každý politik celé tie dlhé, tristné, únavné, asketické štyri roky odriekania? A vôbec, pri všetkom ospevovaní tvojich telesných kladov, ó ľud samovládny, snáď si nemyslíš, že politikovi ide o nejakú krátkodychú prostopášnosť. Tu ide o samotnú DEMOKRÁÁCIU!!! Niečo netelesné, duchovné, mystické!! Ide o TVOJE obecné dobro a chudák politik berie na seba onu nevďačnú úlohu trúda oplodňovateľa, aby mal s tebou krásne dieťa SLOBODU (aj keď pravda, je tu aj tá možnosť cyklónovej pilulky). Čuješ šum hájika volebných urien, klátiacich sa vo vánku angažovaných vetrov a plynov? Jas poludňajšieho slnka tolerancie zove nás v jeho tichú skrýš, kde sladkosť spojenia obaja zakúsime. ROVNOSŤ, SLOBODA, BRATSTVO!

Intermezzo (tesne „po“):

Masa ľudu: „ Čože si taký mrzutý poslanec môj ľúbezný?“
Poslanec: „Nechaj ma, nikto mi nerozumie. Som taký nešťastný.“
Masa ľudu: „Spravila som ti niečo?“
Poslanec: „Ale nie, v podstate si fajn. Dokážeš si užiť a to dnes nevie každý. Vieš sa odviazať a si taká free...Si osobnosť a to si na tebe cením, fakt. Si kúlová...Ale čo ty vieš o živote? Stále by si sa len váľala v tom volebnom hájiku. Zviedla si ma, tak je to, a ja, ako blázon som sa nechal namotať...Ja blázon, kde ja som už mohol teraz byť, čo ja som už mohol dokázať, mohol som podnikať, prednášať na univerzite a zatiaľ...dal som ti všetko...Si krásna, to je pravda, alabastrové ruky atakďalej, ale to nie je predsa všetko, tu treba myslieť na budúcnosť. Čo s nami bude...?
Masa ľudu: „Dúfam, že si nezabudol na svoje sľuby, cítim v sebe nový život...“
Poslanec: „Dúfam, že nie si úzkoprsá a prudérna, to by sme sa museli rozísť.“
Masa ľudu: „Ale...“
Poslanec: „Samozrejme svoje záväzky splním, som predsa čestný muž, ale to chce čas...Robiť veci hr, hr, to sú populistické a krčmové reči...Dám ti zatiaľ takú tabletku a tá ti pomôže...“
Masa ľudu: „Ale nie je to tá „pred a po“, že ?“
Poslanec: „Nie, čo si to o mne myslíš, teraz si ma fakt urazila...Si myslíš, že som nejaký podrazák alebo čo? Vidím, že máš o mne teda ale peknú mienku, len čo je pravda...“
Masa ľudu: „Odpusť, milovaný...“
Poslanec: „Na, tu máš, táto pilulka sa volá Chlieb a hry, je to osvedčené a naprosto bezpečné.“
Masa ľudu: „Ach, som taká šťastná...Už viem čo je to láska“

Čarovná pilulka zabrala a koleso Demokracia sa môže vrtieť ďalej. Televízor bliká, mobil zvoní, supermarket praská vo švíkoch. Každému, kto to myslí s našou vlasťou úprimne, zaiste spadol niekoľkotonový kameň zo srdca. Pravda, zostáva tu ešte úzka skupinka prospechárov a záškodníkov, ktorá to s našou vlasťou a hlavne so širšou euro-vlasťou, nemyslia úprimne. Nechcú pristúpiť na legitímnu hru „pred a po“.

