Združenie dobrovoľných robotníkov pracujúcich na obrane Cirkvi, Tradície a Kráľovstva Kristovho.

2. 5. 2010

Na troskách vzdušných zámkov

Branislav Michalka

Udalosti posledného polroka ukázali s naprostou bezohľadnosťou reality, na akých sypkých pieskoch boli v Cirkvi budované okázalé reformy po II. vatikánskom koncile. Nie preto, že by sme verili bučaniu žurnalistického stáda, ktoré nám maľuje za každou sutanou rafinovaného pedofila, aj keď vďaka liberálnemu šialenstvu a benevolencii v klére bude určite klika homosexuálov a pederastov početná a silná, ale preto, že celá koncepcia pastorácie a života Cirkvi, ako nám bola prezentovaná od roku 1962 sa ukázala byť mylná, nefunkčná a v konečnom dôsledku sebevražedná. Ak by sme hľadeli na súčasné pozície Cirkvi očami svetskej stratégie, spoliehajúcej sa na uvážlivú ekonómiu svojich síl, tak by sme s kľudom a rezignáciou mohli zvinúť zástavy a odtrúbiť kapituláciu. Snáď žiadna organizácia na svete neurobila toľko usilovnej práce na poli sebazničenia, ako práve Cirkev za posledných 40 rokov. Len prísľub jej Božského zakladateľa nás ponecháva v nádeji, že „ brány pekelné ju nepremôžu“. Každopádne sen o rozkvete Cirkvi, tak ako ho snívali od šesdesiatych rokov generácie odpútaných Prométheov z radov kléru aj laikov, je zdá sa nenávratne preč. Sladký je svet voľnomyšlienkárskej pomsty. Čo môže byť diablovi milšie a zábavnejšie, ako obviniť Cirkev z nemravnosti a zvrhlosti. Obvinenia z tmárstva a mravnej rigídnosti by len potvrdzovali rolu, ktorú si Cirkev pre seba vyhradila, ale pederastia? A tak aby nebol zábavy koniec: ľavicovo-liberálni propagátori pedofílie naháňajú a odsudzujú svojich súputníkov, ktorých si vycvičili v Cirkvi. To je aggiornamento o akom sa nám ani nesnívalo.

Zaslepenosť katolíckych más, ohlúpnutých sľubovaným aggiornamentom, ide tak ďaleko, že už ani nie sú schopné uvedomiť si hĺbku marazmu a patovosť situácie, v ktorej sa Cirkev ocitla. Keď sa teraz snažia vytýčiť nejakú, veľmi hmlistú, strategickú líniu obrany proti útokom, tak sa utešujú analógiami z minulosti, žijúc v klamlivej predstave akoby Cirkev súčasnosti bola tou istou pevnosťou obliehanou neprajným Svetom, ako tomu bolo v minulosti. Predstavu, ktorú nenávideli a chceli zničiť, sa teraz snažia vzkriesiť a postaviť na nohy, v naprosto zmätenej schizofrénii. Realita je však dokonale odlišná. 40 rokov sebadeštrukcie a vnútorného boja proti tzv. triumfalizmu, čo preložené z newspeaku do jazyka normálnych ľudí, znamená proti pravovernosti, proti hierarchii, proti tradícii a za bláznivý ekumenizmus ála stretnutia v Asissi, za liturgické experimenty a za infantilitu v pastorácii, to všetko natoľko oslabilo pozície samotného kléru, že teraz keď by potreboval aktívnych zastáncov, tak ich nemá kde zohnať. A nakoniec, kto by ich mal vlastne obhajovať keď s „triumfalizmom“ sme sa už vysporiadali? Čo iné ako triumfalizmus a presvedčenie o výlučnosti katolíckej viery, by mohlo niekoho motivovať aby obhajoval klérus, ktorý, čo si budeme nahovárať, nebol ideálny nikdy a dnes už vôbec nie. Len vedomie, že Cirkev je mystickým telom Ježiša Krista, nech sú už jeho partikulárne údy akejkoľvek akosti, môže človeka so zdravým rozumom pohnúť k tomu aby hájil toto Telo, napriek hnilobe jeho pastierov. Ak je však Cirkev katolícka len jednou z cirkví, len jednou z kvetiniek na pestrej ekumenickej lúke, ktoré spolu tvoria akúsi mozaiku Božej vôle, tak uhynutie jednej kvetinky predsa nič neznamená. Kvetiniek je dosť, niekedy sa zdá, že až moc, lebo stále vznikajú nové a nové a tento bujarý kvas, ajhľa, ešte stále nemá konca, takže čoho by sme sa báli, že? Keď nebudeme katolíkmi, tak budme luteránmi alebo možno aj amišmi a spasení budeme tak či tak, alebo nie? Nehlásala nám náhodou toto ústami svojich kňazov Cirkev za posledných 40 rokov? Zalovme v pamäti: kto z nás nebol v kostole svedkom takých duchaplnosti, ako svojho času aj ja, keď som sa dozvedel z úst kňaza, že Bohu je to vlastne jedno akej sme viery, hlavne, že máme lásku v srdci. Nuž tak prečo teda by sme mali hájiť Cirkev Svätú apoštolskú a katolícku keď je to jedno?
A odrazu tu niekto volá: do zbrane! A ten niekto, alebo niektorí, sú presne tí čo predtým volali po totálnom jednostrannom odzbrojení. Aké naivné! Mobilizovať armádu, ktorej som predtým rozvrátil bojovú morálku.