Predpokladajme, čisto hypoteticky, že patríme k tejto skupinke. Napriek husej koži a zimomriavkam hrôzy, ktoré nám naskakujú na chrbte z tejto predstavy, sa pokúsime vcítiť do ich myslenia a doviesť do dôsledkov predstavu, že každoštvorročné orgie nie sú tajomným splynutím duší a danteovským vírom lásky, ale skôr systematickým zhanobovaním bezbrannej masy, ktorá si vo svojom oblúznení nevie a ani nechce predstaviť, že by sa dalo žiť aj inak. Predpokladajme, horibile dictu, že dokonca samotnú bohyňu Demokracie považujú za starú vyčmajdanú rajdu a kuplajdu, ktorá ich svojimi abstraktnými utópiami napálila už toľko krát až hanba pomyslieť. Ako by asi postupoval podobný škodca? Sledujme ho, k prospechu obecnému, aby sme zhatali jeho velezradné komploty.

Aj ten najväčší nepriateľ Všeobecného volebného práva a Demokracie musí uznať, že tieto výdobytky pokroku sú natoľko zakorenené v modernej dobe, až sa jeden musí pýtať: ako sme bez nich mohli celé tie tisícročia žiť? A žili sme vôbec? Alebo len živorili? Nesmieme sa nechať oklamať starým umením, architektúrou, mravmi, ktoré nám prvoplánovo sugerujú pocit modernej úbohosti. Vždy, keď nás prepadne podobná morózna nálada, opakujme si: môžeme voliť, môžeme voliť, môžeme voliť...Tak vyjdeme z tohto duševného súboja starého s novým ako praví víťazi, lebo čo sa už môže vyrovnať slasti z volebnej účasti? Asi máločo.
Ale k veci. Demokracia a Voľby sa zakorenili a ani ten najväčší nepriateľ Pokroku nedúfa, že by sa mu ich podarilo vykoreniť. Týmto smerom teda nebudeme škodcov a zvrhlíkov sledovať, lebo aj keď sa im o tom zaiste po večeroch sníva, sú dostatočne súdni na to, aby vedeli, že to sú len plané sny. Budú teda uvažovať inak. V prvom rade, a to je najjednoduchšie, sa budú snažiť voľby ignorovať. Skrátka budú sa vyhýbať kontaktu so seladónom, aby ich nezneuctil a aby nemuseli konzumovať pilulku Pred a po alias Chlieb a hry. To je elementárne.
Horšie typy sú tie, ktoré sa neuspokoja s ignorovaním, ale šíria okolo seba jed antidemokratickej propagandy, čím narušujú dôveru ľudu vo volené orgány a v Demokraciu samotnú. Poznáme ich na pracoviskách našich závodov a úradov podľa toho, že na internete vyhľadávajú odpudivé stránky, plné nenávisti a netolerancie, zosmiešňujú demokratický systém a kladú záludné otázky, ktoré v konečnom dôsledku podrývajú stabilitu našej širšej vlasti. Ich rodiny sú naplnené týmto hnisom a pučia v nich ložiská nákazy.
Najvyššie štádium zlovoľníka predstavuje typ, ktorý využíva klady Demokracie a Svätej Voľby na jej poškodenie, či dokonca zničenie. Nielen, že sa zúčastňuje rôznych demonštrácií a pochodov s podvratnou náplňou, ale má tú drzosť, že sa dostaví k urne, ktorou pohŕda a vhodí do nej lístok. Aký? Nuž taký, ktorý širšiu vlasť rozčúli a znervóznie. V podstate mu nemusí byť daný politický subjekt ani sympatický, ani s ním nemusí súhlasiť, ani v globále, ani v detailoch, ale predstava, že Rovnosť, Sloboda a Bratstvo budú zúriť mu spôsobuje akýsi tajomný lahodný žiar v útrobách. Títo paraziti na tele Leviathana modernity sú najhorší.

Voľby sa nám blížia. Nastal čas dvorenia, čas sľubovania vernosti a lásky. A čas piluliek. Nech sa už rozhodne každý ako chce, len jedno memento by sa malo vznášať nad našimi hlavami: keď už bude „po“, tak sa netvárme prekvapene ako idioti, pretože predstava človeka veriaceho politikovi pred voľbami má v sebe niečo boľavé, čo spôsobuje kŕče vesmírnym sféram a v temnotách hviezd vyvoláva tajomné zúfalé zavýjanie nekonečna.