Cirkev sa teraz ocitla na križovatke tak komplikovanej, že snáď ešte na takej nikdy nebola. Tu zlyháva každá analógia s minulosťou. Aj ten najcynickejší predstaviteľ nepotizmu a simónie v stredoveku a renesancii si bol vedomí toho, že keď sa chce udržať „pri koryte“, ľudovo povedané, tak si nesmie pod sebou podrezať konár, na ktorom sedí, ergo, na vieru Cirkvi nesmie siahať, lebo tá ho na ten konár dostala. To je v príkrom protiklade s chovaním kléru po roku 1962. Samozrejme by sme sa mohli domnievať, že veškerý klérus novej doby je oprostený od vypočítavej zištnosti, čo sa prebiend týka, takže išiel za Pravdou staň sa čo staň a na pud sebazáchovy pozabudol, ale ruku na srdce a na rozum, toto zrejme nebude príliš pravdepodobné. Z toho dôvodu by sa javila naivita aspoň tej časti kléru, ktorá vníma svoj pastiersky úrad nielen ako službu duchovnú, ale aj ako určitý príjemný sociálny status, ako niečo do dnešných čias nevídané. Skutočne snáď verili, že uzavrú akýsi pofidérny pakt so Svetom a ich posty a spôsob života bude zachovaný. O tempora, o mores! Ako ukazuje súčasná pozícia Cirkvi, ich omyl bol fatálny. Stratiac sami vieru v božský pôvod a poslanie Cirkvi, domnievali sa snáď, že pretrvajú ako akýsi kultúrny skanzen, za zásluhy o budovanie Európy, demokracie a humanity. Nič takého však tí, čo nenávidia Cirkev nemali, nemajú a ani nebudú mať v pláne. Ich motívy sú metafyzické a logicky aj ciele. Uspokojí ich len dokonalá anihilácia.
Chápeme dokonale zdesenie tejto časti kléru. Veď keď sa hovorilo o potieraní klerikalizmu, tak to mal byť predsa ten starý klerikalizmus nie ten nový, tolerantný. Kritizovať pápeža? No, prečo nie. Hlavne nejakého predkoncilového. Možno aj súčasného. Aj kritika dogmatizmu a hierarchie, samozrejme, ale toto? Ospravedlniť sa za minulosť, prečo nie, ale tu odrazu treba platiť. A kto to bude platiť? Ovečky nám utekajú, semináre zívajú prázdnotou, rády sú v rozklade. Diecézy krachujú. Aj z tohto pohľadu, čisto pragmatického, sa dajú vnímať ústretové kroky voči tradicionalistickým komunitám, ktoré majú, v šokujúcom protiklade k úpadku v progresívnych zložkách Cirkvi, plné semináre a veriacich odhodlaných bojovať za Vieru a Cirkev. Realita je taká, že len vo Francúzsku, kde tvoria tradicionalisti asi miliónovú komunitu, je polovica súčasných seminaristov z ich radov. Čiže tento milión je schopný poskytnúť toľko adeptov kňazského svätenia ako zvyšných progresívnych 50 000 000!!! (muslimov som z celkového počtu „Francúzov“, s dovolením, netolerantne vynechal). Takže je celkom možné a súčasný masový odpad tomu nasvedčuje, že Cirkev v budúcnosti bude síce podstatne menšia, ale zato podstatne tradičnejšia. S tým treba počítať, nech už má ktokoľvek akékoľvek úmysly. Aj ten najzaslepenejší ľavicovo-liberálny tĺk si totiž dokáže zrátať, že keď nebude mať nikoho pod sebou, kto by ho niesol, tak padne na...
Ale sú aj takí, čo ešte stále nechápu. Očakávajú záchranu od predhadzovania ďalších obetí šelmám. Zrušiť celibát, svätiť ženy, sobášiť sodomitov. Konár za konárom pília pod sebou a s úsmevom Laurela a Hardyho sa tešia z vydareného komplotu, ktorým všetkých prekabátia.

Toľko teda čo sa týka tej cynickejšej časti pastierov. Ich pohodliu sa už dlhodobo stroja úklady a zdá sa, že si ho, pri súčasnej rýchlosti s akou sa vyplácajú skutočným alebo fiktívnym obetiam kňazskej zvôle odškodnenia, nebudú dlho užívať, odliadnuc od nervozity spôsobenej snaživými novinárskymi úderkami, sťažujúcej solídne trávenie a spánok.

Potom tu sú presvedčení revolucionári, ktorí skutočne verili všetkým tým ekumenicko-progresívnym blábolom. Ich počet v skutočnosti nebude tak veľký, ak za jednu z ich základných vlastností považujeme rezignáciu na existenciu Cirkvi a zmierenie sa s jej deštrukciou. Predsa len, aj tí najprogresívnejší z progresívnych si predstavovali a dúfali, že Svet akosi ocení ich progresivitu a zakomponuje ich do celoplanetárneho diania, do jedného šíku s pokrokovými zložkami ľudstva. A oni, sediac v parlamente svetovej republiky, už bez triumfalistických ornátov a sután, ale predsa len ako svedkovia akéhosi bultmanovského ahistoricko-mytologicko-existenciálneho Krista, budú dvíhať ruky pri celoplanetárnom hlasovaní hore a dole. Budú predsedať zmiešaným cirkevno-štátnym humanistickým komisiám a kormidlovať život náš každodenný k svetlým zajtrajškom, plným tolerancie, ekumenizmu a harmónie, kde sa všetci stretnú v dechardinovskom bode omega.

Súbeh súčasných udalostí načrtáva podstatne odlišný obraz. Vyzerá to skôr na nekonečný cyklus súdnych procesov, denunciácii, mediálnej vivisekcie a milosť nezaručujúceho sebabičovania. Aj s tými najprogresívnejšími sa ráta už len ako so snaživými udavačmi svojich nadriadených, zvyšok bude predhodený mediálnym šelmám v cirkuse. Vzdušné zámky sa rozplývajú a pomaly miznú. Cirkev sa má už len kajať, kajať a kajať...

Hlavnú masu Cirkvi tvoria jej trpné údy a to ako klerici tak i laici. Trpne prijali všetky inovácie, saltá a premety od šesdesiatych rokov a v nemom úžase nad rychlosťou zmeny, nezmohli sa ani na slovo. Stačilo ukázať pubertálne úderky, vlniace sa so zdvihnutými rukami a všetci zmĺkli. Veď kto by sa opovážil protestovať proti tomu, čo je populárne u mládeže? Čo by to vôbec bolo za zvrhlíka? Infantilnosť sa stala mierou vecí. Brnkanie na gitare vstupenkou do Raja. Z tejto masy pomaly odtekali pramienky starých ročníkov, povedomie o dobe minulej sa vytrácalo (presne ako si to predstavovali súdruhovia a ich spolupracovníci) a dnes tu máme masu novú, rozpoltenú, ale zato bez predsudkov a otvorenú Svetu. Do obrany Cirkvi sa jej moc nechce z dôvodov uvedených vyššie, veď vlniť rukami a byť spasení sa dá aj v iných „spoločenstvách“.
Taká je dnes armáda Cirkvi bojujúcej. A zoči-voči tejto demoralizovanej armáde bez disciplíny sa javí súčasný stav Cirkvi ako stav Grécka (Byzancie) pred pádom Konštantínopolu. Alebo pred Thermopylami. Môžeme si vybrať. Sú len dve možnosti: buď katakombi a víťazstvo v nedohľadne, alebo víťazstvo a obrodenie. Ani jedna cesta nie je ľahká, ale tá druhá má to čaro, že výsledky tisícročnej civilizačnej kultivácie nebudú stratené. To by ale znamenalo jedno: povedať si konečne Pravdu. Povedať, že vývoj za posledných 40 rokov bol omylom. Nie zčasti omylom, ale komplexne. Bola to slepá cesta, z ktorej musíme vycúvať. Má na to vedenie Cirkvi odvahu? A ako by to prijali šokovaní veriaci? A aká je v tomto stave vlastne úloha radového katolíka, bez vplyvu a moci?
V prvom rade je ňou, ako vždy, modlitba a práca. Aj na troskách vzdušných zámkov, sveta a civilizácie je prvoradé kľaknúť a modliť sa, k Tomu, ktorý presahuje všetky nádeje, svet aj všetky civilizácie. Práca potom spočíva v zachovávaní viery, na tom drobnom úseku, kde siaha náš vplyv. A ak nebude možné pracovať okázalo a verejne, tak sa treba premeniť na jungerovského „lesného chodca“ a bojovať za Cirkev v podzemí. Bez nároku na uznanie a odmenu Sveta. Bez nároku na uznanie a odmenu od jednotlivých členov Cirkvi. Každý bude musieť sám vybojovať svoje súkromné Thermopyli. A časom sa možno z Cirkvi ústupčivej a poníženej stane Cirkev bojujúca a víťazná. Musí byť ale postavená na skale, ktorá je skutočne skalou a nie na piesku a snoch, inak sa nám vzdušné zámky opäť zrútia na hlavu a tí čo zostanú budú plakať na ich troskách.